V rozhovore s Antonom Tkáčom sa dočítate:
  • Prečo nikdy nemal vlastný bicykel?
  • Prečo mu lekári povedali, že už nikdy nebude môcť pretekať?
  • Ako sa bránil pred zvýšenou popularitou?
  • Ako oslavoval olympijské zlato?
  • Čo sa dialo, keď ho vylúčili z reprezentácie?
  • Čím sa živil po ukončení aktívnej kariéry?
  • Ako porovnáva športovanie dnes a za socializmu?

POZRITE SI ARCHÍVNE AJ SÚČASNÉ FOTO TKÁČA V GALÉRII

Ako spomínate na svoju prvú skúsenosť s bicyklom?

Keď som mal tri roky, bol som u babky na dedine. Chcela, aby som šiel holičovi s ňou. Zbadal som holiča v bielom plášti a utiekol som cez celú dedinu. Už vtedy mi spôsobovalo beh a rýchlosť veľkú radosť. Táto vlastnosť ma sprevádzala do štrnástich rokov, keď som začal súťažne pretekať. Pomohlo mi aj to, že ma prijali experimentálnej športovej triedy. Okrem telesnej výchovy sme každý deň na tri hodiny absolvovali športové hry, kde som behal, skákal do výšky aj do diaľky, behal tristo metrov a štafetu. Bola to dobrá kondičná príprava (od 10 do 14 rokov). Ako dieťa som sa zúčastňoval pretekov, ktoré sa v našej štvrti konali na deň detí či počas iných významných dní. Konali sa tam preteky detí na kolobežkách, trojkolkách a bicykloch. Prvé preteky som vyhral na trojkolkách.

Représentant Československa v dráhovej cyklistike.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Ako vyzerali vaše úvodné preteky? Na čom ste jazdili, keďže ste nikdy nemali vlastný bicykel?

Pred štartom som mal nervy, lebo moji súperi boli odo mňa starší a vyšší, napriek tomu som ich zdolal. V štrnástich rokoch som na deň detí vyhral preteky, na ktorých boli aj tréneri bratislavských klubov. Kamil Haťapka ma pozval na výročnú schôdzu Interu, kde ma chceli zaregistrovať, aby som za nich pretekal. Nemali však pre mňa bicykel a ja som nikdy žiadny nemal. Rodičia sa báli, že ma zrazí auto, takže mi vždy niekto požičal, najčastejšie však moja spolužiačka Hanka. Mala dámsky bicykel, vždy som sa zaň hanbil, pretože nemal tú „štangľu“, ktorú majú pánske. Moji rovesníci štangľu mali, takže mali už niečo ako pánske bicykle. Ja som štartoval na dámskom, ale vždy som ich zdolal. Raz som sa šiel pozrieť na štadión Interu, tréner Igor Šťastný sa ma spýtal, čo tam robím. Odpovedal som, že by som chcel bicyklovať. Nemal som však bicykel, a tak mi nejaký „zlátali“. Ja som ho do rána celý rozobral a opravil. To bol môj prvý bicykel. Úspechy na seba nenechali dlho čakať. Musel som si vybrať medzi atletikou, ktorú som taktiež robil, a cyklistikou, a voľba padla na to druhé, keďže mi bicykel učaroval.

POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE