V rozhovore s Alžbetou Havrančíkovou sa dočítate:
  • Ktorý moment z kariéry ju hnevá dodnes?
  • Prečo odmietla podpísať dokument o špeciálnej zdravotnej starostlivosti?
  • Čo sa dialo, keď ju vylúčili z reprezentačného tímu?
  • Akú chybu urobila v závere kariéry?
  • Aké to bolo, keď úspešná lyžiarka kráčala úradom práce?
  • Ako sa dostala k práci učiteľky?
  • Aká je učiteľka a prečo ju musia kolegyne brzdiť?
  • Ako porovnáva športovanie dnes so športovaním v socializme?

Ako si spomínate na detstvo? Keďže ste nemali brata, museli ste doma zvládať aj náročnejšie povinnosti?

Detstvo bolo pestré, veľa sme sa v ňom hýbali: najmä na poli, kde som kopala zemiaky, hrabala seno, chodili sme kosiť, k tomu sme si chodili zarábať do družstva. Okrem toho, že to bola práca, bola to pre mňa aj psychická regenerácia, ktorá mi pomáhala. Samozrejme, popri domácich prácach som sa venovala aj športovaniu. Všetko dokopy ma psychicky zocelilo: nemohla som od práce odísť, kým nebola urobená. Pomáhala mi aj príroda. Nemusela som behať po psychológoch, vybehla som na kopec a hneď mi bolo lepšie. Navyše, od detstva som bola zvyknutá sama riešiť problémy.

Ako ste sa dostali k behu na lyžiach? Spomínate si, prečo ste si vybrali tento šport?

Dnešné zimy sú oproti tomu, aké som zažila v detstve ja, slabé. Ako malá som nevedela obsedieť v lavici. Už učiteľka na prvom stupni hovorila mojim rodičom, že by bolo dobré, aby som športovala. Otvárali sa športové triedy, išla som na testy, kde bol výber talentov, mňa aj s kamarátkou vybrali z našej školy. Bol to tvrdý výber, vyhrala som vytrvalostný beh na 500 metrov, potom to išlo akosi samo. Od rodičov som dostala jednu pripomienku: nech si nemyslím, že keď chcem ísť do tejto triedy, že to je môj rozmar, ale že v nej budem musieť vydržať a bojovať sama.

Na snímke vľavo bývalá slovenská reprezentantka v bežeckom lyžovaní, viacnásobná majsterka ČSSR a Slovenska Alžbeta Havrančíková na 42. ročníku Tatranského pohára v behu na lyžiach na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách v roku 2015.
Na snímke vľavo bývalá slovenská reprezentantka v bežeckom lyžovaní, viacnásobná majsterka ČSSR a Slovenska Alžbeta Havrančíková na 42. ročníku Tatranského pohára v behu na lyžiach na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách v roku 2015.
Zdroj: tasr

V minulosti ste spomenuli, že vaše začiatky v lyžovaní boli náročné a zažili ste viacero neúspešných pretekov. Čo vám pomáhalo vytrvať a pracovať na sebe ďalej?

Prvýkrát som stála na detských papučových lyžiach, z ktorých mi vždy padalo viazanie. Rozčuľovala som sa, lebo som nemohla poriadne zaberať. Prvé preteky mi nevyšli: keď ma postavili na štart, skoro som zablúdila. Chcela som ich vyhrať a skončila som na 17. mieste. Zakaždým som však verila, že ďalšie preteky vyhrám. Pre mňa to nebol neúspech, ktorý by ma mal zlomiť. Stále som išla za tým, že chcem športovať. Nemala som vyhliadky reprezentovať, chcela som len športovať. Významnými pretekmi v tom čase bol Tatranský pohár, kde zvykli štartovať aj olympijskí víťazi. To bol môj životný cieľ, že raz tam chcem štartovať.

Na ktorý úspech zo svojej kariéry spomínate najradšej a na ktorý moment by ste najradšej zabudli?

Rada spomínam na prvé víťazstvo vo Svetovom pohári (SP), na ktorom bola tvrdá konkurencia. Presne si spomínam, ako som odjazdila celú trať. Významné bolo aj 2. miesto v celkovom poradí SP. Čo ma najviac mrzí a vekom sa to vo mne viac premieľa, sú dve štvrté miesta z majstrovstiev sveta (1989). Fínka Matikainenová ma počas sezóny ani raz nezdolala, pred MS ani po nich nedosahovala žiadne výsledky. Zrazu prišiel šampionát a mala medailu, vtesnala sa medzi nás. Dodnes mi to vŕta v hlave.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE