Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

Slovenské slovíčka hľadá slovenský futbalový brankár v pamäti ťažšie, dlhé roky v Anglicku urobili svoje. „Keby som mal teraz spraviť rozhovor po slovensky v televízii, neviem, ako by som to zvládol, to by bol masaker,“ zasmeje sa.

Maroši v rozhovore pôsobí uvoľnene a na tvári mu nechýba úprimný úsmev. Ten sa objaví, aj keď rozpráva o futbalových začiatkoch v Anglicku a o zápasoch v 16 rokoch v amatérskej súťaži proti súperom, ktorí popri futbale pracovali na stavbe.

Nemá problém hovoriť ani o nepríjemnej časti kariéry, po ktorej odišiel z druhej ligy do tretej. Tvrdí, že chybu spravil on, no čakal väčšiu podporu od terajšieho klubu Coventry City. „Kluby chcú, aby hráči boli lojálni. Keď som potreboval, aby bol klub lojálny ku mne, tak sa to nestalo. Tak to však vo futbale chodí,“ tvrdí Maroši.

Napriek tomu, že Shrewsbury Town patrí v tretej lige 16. miesto z 24 tímov, s počtom inkasovaných gólov mu v tejto štatistike patrí skvelé (a delené) 4. miesto.

Či bol nervózny pred zápasom na Anfield Roade V čom sa líši život v Anglicku od života na Slovensku a v čom si musel najviac zvykať Ako si spomína na zápasy v 16 rokoch proti mužom, ktorí popri futbale pracovali na stavbe Ako mu otras mozgu ovplyvnil sezónu v druholigovom anglickom klube Coventry City Ako prežil nepríjemné zranenie, po ktorom sa lekári báli, že príde o zrak Aká býva návštevnosť na štadiónoch v tretej lige Čo si myslí o tom, že napriek tomu, že hral 2. ligu v Anglicku, ho na Slovensku pozná len málo ľudí Akej popularite sa v Anglicku tešia treťoligoví hráči

V rozhovore s Markom Marošim sa dočítate:

V FA Cupe ste si nedávno zachytali na slávnom štadióne Anfield Road, čo sa podarí len minimu slovenských brankárov. Aký to bol pocit?

Samozrejme, bol to dobrý pocit. Koncentroval som sa len na zápas a na to, aby sme ho vyhrali. Do každého zápasu idem s týmto cieľom. Nepozeral som sa na to, že hráme proti Liverpoolu, že stoja proti mne Van Dijk a ďalšie hviezdy. Opakoval som si, že je to len futbalový zápas, hoci ho priamo na štadióne sledovalo asi 50-tisíc ľudí. Keď rozhodca pískol do píšťalky a zápas sa začal, vôbec som tieto veci okolo seba nevnímal. Vtedy nezáleží na ničom inom, len na zápase.

Takže ste nepociťovali pred zápasom na Anfield Roade stres?

Pred zápasom som nebol nervózny. Kedysi som býval, a to nemusel byť ani Liverpool, ale obyčajný ligový zápas. Teraz som skúsenejší a beriem to tak, že je to len zápas, hrám futbal, ktorý ma baví a ktorý milujem. Práveže sa mi hrá oveľa ľahšie a lepšie, keď je štadión plný a hrám proti elitným hráčom.

V Anglicku už toho máte odchytaného dosť. Pamätáte si na svoje začiatky v tejto krajine?

Jasné, pamätám si všetko. Presťahovali sme sa sem v roku 2006, mal som tuším trinásť rokov. Zo začiatku to bolo ťažké, kamarátov som mal na Slovensku, futbal som hral predtým na Slovensku, v Anglicku sme nemali nič. Jazyk bol tiež náročný. To, čo sa učí v škole na Slovensku, je v praxi iné, v Anglicku je viacero dialektov. Pamätám si, že som si aj poplakal, chcel som ísť späť na Slovensko. Pre 13-ročného chlapca je takáto zmena ťažká, ostatní sa ti smejú, lebo si iný. Skúšajú, čo si môžu dovoliť a čo nie. Cez futbal som si však našiel prvých kamarátov. Všetko, čo sa mi v Anglicku stalo, bolo cez futbal.. Dnes už je Anglicko môj domov.

Ako vyzerali vaše futbalové začiatky v Anglicku?

Hrával som v Barnoldswicku Town, čo bola amatérska úroveň. Profesionálny futbal som začal hrať v 19 rokoch, dovtedy som študoval a futbal som hral popri tom. V 19 rokoch som mal skúšku v klube Wigan Athletic, ponúkli mi zmluvu. Tak som sa dostal do anglickej futbalovej bubliny.

Najväčší rozdiel bol v domoch. Na Slovensku sú krajšie a väčšie, v Anglicku sú všetky nakope. Na Slovensku ste zvyknutí na dom s veľkým dvorom na dedine, v Anglicku to je iné. Známe je aj anglické počasie a časté dažde, hoci záleží od toho, kde bývate. My sme sa presťahovali na severozápad Anglicka, pamätám si, že bolo bežné, keď dva týždne vkuse lialo. Iný je aj životný štýl.

Napríklad vo futbale. V Anglicku je ako náboženstvo, bez futbalu by tu ľudia nevedeli fungovať. Ľudia chodia do práce najmä od pondelka do štvrtka, od piatka do nedele sú na diskotékach a futbaloch. V Anglicku je to takto.

Marek Rodák, podobne ako vy, chytával v Anglicku v nižších súťažiach. Jeho otec, ktorý sledoval synove zápasy, označil tieto ligy za fyzicky mimoriadne náročné. Užili ste si aj vy svoje?

Je to tak, ako hovoríte, a ešte krát sto. (smiech) Mal som šestnásť rokov a hral som za Barnoldswick proti mužom, ktorí robia na stavbe, v sobotu hrajú zápas. Neberú vás ako dieťa, práve naopak. Berú vás ako chlapa, nemajú problém vás „vylisovať“ v bráne. Skúsenosť to bola pre mňa dobrá, najmä po fyzickej stránke. Buď si na to človek zvykne, alebo nie. V škole, kde som študoval, bola futbalová akadémia, do ktorej som sa dostal. Vtedy to bolo už o niečo profesionálnejšie, mali sme viacero trénerov, dovtedy bol mojím brankárskym trénerom otec.

Presadiť sa futbalovo v Anglicku popri domácich hráčoch, ktorí bývajú často uprednostňovaní, nie je jednoduché. Aké náročné to pre vás bolo a kedy ste si povedali, že sa budete živiť futbalom?

Mojím snom to bolo odjakživa. Keď som bol trochu starší a začal som chodiť na skúšky do jednotlivých klubov, vtedy som začal zisťovať, ako to vyzerá v anglickom futbale. Môj otec mi povedal: zapamätaj si, že musíš byť trikrát taký dobrý brankár ako domáci Angličan, keď sa chceš niekde dostať. Nieže by som mu neveril, ale nebral som to tak vážne. Potom som zistil, že mal pravdu. Je ťažšie sa presadiť, keď nie ste vo futbalovej akadémii. Na čo by zobrali nejakého Slováka, ktorý nikde nehral, keď majú Angličana so skúsenosťami s tréningmi v profesionálnom klube. Aj v Anglicku sa to v posledných rokoch zlepšuje, hľadajú talenty v nižších ligách a posielajú skautov aj do tých najamatérskejších líg.

V jednom z rozhovorov ste priznali, že pomaly zabúdate po slovensky. Počuť na vás, že hľadáte slová a ide vám to ťažšie. Ako sa rozprávate s rodičmi?

Po východniarsky a miešame slovenčinu s angličtinou, s kamarátmi tak isto. (smiech) Veľa toho zabúdam, moja manželka je Angličanka, doma sa teda rozprávame po anglicky. S dcérkou sa snažím rozprávať po slovensky, ale keď sa s ňou nerozprávam ja, počuje len angličtinu. Má dva roky, ja jej hovorím po slovensky, ona mi odpovedá po anglicky. Aspoň teda rozumie, len sa jej trochu miešajú dva jazyky a ani pre mňa to už nie je ľahké. Keby som mal teraz spraviť rozhovor po slovensky v televízii, neviem, ako by som to zvládol, to by bol masaker. (smiech)

Bol som v lete s manželkou a dcérkou. Veľmi sa jej tam páčilo a už mi povedala, že chce chodiť každé leto. (smiech)

V novembri 2019 ste utrpeli nepríjemné zranenie v zápase proti Cardiffu, keď ste skončili s otrasom mozgu a ďalšími zraneniami tváre. Ako si na to spätne spomínate?

Beriem to tak, že zranenia patria k futbalu, stalo sa. Nemyslím si, že protihráč ma chcel prizabiť. Vyhrávali sme 1:0, blížil sa koniec zápasu, súper chcel bojovať o loptu, ktorú získať nemohol, naletel do mňa. Bol to stopér a tí sú niekedy takí. Mal som zlomenú lícnu kosť, otras mozgu, potom sa lekári báli, že stratím zrak v oku. Sedel som doma mesiac, nič som nemohol robiť, pohyb tvorili len prechádzky. Dva týždne som nemohol šoférovať. Nemohli ma operovať, kým mi neodpuchla tvár, lebo by nastali komplikácie. Musel som doma čakať so zlomenou tvárou. Keď som spal, to bola katastrofa. Počas operácie mi dali do tváre titánovú platničku. Stále sa báli o zrak, takže v nemocnici som nespal vôbec, stále ma budili a robili mi testy. Už som mal nervy, pretože stále mi nosili ten istý papier na čítanie. Povedal som lekárom, že už si ho pamätám naspamäť a nemusia mi ho ani ukazovať. (smiech) Po operácii som asi mesiac sedel doma, následne som sa vrátil na tréning.

Aké boli prvé tréningy po takej pauze?

Stali sa vtedy veci, ktoré boli moja chyba a tak aj prišiel koniec môjho pôsobenia v Coventry City. Návrat na trávniky vyzeral tak, že som týždeň trénoval sám s brankárskym trénerom. Na druhý týždeň som začal trénovať s tímom. Brankár, ktorý chytal, keď som bol zranený, dostal koronavírus. Tréner prišiel za mnou, že ma potrebuje, či môžem nastúpiť. Povedal som si, že ako futbalista nepoviem trénerovi nie, keď povie, že ma potrebuje. Povedal som, že som pripravený. Tam sa stala chyba.

Ukázalo sa, aký som bol naivný. Hral som, hoci som psychicky ani fyzicky absolútne nebol pripravený na zápas, dokonca ani na tréning. Ja som sa ale rozhodol, že chcem hrať. Prvý zápas po zranení sme prehrali 1:2, na ihrisku som sa ani necítil ako futbalista, nemal som tam čo robiť. Druhý zápas sme remizovali 0:0, pomyslel som si: mám čisté konto, som pripravený. V ďalších zápasoch sa však ukázali rezervy: nebol som rýchly, reflexy mi chýbali, chýbalo mi veľa. Bola to moja chyba, tréner mi nedržal pištoľ pri hlave a nenútil ma hrať. Samozrejme, manželke ani zvyšku rodiny sa nepáčilo, že som sa rozhodol hrať. Druhá polovica sezóny po zranení mi nevyšla. Keď už trénujete s tímom a hráte zápasy, je ťažké dohnať kondíciu, ktorú ste stratili počas ničnerobenia, keď ste boli zranení. Mal som trénerovi povedať nie, trénovať sám, aby som dohnal fyzické resty.

Ako prišlo k vášmu odchodu z Coventry do treťoligového Shrewsbury?

Na konci spomínanej sezóny sa ku mne dostalo, že do Coventry hľadajú skúsenejšieho a staršieho brankára. Povedali mi, že môžem zostať a biť sa o miesto v bráne, mal som ešte rok platnú zmluvu. Na rovinu mi nikto nepovedal, že budem dvojka, ale vyčítal som to takpovediac medzi riadkami. Rozhodol som sa odísť do Shrewsbury, potreboval som hrať, užívať si futbal, ako som si užíval predtým. Priznám sa, že som v Coventry čakal, že za mnou bude klub stáť. Svojím návratom do brány som riskoval zdravie a urobil som to pre tím aj pre trénera. Keď mi naznačili, že budem dvojka, bol som sklamaný. Ja stále vravím, že kluby chcú, aby hráči boli lojálni. Keď som potreboval, aby bol klub lojálny ku mne, tak sa to nestalo. Tak to však vo futbale chodí. Bol som naivný, že som také niečo čakal.

Momentálne chytáte v tretej najvyššej anglickej súťaži. Aká býva návštevnosť na štadiónoch?

Štadión Shrewsbury je jeden z tých menších, na domáce zápasy chodí asi 5-tisíc divákov. V tretej lige som však zažil aj návštevy cez 25-tisíc, záleží od toho, kde sme hrali a aký veľký mal súper štadión. Veľký štadión majú, napríklad, Sunderland, Sheffield Wednesday či Ipswich Town. Neviem, aké sú na Slovensku návštevy, takže to neviem porovnať.

Tých 5-tisíc, čo ste spomenuli, sa na Slovensku v najvyššej súťaži berie už ako slušná návšteva.

No vidíte. Zaujímavosťou je aj klub Notts County, momentálne hrajúci až piatu najvyššiu súťaž v Anglicku. Približne pred mesiacom mali návštevu 23-tisíc divákov. Ako som už vravel, futbal tu je náboženstvo. Bez neho sa v Anglicku nedá fungovať.

Navštevuje vaša manželka zápasy Shrewsbury a sleduje vaše výkony?

V decembri príliš nechodila, pretože bola veľká zima, mínusové teploty, takže by bolo zbytočné, aby s dcérkou v takom počasí išla na štadión. Väčšinou však chodí na zápasy. Keď nie, tak ich pozerá doma.

Dáva vám doma aj rady, čo ste na ihrisku mohli spraviť lepšie?

Ona nie, skôr môj otec, ktorý bol v minulosti tiež brankár a vďaka nemu som sa dostal nielen k futbalu, ale aj k brankárskemu postu. Aj on však často povie, že už nepotrebujem jeho rady a som dosť skúsený na to, aby som vedel, čo som spravil zle a čo dobre.

Ako ste spomenuli v rozhovore, vaša manželka je Angličanka. Ako ste sa spoznali?

Keď som dostal zmluvu vo Wigane Athletic, tam sme sa stretli. To bolo pred ôsmimi rokmi.

Marek Rodák nechytal v najvyššej anglickej súťaži, no dokázal sa napriek tomu dostať do reprezentácie. Priznal však, že napriek tomu, že v Anglicku bol známy, na Slovensku ho poznalo minimum ľudí. Cítite to tak aj pri sebe?

Určite áno. Pre mňa to je určitá nevýhoda, že ma na Slovensku nepoznajú, pretože sme sa do Anglicka presťahovali, keď som mal trinásť rokov. Aj keď som chytal v druhej anglickej lige, veľa ľudí na Slovensku o mne nevie. Každý predsa len sleduje najmä Premier League a nejaká Championship ľudí mimo Anglicka nezaujíma.

Aký známy je v Anglicku hráč treťoligového klubu?

Hráči sú medzi ľuďmi známi a populárni, povedal by som, až do piatej ligy. Coventry je veľký klub. Nemusíte ani bývať priamo v Coventry, a keď idete na nákup, ľudia vás spoznávajú. Stále bývam blízko Coventry a hoci už nie som hráčom klubu, keď idem do nákupného centra, stále sa mi nejaký fanúšik prihovorí, spýta sa ma, ako sa mám a podobne. V tretej lige je to podobné. Keď som chytal za Doncaster, keď som išiel niekde na verejnosti, ľudia vedeli, kto som.

Máte 28 rokov, čo je pre brankára stále pomerne nízky vek. Aké si dávate ciele do budúcnosti?

Vypracovať sa čo najvyššie. Dúfam, že sa minimálne dostanem naspäť do druhej ligy. Človek nikdy nevie, možno sa pošťastí aj Premier League. Ako ste povedali, na brankára som stále pomerne mladý, Ben Foster chytá Premier League v 38 rokoch. Keď sa na to takto pozrieme, mám ešte desať rokov. (smiech) Nikdy nehovor nikdy. Môj cieľ je dostať sa čo najvyššie a možno jedného dňa aj reprezentovať Slovensko. Uvidíme.

Anglický príbeh Slováka: V 16 rokoch čelil mužom zo stavby, teraz si zachytal na Anfield Road

Výber pre vás

Anglický príbeh Slováka: V 16 rokoch čelil mužom zo stavby, teraz si zachytal na Anfield Road

Súvisiace články

Budeš najlepšia na svete. Budem. Chlapci nestačili Vlhovej v lyžovaní ani vo futbale

Tím mravcov dokáže uniesť slona. Pápež František sa učil (aj) vo futbalovej bráne

Rozplakal riaditeľku, pomenovala po ňom turnaj. Le Giang by pomáhal aj bez svetla reflektorov

Parahokejista JOPPA: Hráčov hľadáme (aj) na ulici. Asi musíme urobiť ďalšie video na Zomri

Výber pre vás