Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

<ul>
<li>Ktorý moment z kariéry ju hnevá dodnes?</li>
<li>Prečo odmietla podpísať dokument o špeciálnej zdravotnej starostlivosti?</li>
<li>Čo sa dialo, keď ju vylúčili z reprezentačného tímu?</li>
<li>Akú chybu urobila v závere kariéry?</li>
<li>Aké to bolo, keď úspešná lyžiarka kráčala úradom práce?</li>
<li>Ako sa dostala k práci učiteľky?</li>
<li>Aká je učiteľka a prečo ju musia kolegyne brzdiť?</li>
<li>Ako porovnáva športovanie dnes so športovaním v socializme?</li>
</ul>

V rozhovore s Alžbetou Havrančíkovou sa dočítate:

Ako si spomínate na detstvo? Keďže ste nemali brata, museli ste doma zvládať aj náročnejšie povinnosti?

Detstvo bolo pestré, veľa sme sa v ňom hýbali: najmä na poli, kde som kopala zemiaky, hrabala seno, chodili sme kosiť, k tomu sme si chodili zarábať do družstva. Okrem toho, že to bola práca, bola to pre mňa aj psychická regenerácia, ktorá mi pomáhala. Samozrejme, popri domácich prácach som sa venovala aj športovaniu. Všetko dokopy ma psychicky zocelilo: nemohla som od práce odísť, kým nebola urobená. Pomáhala mi aj príroda. Nemusela som behať po psychológoch, vybehla som na kopec a hneď mi bolo lepšie. Navyše, od detstva som bola zvyknutá sama riešiť problémy.

Ako ste sa dostali k behu na lyžiach? Spomínate si, prečo ste si vybrali tento šport?

Dnešné zimy sú oproti tomu, aké som zažila v detstve ja, slabé. Ako malá som nevedela obsedieť v lavici. Už učiteľka na prvom stupni hovorila mojim rodičom, že by bolo dobré, aby som športovala. Otvárali sa športové triedy, išla som na testy, kde bol výber talentov, mňa aj s kamarátkou vybrali z našej školy. Bol to tvrdý výber, vyhrala som vytrvalostný beh na 500 metrov, potom to išlo akosi samo. Od rodičov som dostala jednu pripomienku: nech si nemyslím, že keď chcem ísť do tejto triedy, že to je môj rozmar, ale že v nej budem musieť vydržať a bojovať sama.

V minulosti ste spomenuli, že vaše začiatky v lyžovaní boli náročné a zažili ste viacero neúspešných pretekov. Čo vám pomáhalo vytrvať a pracovať na sebe ďalej?

Prvýkrát som stála na detských papučových lyžiach, z ktorých mi vždy padalo viazanie. Rozčuľovala som sa, lebo som nemohla poriadne zaberať. Prvé preteky mi nevyšli: keď ma postavili na štart, skoro som zablúdila. Chcela som ich vyhrať a skončila som na 17. mieste. Zakaždým som však verila, že ďalšie preteky vyhrám. Pre mňa to nebol neúspech, ktorý by ma mal zlomiť. Stále som išla za tým, že chcem športovať. Nemala som vyhliadky reprezentovať, chcela som len športovať. Významnými pretekmi v tom čase bol Tatranský pohár, kde zvykli štartovať aj olympijskí víťazi. To bol môj životný cieľ, že raz tam chcem štartovať.

Na ktorý úspech zo svojej kariéry spomínate najradšej a na ktorý moment by ste najradšej zabudli?

Rada spomínam na prvé víťazstvo vo Svetovom pohári (SP), na ktorom bola tvrdá konkurencia. Presne si spomínam, ako som odjazdila celú trať. Významné bolo aj 2. miesto v celkovom poradí SP. Čo ma najviac mrzí a vekom sa to vo mne viac premieľa, sú dve štvrté miesta z majstrovstiev sveta (1989). Fínka Matikainenová ma počas sezóny ani raz nezdolala, pred MS ani po nich nedosahovala žiadne výsledky. Zrazu prišiel šampionát a mala medailu, vtesnala sa medzi nás. Dodnes mi to vŕta v hlave.

Aké postavenie mal športovec za čias socializmu?

Športovcom, ktorí získavali medaily, sa udeľovali tituly ako „majster športu“. Športovec získaval rôzne bonusy, napríklad pri výbere bytu. Keď si oň požiadal, v poradovníku mal prednostné práva. Aj pri výbere auta bol športovec uprednostňovaný, hoci v tých časoch boli na autá rady. Za socializmu mali športovci najmä sociálne bonusy.

Vrcholoví športovci za socializmu museli popri športovaní pracovať, hoci väčšina z nich si chodila iba po výplaty. Ako ste na tom boli vy?

Robila som vychovávateľku na internáte. Bolo to však skôr symbolické: mala som len pár služieb a dostávala som plat.

Okrem športových úspechov ste na seba upozornili aj tým, že ste odmietli podpísať dokument o špeciálnej zdravotnej starostlivosti. Prečo ste sa vtedy odhodlali k tomu kroku?

Sama konkrétne neviem povedať, čo ten papier znamenal, prečo ho museli športovci podpisovať a aké následky mal. Doteraz som to nepochopila. Odmietla som, lebo som sa bála, že ma budú tlačiť do vecí, ktorým som neverila, že mi pomôžu k tomu, aby som bola dobrá.

Čo nasledovalo tesne po odmietnutí podpísať tento papier?

Cestovali sme na rakúsky ľadovec Dachstein, tréner mi dal papier. Ani som si ho neprečítala, povedala som, že ho nepodpíšem. Odpoveďou bolo, že zostávam a nejdem s nimi. Prespala som niekde na hraniciach a o piatej ráno som šla cez České Budějovice a Prahu domov. Vysadili ma po ceste a nestarali sa, ako sa dostanem domov. Myslíte, že to so mnou niečo urobilo? Nič. Povedala som si: vysadili ste ma, budem bojovať o to, aby som sa výsledkami vrátila do reprezentačného tímu, keďže ma z neho vylúčili.

Čo sa vám preháňalo hlavou po vylúčení z reprezentácie a návrate domov?

Vrátila som sa domov, ale vedela som, že na Štrbskom plese je sneh a že budem chodiť lyžovať. Vedela som, že nič nestratím a že sa môžem oprieť o podmienky doma. Vedela som, že keď budem dobrá, budú ma musieť zaradiť naspäť do tímu.

Za čias socializmu platili prísne pravidlá, a to aj v športe. Zažili ste niektoré z nich na vlastnej koži?

Keď ste šli na sústredenie, nesmeli ste meškať ani minútu. Keď bol o desiatej zraz, nikoho nezaujímalo, že vám mešká vlak alebo nie, mali ste to zariadiť, aby ste prišli načas. Mali sme sústredenie v Strakoniciach, na ktoré som zmeškala vlak. Keďže neboli mobily, musela som šliapať niekoľko kilometrov pešo. Ďalej sme mali reprezentačné testy. Nikto zo športovcov nemohol nič vymýšľať. Bola bariéra testov a keď ste ich neabsolvovali, smola, odchod z tímu.

Keď sme boli na reprezentačných zrazoch, po páde socializmu ma šokovala jedna vec. Bol zraz o deviatej ráno, niektorí športovci prišli o 9:15. Keď nám tréner raz povedal, že budeme v určitom čase na rozcvičke, nikto nemohol meškať ani päť minút.

Keď som bola na internáte, zavolali nám, že ideme do Švédska na prípravu. Cestovali sme dve noci a ja som tam išla so šiestimi jablkami a jedným kuracím stehnom. Zavolali, tak som musela ísť napriek tomu, že som si ani koláče nestihla napiecť. Nikto sa ma nepýtal, či som pripravená. Keď sme sa vracali zo Švédska z trojtýždňovej prípravy, bol práve november 1989. Nevedeli sme, čo sa deje v Československu a neboli sme si istí, ako to doma vyzerá.

Ako vyzerali podmienky na športovanie v socializme a ako by ste ich porovnali s dneškom?

Deti, ktoré sa rozhodnú športovať, sa dostanú do klubov. Väčšina z nich žiada od rodičov vysoké členské poplatky. Druhá vec je, že moji rodičia pre mňa nezakúpili žiadnu časť výstroja, nemuseli platiť sústredenia či pobyty v zahraničí. Dnes rodičia musia veľa investovať do detí. Aj keď nedosahujú výsledky, rodičia sú šťastní, že dieťa nie je len doma a má zabezpečený pohyb. U nás to tak nebolo.

Jednak všetko platil štát, ale museli sme mať výsledky. V reprezentačných tímoch na nás tvrdo tlačili. Naše predchodkyne získavali medaily, a tak sme aj my na každej olympiáde či MS bojovali o cenné kovy. Dnes je to naopak. Rodičia, ktorí platia, tlačia na svoje deti, aby boli úspešné. Sumy za jednotlivé položky sú nesmierne vysoké už pri najmenších bežcoch. My sme boli od toho oslobodení. My sme mali zadarmo telocvične. Ak dnes idete na ktorékoľvek športovisko a nie je to v súlade so záujmami školy či obce, platíte ako diví za prenájom. Ako dorastenka som dostávala zadarmo internát, zadarmo stravu… Dnes majú deti problém zostať na internáte. V rámci šetrenia sa všetko vypína. Kedysi sa ani štartovné na pretekoch neplatilo.

Porovnať sa dajú aj tímy. Dnes má jeden športovec jeden tím. My sme mali osem reprezentantiek v jednom tíme, ktorý musel všetko zabezpečiť. Aj v kolektíve bolo oveľa veselšie. Keď sme sa stretli, napríklad, s juniormi, bola perfektná atmosféra. Viac sme sa aj na zrazoch navzájom potiahli, aj keď sme nevládali. Najslabšia pretekárka mala najlepší deň a naopak. Psychické prekonávanie tréningovej záťaže bolo úplne iné ako dnes. Ja by som nedokázala sama trénovať, nebavilo by ma to. Samozrejme, keď boli merané tréningy, nedarovali sme si ani meter. Keď som vycestovala na preteky do zahraničia, bola som obrnená psychicky aj fyzicky. Keď bola Slovenka dobrá doma, bola dobrá aj v zahraničí.

O profesionálnych športovcoch je známe, že mnohí majú po skončení kariéry problém zaradiť sa do každodenného života a nájsť si prácu. Ako vyzerali vaše chvíle na konci kariéry?

Koniec kariéry som riešila dlho, a preto som tak dlho lyžovala, lebo stále som si myslela, že to ešte pôjde a že nejaký výsledok urobím. Bola to chyba. Jedna z profesoriek na Prešovskej univerzite nás donútila ísť študovať trénerstvo. Po ukončení kariéry som išla študovať tri roky bakalára do Prešova, neskôr som doštudovala magisterský stupeň – učiteľstvo výchovných predmetov v Banskej Bystrici. Robila som jeden rok trénerku vo Svite, čo nebolo šťastné obdobie, keďže podmienky v bežeckom lyžovaní sa už vtedy začali zhoršovať. Potom, ako krachol lyžiarsky zväz, som bola pol roka nezamestnaná. Toto obdobie bolo nepríjemné. Neskôr mi pomohol starosta Šúňavy, ktorý ma zamestnal v školskom klube. Následne ma zobrala riaditeľka Liptovskej Tepličky, ktorá ma zobrala ako učiteľku telesnej výchovy.

Po skončení kariéry ste začali trénovať nádejných lyžiarov. Už v minulosti ste spomenuli, že vás v tom stoplo šafárenie zväzu. Čo sa stalo?

Nechápem to. Všetko som poctivo plnila, Slovensku a nášmu bežeckému lyžovaniu som urobila veľkú reklamu. Natvrdo ma prepustili, z ničoho nič, a to aj bez nejakého odstupného. Slovenský zväz bol vo finančnej situácii, v akej bol. Povedali mi, že sa má každý postarať sám o seba. To, že sa Svetový pohár dostal na Slovensko vďaka tomu, že som pretekala ja a ostatné dievčatá, to nikoho nezaujímalo.

Aký to bol pocit, keď bývalá úspešná športovkyňa kráča úradom práce?

Bol to strašný pocit. To sa ani nedá opísať. Nemohla som pochopiť, prečo a ako sa toto všetko stalo. Ako keby som celú kariéru pre Slovensko a Česko neurobila a zrazu som sa ocitla na úrade práce.

Bola to bezradnosť, vynárali sa otázky, kam pôjdem, čo budem robiť. Niektorí športovci majú na konci kariéry nejakú víziu, to nebol môj prípad. Pomohol mi pán Mlynarčík, ktorý ma zaradil ako trénerku do Svitu. Bežecké lyžovanie je však veľmi náročný šport, v dnešnej dobe sa nedá robiť na úrovni, na ktorej sa robil kedysi.

Čo vás presvedčilo kývnuť na prácu učiteľky?

To, že som to vyštudovala. Asi som sa najviac z bežeckého lyžovania hodila na to, aby som išla učiť telesnú výchovu. Aj teraz si myslím, že som urobila dobre.

Ako by ste samú seba charakterizovali ako učiteľku?

Prísna, najmä na telesnú výchovu. Každé cvičenie žiaci musia urobiť perfektne. Ja si myslím, že cvičíme normálne, ale ostatní si myslia, že cvičíme veľa, takže ma musia brzdiť, že je to len hodina telesnej výchovy a nie športový tréning.

Práca učiteľa na Slovensku je mimoriadne diskutovaná téma. Ako ju vnímate vy?

Je to náročné povolanie, ale baví ma a napĺňa. Na hodine sa však žiaci nesmú nudiť. Keď sa nudím ja, je zle, lebo sa nudia aj žiaci. Keď deťom udáte jasné pravidlá, čo môžu a čo nemôžu, dajú sa zvládnuť. Myslím, že sa deti dajú formovať. A platy? Čo urobíme, sú aj nižšie, ako máme my učitelia. Keby však boli o niečo vyššie, určite sa nenahnevám.

Aké sú dnes deti, čo sa týka záujmu o pohyb a šport, vo vytrvalosti v športovaní a podobných aspektoch v porovnaní s obdobím v socializme?

Venujú sa počítačom a ďalším podobným veciam. Musím však dodať, že som mala žiakov na prvom stupni a im doteraz pretrváva vzťah k športu. Keď im človek ukáže športové možnosti, trebárs aj na obyčajnej telesnej výchove, vytvoria si k tomu vzťah a dajú sa formovať. Neviem, či športujú menej ako za čias socializmu, ale na dedinách pracujú menej fyzicky, a to im chýba. My sme museli nielen športovať, ale aj pracovať a tieto činnosti zosúladiť, keď sme chceli športovať. Dnes majú deti organizované športovanie, my sme ho mali podľa našej chuti. Robili sme, čo sme chceli.

Okrem učenia ste sa stali aj poslankyňou prešovského samosprávneho kraja. Čo stálo za touto myšlienkou?

Nechcela som sa politicky angažovať, neviem tak tvrdo presadzovať svoje názory. Nemala som ani prehľad v zákonoch a podobných témach. Ľudia mi verili, mysleli si, že sa niečo zmení. Na úrovni krajského poslaneckého mandátu sa toho veľa zmeniť nedá. Bola som v školskej komisii, získala som prehľad o tom, ako fungujú stredné školy v prešovskom kraji. Veľa škôl sa rušilo, videla som vždy za tým celým človeka, ktorý učil množstvo rokov a musel si hľadať zamestnanie. Bolo to pre mňa ťažké ustáť.

Ako vidíte dnes fungovanie, systém a budúcnosť športu na Slovensku?

Štát by mal viac podporovať rozvoj športu, a to akéhokoľvek. Deti by chceli športovať, ale nemôžu, pretože nemajú na to finančne. Strácajú sa v spoločnosti a nerobia športy, v ktorých by mohli dosahovať dobré výsledky. Veľa vecí, ktoré boli za socializmu dobré, sme odbúrali ako neperspektívne prežitky socializmu. Dnes sú športy, ktoré majú výsledky, ako napríklad biatlon. Bežecké lyžovanie a ďalšie klasické disciplíny ustupujú. Čo sa týka klubov, už som o tom hovorila. Niekedy dieťa zveria do klubu nie preto, aby behalo, ale preto, aby oň bolo postarané, keď sú rodičia v práci. Osobne si myslím, že sa všetko vráti späť. Slováci prídu na to, čo sme kedysi robili a čím sme v minulosti prešli. Deti sa vrátia k športovaniu, a keď budú mať vytvorené podmienky, budú dosahovať aj výsledky.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Cez prázdniny pomáham doma v záhrade. Je to záľuba mojej mamy a ja so sestrami a vnúčatami sme jej pomáhali. Zvykla som si na to, je to pre mňa relax. Aj športujem stále, pretože na telesnej výchove musím mať tiež kondíciu, rovnako aj na plaveckých či lyžiarskych výcvikoch. Musím však priznať, že oproti tomu, akú kondičku som mala kedysi, je to už bieda.

V minulosti ste už spomenuli, že súkromný život išiel vo vašom prípade bokom na úkor kariéry. Ľutujete to s odstupom času? Mohla táto skutočnosť, že ste nenašli toho pravého?

S odstupom času si hovorím, že aj počas kariéry sa dalo niečo podniknúť, čo sa týka osobného života. Bolo to také moje nadšenie a zatemnenie, že chcem len športovať a byť v tom dobrá. Spätne to človek prehodnotí, keďže je dobré, keď má okolo seba rodinu. Na druhej strane to tak asi malo byť.

<ul>
<li>2x zlato na Univerziáde v roku 1987</li>
<li>Titul Kráľovná bielej stopy v roku 1989</li>
<li>Titul Lyžiarka roka v roku 1994</li>
<li>2. miesto v celkovom poradí Svetového pohára v sezóne 1988/1989</li>
<li>2x zlato a 1x striebro vo Svetovom pohári v sezóne 1988/1989</li>
<li>Majsterka Československa v dorasteneckej, juniorskej aj ženskej kategórii</li>
<li>Štartovala na troch olympiádach, zakaždým skončila v TOP 10 (najvyššie šiesta)</li>
</ul>

ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ: Kráčať úradom práce bolo strašné. Z kráľovnej bielej stopy je učiteľka

Výber pre vás

ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ: Kráčať úradom práce bolo strašné. Z kráľovnej bielej stopy je učiteľka

Súvisiace články

Privyrábal si v hoteli, požičiaval hráčom peniaze: Ako sa z čašníka stal tréner Slavie Praha

Hroby slovenských osobností: Toto si legenda nezaslúži, Halenárov veniec od syna dojme k slzám

Po taekwonde a lyžiach kanoe: Olympijskému exotovi doktori radili, aby skončil a netrestal sa

Drsné osudy slovenských športovcov: Tréneri, politici, ale aj dlhy, život na ulici a samovraždy

Miešal alkohol s tabletkami, démoni v hlave ho ťahali k samovražde: Dostal sa z pekla a rozplakal NHL

Výber pre vás