Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

<ul>
<li>Prečo nikdy nemal vlastný bicykel?</li>
<li>Prečo mu lekári povedali, že už nikdy nebude môcť pretekať?</li>
<li>Ako sa bránil pred zvýšenou popularitou?</li>
<li>Ako oslavoval olympijské zlato?</li>
<li>Čo sa dialo, keď ho vylúčili z reprezentácie?</li>
<li>Čím sa živil po ukončení aktívnej kariéry?</li>
<li>Ako porovnáva športovanie dnes a za socializmu?</li>
</ul>

V rozhovore s Antonom Tkáčom sa dočítate:

<a href="https://sport24.pluska.sk/gal/cyklo/ostatne/anton-tkac-lekari-povedali-nikdy-nesadnem-bicykel-superov-som-zdolaval-damskom/2" target="_blank" rel="noopener">POZRITE SI ARCHÍVNE AJ SÚČASNÉ FOTO TKÁČA V GALÉRII</a>

Ako spomínate na svoju prvú skúsenosť s bicyklom?

Keď som mal tri roky, bol som u babky na dedine. Chcela, aby som šiel holičovi s ňou. Zbadal som holiča v bielom plášti a utiekol som cez celú dedinu. Už vtedy mi spôsobovalo beh a rýchlosť veľkú radosť. Táto vlastnosť ma sprevádzala do štrnástich rokov, keď som začal súťažne pretekať. Pomohlo mi aj to, že ma prijali experimentálnej športovej triedy. Okrem telesnej výchovy sme každý deň na tri hodiny absolvovali športové hry, kde som behal, skákal do výšky aj do diaľky, behal tristo metrov a štafetu. Bola to dobrá kondičná príprava (od 10 do 14 rokov). Ako dieťa som sa zúčastňoval pretekov, ktoré sa v našej štvrti konali na deň detí či počas iných významných dní. Konali sa tam preteky detí na kolobežkách, trojkolkách a bicykloch. Prvé preteky som vyhral na trojkolkách.

Ako vyzerali vaše úvodné preteky? Na čom ste jazdili, keďže ste nikdy nemali vlastný bicykel?

Pred štartom som mal nervy, lebo moji súperi boli odo mňa starší a vyšší, napriek tomu som ich zdolal. V štrnástich rokoch som na deň detí vyhral preteky, na ktorých boli aj tréneri bratislavských klubov. Kamil Haťapka ma pozval na výročnú schôdzu Interu, kde ma chceli zaregistrovať, aby som za nich pretekal. Nemali však pre mňa bicykel a ja som nikdy žiadny nemal. Rodičia sa báli, že ma zrazí auto, takže mi vždy niekto požičal, najčastejšie však moja spolužiačka Hanka. Mala dámsky bicykel, vždy som sa zaň hanbil, pretože nemal tú „štangľu“, ktorú majú pánske. Moji rovesníci štangľu mali, takže mali už niečo ako pánske bicykle. Ja som štartoval na dámskom, ale vždy som ich zdolal. Raz som sa šiel pozrieť na štadión Interu, tréner Igor Šťastný sa ma spýtal, čo tam robím. Odpovedal som, že by som chcel bicyklovať. Nemal som však bicykel, a tak mi nejaký „zlátali“. Ja som ho do rána celý rozobral a opravil. To bol môj prvý bicykel. Úspechy na seba nenechali dlho čakať. Musel som si vybrať medzi atletikou, ktorú som taktiež robil, a cyklistikou, a voľba padla na to druhé, keďže mi bicykel učaroval.

POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE

Museli ste v úvode kariéry prekonávať nejaké ťažkosti a nástrahy?

Keď som mal sedemnásť rokov, na tréningu som nešťastne spadol a zranil sa. Lekári mi povedali, že už nikdy nebudem môcť pretekať. Napriek tomu som sa z toho dostal a o pol roka som pretekal a stal sa majstrom republiky.

Na ktorý úspech zo svojej kariéry spomínate najviac a na ktorý moment by ste najradšej zabudli?

Najradšej by som zabudol na olympiádu v Mníchove v roku 1972, kde som štartoval zranený. Funkcionári to vyhodnotili ako podcenenie z reprezentácie. A najradšej? Na majstrovstvá sveta v roku 1978, keď pretekári z vtedajšej NDR zvýšili počas zimnej prípravy výkonnosť o tri až štyri desatiny na dvesto metrov vďaka podporným prostriedkom. Napriek tomu, že boli rýchlejší, skúsenosťou, technikou a taktikou som ich zdolal. V tom roku som podal svoj najlepší výkon v kariére, po fyzickej aj taktickej stránke.

Jeden zo svetových titulov ste získali na skutočne bizarnom bicykli, skladal sa vraj z vodovodných rúr. Bolo to skutočne tak?

V socializme boli dva podniky, ktoré vyrábali bicykle – v Chebe a Rokycanoch. Trúbky pre ne dodávali Železiarne Chomutov, ktoré vyrábali aj vodovodné rúry. Urobili im tenšiu stenu a z týchto rúr sa vyrábali bicykle. Obrazne povedané, mal som bicykel z vodovodných trúbiek. V roku 1974 som na takom bicykli vyhral majstrovstvá sveta, bol asi dvakrát tak ťažký ako bicykle od iných výrobcov. Dozvedel sa to predseda vlády Ľubomír Štrougal, poslal trénera do Talianska a objednal mi štyri bicykle.

Ako ste vnímali zvýšenú popularitu po úspechoch?

Som uzavretejší typ človeka. Pred popularitou som sa bránil, napríklad tak, že som si oholil fúzy. Myslel som si, že ma ľudia budú poznať menej. Bola to však len moja naivná predstava. Občas to bolo psychicky náročné. Niekam som sa ponáhľal, alebo jednoducho len mal svoj program. Médiá či služobné povinnosti mi to však zmenili. Do ukončenia aktívnej činnosti som bol v Dukle a mal som z najvyšších miest príkaz, že sa musím zúčastňovať všetkých štátnych sviatkov, spoločenských udalostí, besied na školách, atď.

Ako ste oslavovali zlato z olympiády v roku 1976 a ako vás odmenili doma po príchode?

Získali sme vtedy viac medailí. Personál lietadla sa o nás výborne staral a konečne sme si mohli dopriať dobré plzenské pivo. V Kanade totiž pivo nie je dobré. Na tú dobu bola moja odmena nezvyk, za víťazstvo na olympiáde som dostal 40-tisíc korún. Pre mňa to bolo množstvo peňazí, s ktorými som nevedel, ako naložiť. Boli sme naučení a zvyknutí pretekať za medaily, diplomy a vyznamenania. Z odmeny za olympiádu som skoro odpadol. Peniaze som použil na dozariadenie bytu.

Zažili ste aj nepríjemné momenty, po olympiáde v Mníchove 1972 vás vylúčili z reprezentácie. Čo sa stalo a ako ste to vnímali?

Bral som to ako fakt, hoci som to nevedel pochopiť. Požiadal som, aby som na olympiáde neštartoval, pretože som vedel, čo mi je a že som zranený, veď som spadol v 80-kilometrovej rýchlosti na tréningu a narazil som si bedrový kĺb. Vedenie však vo mne už videlo olympijského víťaza. Na olympiádu a moju medailu sa teda prišli pozrieť aj vrcholní predstavitelia reprezentácie, medaila sa však nekonala. Niektorí funkcionári to vyriešili alibisticky a vyradili ma. Bolo mi to veľmi ľúto a na nejaký čas som prestal trénovať. Keď boli majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní, Ondrej Nepela ich vyhral. Sledoval som ho a hovoril som si: kurník šopa, ja to predsa musím tiež dokázať. O rok na to som bol majstrom sveta, na čo som sadol, to som vyhral. Nebyť pádu s Morelonom, už vtedy by som vyhral svetový šampionát. Mal som výkonnosť, že som mal pocit, že mám krídla.

Rozmýšľali ste vtedy nad ukončením kariéry?

Boli také chvíľky, ale zakaždým vyprchali. Veľakrát som povedal, že už od detstva som cítil vôňu bicykla. Do bicykla som bol blázon, možno aj to spôsobilo, že mi ho rodičia nechceli kúpiť, lebo sa báli, či sa mi niečo nestane. Niekto povie, že šport je drina. Ja som ju nikdy nepociťoval. Keď som robil trénera reprezentácie, štyri roky po ukončení aktívnej činnosti som na tréningu s mojimi zverencami odjazdil na bicykli dvesto kilometrov. Drina to pre mňa bola len počas zranenia, keď som bol zranený a v dôsledku toho som nemohol podať maximálny výkon.

Vrcholoví športovci v socializme museli popri športovaní pracovať, hoci mnohí z nich si chodili iba po výplaty. Ako ste na tom boli vy počas kariéry?

Vyučil som sa v Tesle, poberal som učňovské asi tristo korún. Po vyučení som bol zamestnaný v Telovýchovnej jednote Slovan Bratislava, kde som bol v pridruženej výrobe. Na bicykli som roznášal poštu, takže som to mal aj ako tréning. V roku 1974 som narukoval na vojnu, ako vojak z povolania som mal riadnu výplatu.

Kariéru ste ukončili už v 29 rokoch. Ako vyzerali chvíle v jej závere, resp. po skončení?

Prebehlo to bez problémov, keďže už počas aktívnej kariéry som si urobil trénerskú školu a študoval som aj na fakulte telesnej výchovy a športu. Pripravoval som sa na trénerské povolanie. Mal som vysokoškolské vzdelanie a kredit dobrého športovca. Mal som ponuky aj zo zahraničia, ale ja som skôr domáci typ. Neskôr som začal podnikať s tým, s čím podnikám doteraz – založil som veľkoobchod, ktorý ponúka zabezpečovacie systémy, kľúčovú službu a podobne. Keďže som vyučený strojný zámočník, logicky som šiel do tejto oblasti.

Čomu ste sa venovali priamo po ukončení kariéry?

Vedenie nášho cyklistického zväzu ma v 29 rokoch poverilo, aby som trénoval reprezentáciu. To som robil šesť rokov, s mojimi zverencami som získal tri tituly majstra sveta, jedno striebro a dva bronzy.

Po šiestich rokoch som požiadal o uvoľnenie z reprezentácie. Terajší predseda zväzu mi hovoril: tréneri reprezentácie sa nevzdávajú, tí sa vyhadzujú. Povedal som mu, že sa chcem venovať rodine a trochu si oddýchnuť. Musel som pristáť na jednu podmienku, že som sa presunul k juniorskej reprezentácii, kde som dlho pôsobil ako tréner. Do roku 1993 som pôsobil aj v Dukle Trenčín ako klubový tréner.

V roku 1993 ma terajší minister obrany poveril vedením športu v armáde Slovenskej republiky. Mal som na starosti Duklu Trenčín, Duklu Banská Bystrica, všetky vojenské telovýchovné jednotky na území Slovenska a súčasne aj telesnú výchovu a športovú prípravu zamestnancov ministerstva obrany. Nepáčila sa mi táto práca, pretože bola kancelárska. Chcel som z nej odísť, minister ma však späť do cyklistiky nechcel pustiť. Rozhodol som sa začať podnikať, to sa písal rok 1994. Založil som veľkoobchod.

Ako by ste porovnali podmienky na športovanie za socializmu a dnes?

Podmienky sme mali veľmi dobré, hoci neboli možnosti ako teraz. Prišli sme však zo školy, naobedovali sme sa a celý deň boli na ihrisku alebo sme športovali na ulici. Stále sme boli v pohybe. Môj vtedajší tréner atletiky Pavol Safko na jednom kongrese o športe povedal, že sme mali výhodu, že v tom čase sa v našej štvrti stavali budovy a bolo tam lešenie. Neustále sme po ňom liezli a práve tam sme získali zručnosť a obratnosť, hoci to bolo životu nebezpečné.

Učitelia telesnej výchovy v tých časoch mali vážnosť. Dnes sa na školách znižuje počet hodín telesnej výchovy. Chýbajú prostriedky na údržbu telocviční, hoci sa to niekde zlepšuje. Za socializmu bol šport prestíž štátu. Vládni predstavitelia sa na šport pozerali vážne a pozorne ho sledovali. Jeden z členov ÚV KSČ bol poverený riadením Československého zväzu telesnej výchovy a bol priamo zodpovedný predsedovi vlády a prezidentovi za výsledky. Bol som svedkom, ako podával hlásenie o výsledkoch na olympijských hrách a majstrovstvách sveta. V športe boli v tých časoch minimálne rušivé vplyvy. Bola zabezpečená centrálna príprava – tréningové strediská mládeže a strediská vrcholového športu. Bolo to územne rozdelené. Ak niekto na nejakej škole v niečom vynikal, hneď po ňom siahli kluby a vytvorili mu študijné aj športové podmienky.

Ako ste za socializmu získavali tréningové poznatky? Kde ste čerpali?

Základy som dostal od učiteľa telesnej výchovy Pavla Safka. Obecné pravidlá platia pre všetky športy. Neskôr som mal šťastie, že som prechádzal od jedného trénera k druhému, každý ma niečím obohatil. Ako vrcholový športovec som si prehlboval vedomosti štúdiom trénerstva a robil som si popri pretekaní vysokú školu. Študoval som na fakulte telesnej výchovy a športu so špecializáciou cyklistika. Témou mojej diplomovej práce bolo „príprava šprintéra na olympijské hry“. Vypracoval som prácu, obhájil a aj prakticky dokázal.

Aký status mal športovec počas socializmu?

My sme pretekali za medaily, diplomy, vyznamenania a slávu. Za bronzovú medailu na majstrovstvách sveta som dostal 1700 korún. Dnes vedia peniaze športovcov pokaziť, keďže v športe vedia zarobiť veľké peniaze. Nás kedysi dokázala vybičovať k výkonom sláva a túžba po víťazstve, dnes sme svedkom aj momentov, keď športovci siahnu po nepovolených prostriedkoch v snahe dosiahnuť vyšší výkon, ktorý im vyslúži lepšie zmluvy a viac peňazí.

Aký je váš názor na budúcnosť slovenskej cyklistiky? Okrem Petra Sagana nemá Slovensko nikoho, kto by výraznejšie konkuroval svetovej špičke.

Keď som odchádzal z funkcie prezidenta Slovenského zväzu cyklistiky, Peter Sagan už bol juniorským majstrom sveta a už vtedy bol v Taliansku. So Saganom slovenská cyklistika nemá žiadne starosti. Robí dobré meno Slovensku, nosí výsledky a dosahuje úspechy. Ostatní to na majstrovstvách sveta pravidelne zabalia. Nechcem nikomu ublížiť, ale je to tragédia. V Rakúsku ani jeden nedošiel do cieľa. Snažia sa, ale to nikoho nezaujíma. Veľakrát sa hovorí: úsilie maximálne a výsledok minimálny. Za to, že niekto povie, že trénuje naplno a je dobrý, ja vravím: ukážte to výsledkom.

Chcel by som zároveň apelovať na jednotlivé zväzy a celkovo na náš šport: treba sa zamyslieť nad tým, keď niekoho posielame na olympijské hry či majstrovstvá sveta, aby športovec garantoval nejaké umiestnenie. Na šport sa všetci Slováci skladáme. Za socializmu bolo kritérium skončiť do šiesteho, maximálne do ôsmeho miesta. Dnes bývame svedkami, keď idú niektorí športovci na olympiádu ako na výlet. Vyhlásenia typu „preteky som si užil“ sa mi nepáčia, keď športovec skončí na 25. mieste. Ďalšia vec sú výhovorky: pre našich športovcov sú kopce väčšie ako pre súperov, našim viac fúkal vietor či bola im väčšia zima. Štartovali pritom v rovnakých podmienkach v rovnakom čase. Nad niektorými vyhláseniami by sa mali naši športovci zamyslieť.

<ul>
<li>Majster sveta z rokov 1974, 1976, 1978</li>
<li>MS 1970 – bronzová medaila</li>
<li>Olympijské hry 1976 – zlato</li>
<li>4. miesto na OH 1980 a MS 1977</li>
<li>Slovenský cyklista 20. storočia</li>
<li>2. miesto v ankete Slovenský športovec 20. storočia</li>
<li>Športovec roka v Československu 1976 a 1978</li>
<li>Cyklista roka z rokov 1974, 1976 a 1978</li>
</ul>

ANTON TKÁČ: Lekári povedali, že už nikdy nesadnem na bicykel. Súperov som zdolával na dámskom

Výber pre vás

ANTON TKÁČ: Lekári povedali, že už nikdy nesadnem na bicykel. Súperov som zdolával na dámskom

Súvisiace články

Drsné osudy slovenských športovcov: Tréneri, politici, ale aj dlhy, život na ulici a samovraždy

18 rokov od titulu majstrov sveta. Aké sú osudy chlapcov? Politika, veľké biznisy i samovražda!

ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ: Kráčať úradom práce bolo strašné. Z kráľovnej bielej stopy je učiteľka

Výber pre vás