Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

<p>V novembri tohto roka si slovenský futbalový brankár Patrik Le Giang prevzal v Paríži ocenenie Merit Award za charitatívnu činnosť jeho nadácie Step by Step. V rozhovore pre Šport24.sk nehovoril len o tomto projekte, ale aj o svojom životnom štýle, ktorý je v dnešnom stereotypnom pohľade na profesionálnych futbalistov netradičný.</p>

<p>Ako reagoval na ocenenie Merit Awards a čo hovorí na prezývku „slovenský Rashford“<br>Prečo po ňom pomenovali školský turnaj<br>Že nadácia Step by step je o jeho živote a že sám padol „na hubu“<br>Ako bojuje proti zaškatuľkovanému pohľadu na profesionálnych futbalistov a čo si o tom myslí<br>Ako vyzerá jeho život a životný štýl a prečo sedem rokov nemal televízor<br>Aké rituály ráno dodržiava a prečo je ráno najdôležitejšia časť dňa<br>Čo si myslí o sociálnych sieťach<br>Ako spomína na detstvo a rasizmus, ktorý zažil<br>Prečo odmietol rozprávkové podmienky od Vietnamského futbalového zväzu</p>

V rozhovore s Patrikom Le Giangom sa dočítate:

<h3>Čo pre vás znamená ocenenie Merit Awards, ktoré ste dostali?</h3>
<p>Určite je to obrovský míľnik nielen pre mňa, ale pre celý projekt Step by step Foundation. Ako som uviedol aj v samotnom Paríži pri odovzdávaní ceny, vycestoval som tam ako posol celej myšlienky a nebolo to o mne. Tento projekt je niečo, čo presahuje mňa a moju osobu.</p>
<h3>Zrejme vás ocenenie prekvapilo. Aká bola vaša prvá reakcia?</h3>
<p>Česká asociácia futbalových hráčov poslala náš projekt do FIFpro, vtedy len ako námet na nomináciu. Boli presvedčení o tom, že náš projekt má na víťazstvo, ja som ani netušil, že existuje niečo ako Merit awards. Boli sme však nadšení už len z možnosti dostať sa do nominácie na ocenenie, to znamenalo obrovský úspech. Dva týždne po prvom kroku som mal hovor, kde mi oznámili, že sme vyhrali. Musel som ich požiadať, nech mi to zopakujú, lebo som asi zle rozumel. Po víťazstve som sa rozplakal, bol to moment, ktorý neviem opísať slovami.</p>
<h3>Zachytil som pri vašom mene v niektorých médiách slovné spojenie „slovenský Rashford“, keďže anglický futbalista toto ocenenie so svojím projektom získal minulý rok. Čo vravíte na takúto prezývku?</h3>
<p>Zachytil som to aj ja. Je to, samozrejme, pre mňa obrovská pocta. Marcus Rashford je futbalová hviezda svetových rozmerov, ja si ho však veľmi vážim preto, aký je človek a že sa snaží niečo po sebe zanechať, čo je aj môj cieľ a cieľ nadácie STEP BY STEP Foundation. Ak ma niekto porovnáva s takýmto bombardérom, je to veľká česť. Na druhej strane chcem apelovať na to, že každý z nás je originál, každý z nás má v sebe unikátnosť a je len na nás, či si ju dovolíme odkryť.</p>
<h3>Ako vznikla myšlienka a nápad založiť tento projekt?</h3>
<p>Vzniklo to presne tak, ako sa projekt volá: krok po kroku. Kto ma pozná, vie, že si svoje ciele píšem už od mladého veku na papier. Jedným z nich bolo raz darovať sadu dresov základnej škole vo Fiľakove, v ktorej som vyrastal. Ďalším cieľom z môjho papiera bolo prispievať spoločnosti a vrátiť niečo svetu. Vtedy som však netušil, že budem mať vlastnú nadáciu. Po mojej futbalovej premiére v prvej českej lige proti Slavii Praha som bol vyhlásený za hráča zápasu, nevedel som po tomto zápase zaspať. Vtedy som si uvedomil, že moju cestu som začínal ako malý chlapec vo Fiľakove. Po čase som sa tam vrátil, zobral som do mojej bývalej školy sadu značkových dresov a priniesol ju pani riaditeľke, mimochodom tej istej, ktorá tam bola, keď som ja študoval.</p>

<p>Step by Step je nadácia, ktorá inšpiruje, vzdeláva a finančne podporuje deti a mládež. Vedie mladú generáciu k zdravému životnému štýlu a pomáha deťom s ťažkým zdravotným alebo sociálnym príbehom. Nadácia spolupracuje s projektom „Enjoy life“ a pomáha aj v zahraničí, rekonštruuje školy a stavia ihriská pre deti v Indonézii.</p>
<p>Ak sa chcete zapojiť a prispieť do projektu <strong>Step by Step Foundation</strong>, môžete prispieť ľubovoľnou čiastkou na transparentný účet: <strong>CZ16 0300 0000 0003 0020 8786</strong></p>
<p>Viac informácií o nadácii nájdete na <a href="https://stepbystep.foundation/" target="_blank" rel="noopener"><strong>stepbystep.foundation</strong></a>. Pozrite si a podporte aktuálnu zbierku <strong><a href="https://stepbystep.foundation/produkt/liecba-kmenovymi-bunkami-pre-martinku/" target="_blank" rel="noopener">TU.</a></strong></p>

Čo je Step by Step Foundation?

<p>Ide o ocenenie za charitatívny prínos, ktoré profesionálnym futbalistom udeľuje od roku 2008 medzinárodná hráčska asociácia FIFpro.</p>

Čo je Merit Award?

<h3>S akými reakciami a odozvami ste sa stretli po vašich gestách a pomoci?</h3>
<p>Jeden rok sme v škole rozdávali náramky s heslom Step by step, na ďalší sme ich predávali za dobrovoľný príspevok a výťažok z náramkov aj z vydraženého dresu Patrika Hrošovského išiel na detskú onkológiu v Banskej Bystrici. Keď som na onkológii rozdával náramky rodičom a deťom, pýtali sa ma, o čo ide v našom projekte, tak som im to vyrozprával a rozplakali sa so slovami, že takto sa vyliečili aj oni: krôčik po krôčiku. Keď som ešte pred založením projektu do školy priniesol sadu dresov, pani riaditeľka sa rozplakala a pomenovala školský turnaj po mne, čo je obrovská česť. Tento futbalový turnaj som hrával kedysi aj ja, boli to pre mňa vtedy majstrovstvá sveta.</p>
<h3>Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane</h3>

<h3>Takže vtedy prišli úplné začiatky projektu a prvé myšlienky na jeho založenie? Ako to išlo ďalej?</h3>
<p>Ľudia mi postupne začínali posielať peniaze na môj súkromný účet, keďže sme vtedy ešte nemali transparentný účet, to mi dodávalo motiváciu, že sme na správnej ceste a že to má zmysel. Ľudia len na základe dôvery vo mňa posielali peniaze, o to väčšiu zodpovednosť som cítil, že im musím vrátiť to, aké mám ja možnosti.</p>
<p>Nechceli sme však zostať len pri školskom turnaji, s mojím najlepším kamarátom Matejom Halajom sme založili projekt a chceli sme deťom niečo zanechať, niečo v nich zasiať. Na druhý deň po spomínanom odovzdaní dresov a futbalovom turnaji sme mali v škole motivačno-vzdelávaciu besedu, ktorá sa volala „Krôčik po krôčiku za svojím cieľom“.</p>
<h3>Ako dopadla?</h3>
<p>Beseda mala v škole výborný ohlas, mesiac po nej vraj deti o ničom inom nehovorili, len o Step by step, pýtali sa, kedy sa vrátime do školy. Pani riaditeľka mi dokonca volala, že mali slohovú prácu na tému „Krôčik po krôčiku za svojím cieľom“. To sú veci, pri ktorých si človek uvedomí silu svojho poslania a tam som si povedal, že sme niečo zasiali. Z turnaja sa stala tradícia, takže na ďalší rok sme prišli znovu. Vždy v zime pred Vianocami si ukrátim dovolenku o 2-3 dni, avšak s veľkou radosťou, pretože to má zmysel.</p>
<h3>Určite deti na besede zaujímalo, aké to je byť profesionálnym futbalistom.</h3>
<p>Každé dieťa má svoj sen a nedáva si žiadne hranice. Ako dospievame, rodičia či učitelia nás chcú chrániť, z toho dôvodu nám stavajú pomyselné mantinely a my prestávame veriť v krásu svojich snov, bojíme sa ozvať a postaviť za svoj sen. Ja som mal to šťastie, že som neuveril týmto mantinelom a išiel som za tým svojím. Deťom som ukázal, že môžu byť aj z malého mestečka ako Fiľakovo a môže sa im splniť sen. Videl som v ich očiach, že to nasávali a verili tomu.</p>
<p>Spýtal som sa na besede detí, kto by chcel byť profesionálnym športovcom a futbalistom, všetky dvíhali ruky. Spýtal som sa ich, prečo, odpoveďami boli „lebo máš super auto“, „lebo máš veľa peňazí“. Vtedy sme sa do nich snažili vštepiť, že to nie je o tom, ale je to o niečom úplne inom a toto ostatné je len vedľajší produkt, pridaná hodnota. Snažíme sa deti viesť správnym smerom, vychovávať z nich nových lídrov, ktorí chcú niečo po sebe zanechať na svete. To je gro celého projektu: vzdelávať, inšpirovať na vlastnom príklade a živote a pomáhať tým, ktorí nemajú také možnosti, aké máme my.</p>

<h3>Takže aj projekt Step by step vznikol na inšpirácii vášho života?</h3>
<p>Celá nadácia Step by step je o mojom živote, že malými krôčikmi dôjdeme oveľa ďalej a môžeme dosiahnuť akýkoľvek cieľ, ktorý si vytýčime. Keď robíme prácu konzistentne z dlhodobého horizontu, zájdeme oveľa ďalej, ako keď rýchlo vystrelíme vysoko a pád „na hubu“ je oveľa tvrdší. Zažil som aj to, najväčší pád som mal, keď som prišiel do Čiech a nikto mi k ligovému futbalu nedal ani čuchnúť napriek tomu, že som prišiel zo Žiliny a bol som reprezentant. Musel som všetko budovať od nuly. O to viac si potom človek váži, čo ho to naučilo najmä po ľudskej stránke. Step by step vznikol vďaka môjmu detskému snu a láske k futbalu. Keby som nehral futbal, dnes sa spolu nerozprávame.</p>
<h3>Každý má nielen v športe, ale aj v živote nejaký vzor. Kto bol tým vaším?</h3>
<p>Úplne prvý vzor bol pre mňa starší brat Emil. Môj prvý brankársky vzor bol brankár Fiľakova, ktoré hralo piatu ligu. Ako malý chlapec to človek nevníma, ale pre mňa bol on poloboh, a keď sa na mňa usmial, tak som pomaly dva týždne nespal. Neskôr som si položil otázku, čo dnešné deti potrebujú, po čom prahnú a sú to práve vzory. Jedny z mojich najväčších sú Cristiano Ronaldo či LeBron James, ktorí sú pre mňa viac než len športovci. Uvedomil som si zodpovednosť za to, kto som a čo robím. Deti sú ako špongie, nasávajú a my im musíme ísť správnym príkladom. Futbalisti a celkovo športovci sú zaškatuľkovaní do podoby, že zarábame veľa peňazí, jazdíme na rýchlych autách, vymetáme bary, a tak ďalej. Tam som si uvedomil, že nechcem, aby nás takto vnímala široká verejnosť. Nehovorím, že nikto tak nežije, lebo tak žije veľa futbalistov, a preto vznikla táto škatuľka. Povedal som si, že je čas na zmenu, a keď chcem vidieť zmenu vo svete, musím začať od človeka, ktorého vidím každé ráno v zrkadle.</p>
<h3>Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane</h3>

<h3>Ako som sa dočítal, prvýkrát ste o projekte Step by step rozmýšľali, keď ste mali 16 rokov. Máte ešte niekde schovaný papier, na ktorý ste si vtedy napísali svoje ciele?</h3>
<p>Ciele si každý rok renovujem, dopĺňam a píšem na papier. Určite by som ten papier z obdobia, keď som mal 16 rokov, niekde našiel, ale nepátral som po ňom. Ciele z neho si pamätám a to, čo je vo mne, mi nikto nevezme. Najdôležitejšie je, že som v tie sny a ciele veril.</p>
<h3>Práca s nadáciou určite zaberá veľa času. Ako sa vám darí skĺbiť ju s profesionálnym futbalom?</h3>
<p>Je to otázka, ktorú veľa ľudí preberá. Áno, istým spôsobom mi to berie dosť energie, ale ľudia si nevedia predstaviť, ako ma deti, ktorým pomáhame, dobíjajú. Navyše, nie som na to sám, robíme to s celým tímom. Keď vidím, že sme niekomu pomohli a zlepšili mu život, to sú veci, ktoré si za nič na svete človek nekúpi. Je to o tom, správne si to usporiadať, nájsť balans. Navyše, kto ma pozná, vie, že som až „magor“ do profesionalizmu, takže vo futbale nič nezanedbávam. Viem, prečo to všetko robím, hlavne viem, že to má zmysel. Na svetovom kongrese bola pre mňa úžasná spätná väzba od predsedov futbalových asociácií z celého sveta, keď sa ma pýtali, či nás môžu použiť do svojich krajín ako príklad pre mládež a pre krajinu. Povedal som si, že keď to má takýto celosvetový presah, asi to má zmysel.</p>


"Vidíme len to, čo všetko majú druhí ľudia, chceme to aj my a to okamžite. Nevidíme pritom, že je to len virtuálna bublina a neuvedomujeme si, čo všetko už máme a za čo môžeme byť vďační. Chceme vždy viac a viac."


<h3>Po ocenení Merit Awards je na vás zrejme upriamená väčšia pozornosť ako predtým. Ako to beriete?</h3>
<p>Asi tri dni pred rozhovorom s vami som poskytol rozhovor pre Českú televíziu. Reportér mi povedal, že ma dlho sleduje, ale nevedel, že sa venujem charitatívnym projektom. Zasmial som sa a poďakoval za to, lebo to bolo veľmi trefné. Uvedomil som si, že je super, že o nás mnohí nevedeli, pretože to nerobím pre médiá, nikdy som to nechcel tlačiť do médií, prišlo to prirodzene. Vedel som však, že Merit Awards už pred svetom neukryjeme. (smiech) Uvedomujem si, že tým rastie naša popularita a zároveň zodpovednosť voči spoločnosti. Týmto míľnikom môžeme ovplyvniť oveľa väčšie množstvo osudov detí, pozitívne ich posunúť a zlepšiť im životy. Je to daň, ktorú som ochotný platiť, keďže je to pre dobro veci.</p>
<h3>Vy sám ste povedali, že obraz profesionálneho futbalistu je zaškatuľkovaný s vysokým platom či drahými autami. Ako však vyzerá váš životný štýl?</h3>
<p>Môj život je úplne jednoduchý. Snažím sa vidieť krásu v úplne jednoduchých veciach, na ktoré sa dnes zabúda. Snažím sa vzdelávať, posúvať v každej oblasti života, samozrejme, prostredníctvom futbalu. Zvyknem hovoriť, že pre mňa neznamená, že hrám futbal, to, že raz za deň mám tréning, a potom mám priestor na kávičky, práve naopak. Je to pre mňa životný štýl. Nejde o to, čo človek urobí za dve hodiny denne na ihrisku, ale čo robí ďalších 22 hodín, či už spomeniem spánok, stravovanie, fyzioterapiu, vzdelávanie sa, individuálne tréningy a spoznávanie svojho tela. Čím viac poznám sám seba, tým viac viem rozdávať a pomáhať druhým.</p>
<h3>Čo vám vypĺňa voľný čas mimo futbalu a nadácie?</h3>
<p>Milujem knihy a čítanie. Šesť či sedem rokov som nemal televíziu, dnes ju už mám, ale mám ju len zapojenú bez zaplatených programov. Samozrejme, mám zaplatený internet. Čo potrebujem a chcem, to si vyhľadám. Televízia mi nechýba v živote, už si ani neviem predstaviť, že by som si zapol večer správy. Dávam si pozor na to, čo pustím do svojej mysle, pre mňa sú práve knihy bohatstvo, ktoré sa mi niekoľkonásobne vracia. Mám rád pobyt v prírode, v horách, ale aj pri mori, samozrejme, mám rád čas strávený s priateľmi. Toto všetko sú veci, ktoré ma napĺňajú. Veľmi nás ovplyvňuje okolie a ľudia, s ktorými sa stretávame. Dávam si veľký pozor, koho si púšťam do života, lebo sa vzájomne ovplyvňujeme.</p>

<h3>Čítate motivačnú literatúru, ale aj filozofické knihy. Ako ste sa k tomu dostali?</h3>
<p>Opäť odpoviem, že to bolo vďaka futbalu. Keď som sa v 15 rokoch dostal do akadémie MŠK Žilina, bolo to pre mňa niečo neuveriteľné a nevedel som si to ako chlapec z Fiľakova predstaviť. Išiel som do toho s malou dušičkou, že sa snáď aspoň v B-tíme dorastu presadím. Z celého vtedajšieho dorastu sme dnes možno traja, ktorí sa reálne živíme futbalom. Už od toho veku som si dával ciele, začal som si študovať motivačnú literatúru a osobný rozvoj, ktorý ma dodnes sprevádza. Je to to najlepšie, čo som mohol spraviť. Najlepší projekt, na akom môže ktokoľvek pracovať, sme my sami, je to nikdy nekončiaci proces.</p>
<p>Veľmi sa mi páči japonská filozofia nazývaná Kaizen, ktorou sa riadim. Ide o filozofiu zameranú na trvalé zlepšovanie vo všetkých oblastiach života. Ku všetkému som sa dostal vďaka tomu, že som chcel byť čo najlepší vo futbale a hľadal som možnosti, čo mi môže pomôcť splniť si moje sny a ciele. Je fajn čítať knihy, ale vtedy to sú len informácie. Akonáhle ich aplikujeme do života, stáva sa to našimi zručnosťami. Skúšal som to štýlom pokus-omyl. Vždy je najdôležitejšie, aby človek niečo vyskúšal na sebe. Chodili za mnou ľudia, nech im, napríklad, urobím jedálniček na mieru, ale uvedomil som si, že to bude zbytočné. To, čo vyhovuje mne a môjmu telu, môže mať úplne opačný efekt na niekoho iného. Ľudia sú na to leniví, ale najdôležitejšie je investovať čas do seba.</p>
<h3>Pýtajú sa vás, napríklad, spoluhráči na vašu filozofiu a ďalšie veci, ktoré vyznávate?</h3>
<p>Zažil som to už veľakrát. V Bohemianse som už tretí rok, takže to je dosť dlhá doba, aby ma chalani dobre poznali. Na začiatku, keď som prišiel do Karvinej, Vlašimy či Bohemiansu, to spoluhráčov zaujímalo. Pýtali sa, prečo neraňajkujem, prečo pijem kávu s maslom, a tak ďalej. Udivovalo ich to, pýtali sa, ako môžem mať energiu, či som neschudol. Niektorí vyskúšali veci, ktoré robím ja, pomohlo im to a zostali pri tom. Nielen vo futbale, ale aj v živote. Je to len o tom, vyskúšať niečo, dať tomu šancu. Ja nikoho nepresviedčam, že je to jediná správna cesta, ale že je to niečo, čo u mňa funguje. Keď som bol mladší, skúšal som presviedčať druhých, že musia robiť toto a toto. Nikto nič nemusí. Dnes som nastavený tak, že keď chceš zmeniť svet, zmeň sám seba a druhého môžeš zmeniť tak, že mu budeš inšpiráciou a príkladom.</p>
<h3>Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane</h3>

<h3>Často ste opakovali, že ráno považujete za najdôležitejšiu časť dňa. Máte nejaké rituály, ktoré nemôžete vynechať?</h3>
<p>Nemôže chýbať ľadová sprcha, najdôležitejší pre mňa je následný prejav vďačnosti. Zapálim si vonnú tyčinku a precítim vďačnosť za všetko, čo v živote mám. Keď človek preciťuje vďačnosť, nemá šancu myslieť na niečo negatívne, vtedy vyžaruje hojnosť a cíti sa ako najbohatší človek na svete. Každý človek by podľa mňa mal mať nejakú kotvu, pre mňa je to práve vďačnosť. Keď sme vďační za to, čo máme a uvedomujeme si to, môže prúdiť do nášho života oveľa viac, opačne to ale nefunguje. Po precítení vďačnosti nasleduje príprava mojej nepriestrelnej kávy s maslom a MCT olejom, to je pre mňa palivo na celé dopoludnie. Pri tomto som zvykol čítať literatúru. Prvá hodina dňa po zobudení je najdôležitejšia a určuje smer celého dňa, ako sa bude človek cítiť.</p>
<h3>Sociálne siete sú dnes z viacerých dôvodov diskutovanou témou. Ako ich vnímate?</h3>
<p>Dnes funguje v spoločnosti tlak, napríklad aj na sociálnych sieťach. Vidíme len to, čo všetko majú druhí ľudia, chceme to aj my a to okamžite. Nevidíme pritom, že je to len virtuálna bublina a neuvedomujeme si, čo všetko už máme a za čo môžeme byť vďační. Chceme vždy viac a viac. Je namieste sa niekedy zastaviť a uvedomiť si, akí sme reálne bohatí a aké máme v živote šťastie. Myslím si však, že sociálne siete majú neutrálny náboj. Môžu byť skvelým nástrojom a sluhom, ale aj veľmi nebezpečným pánom. Záleží na nás, ktorý variant si vyberáme.</p>
<h3>Máte vietnamský pôvod. Aké bolo pre chlapca s exotickým pôvodom vyrastať na Slovensku? Zažili ste aj nepríjemné skúsenosti?</h3>
<p>Rasizmus je jeden z ďalších pilierov, na ktorom stojí a bude stáť nadácia Step by step, a to na základe mojej vlastnej skúsenosti a života. V detstve som zažil aj rasizmus, dnes je však multikultúrna spoločnosť, tu v Prahe tobôž. Pred dvadsiatimi rokmi v malom mestečku Fiľakovo to nebolo bežné, že ste sa líšili od ostatných detí. S bratom sme si to zažili, pretože deti sú bezprostredné a nerozmýšľajú nad tým, čo povedia. Padali narážky, že mám šikmé oči, že som Číňan. Nechápal som to, pretože som bol vychovávaný tak, že sme všetci rovnocenní a vzájomne si máme odmalička pomáhať. Ako dieťa som nerozumel tomu, prečo sa mi smejú, veď som nikomu neublížil. V detstve to bola moja nevýhoda, dnes som to, že som iný ako ostatní, pretavil do výhody. Chcem podčiarknuť, že sme si všetci rovnocenní. Nezáleží na farbe pleti a tvare očí, záleží na tom, kam človek smeruje a čo tu chce po sebe zanechať.</p>

<h3>Čo vám v detstve pomáhalo zvládnuť nepríjemné narážky na váš pôvod a vzhľad?</h3>
<p>Základ boli rodičia a výchova, dostal som nielen európsku výchovu, ale aj tú ázijskú. A opäť, už niekoľkýkrát, spomeniem futbal. Spolu s bratom sme na seba upozornili dobrými výsledkami nielen v škole, ale aj vo futbale. Vyčnievali sme v ňom a tým sme si vydobyli rešpekt a uznanie medzi kamarátmi, všetci chceli byť s nami v tíme.</p>
<h3>V mládežníckom veku vás lanáril Vietnamský futbalový zväz, ktorý vám ponúkal rozprávkové podmienky. Prečo ste sa rozhodli zostať v Európe?</h3>
<p>Je pravda, že nás lanárili, ale nikdy predtým som nepovedal, že chcem reprezentovať Vietnam. Som hrdý na to, že som sa narodil na Slovensku a že som bol už v tom veku mládežnícky reprezentant. Jeden z najemotívnejších okamihov pre mňa vždy bol, keď sa pred zápasom začala hrať hymna Slovenska a mať na sebe dres s dvojkrížom bola pre mňa najväčšia česť. Finančné podmienky, ktoré nám vtedy ponúkali vo Vietname, som si ani reálne nevedel predstaviť. Ako mladý chlapec som mal v Žiline základnú zmluvu, zarobil som si nejaké vreckové a bol som vďačný za čokoľvek. Pochádzam zo skromnej rodiny, neriešil som peniaze. Cítil som, že chcem niečo dokázať tu v Európe, rozhodol som sa ísť ťažšou cestou, ale o to hodnotnejšou.</p>
<h3>Čo v konkrétnom vyjadrení znamenajú rozprávkové podmienky, ktoré vám ponúkali vo Vietname?</h3>
<p>Na Slovensku som mal prvú zmluvu, podľa ktorej som zarábal 5-tisíc korún. To bolo pre mňa skvelé, že si v 15 rokoch viem zarobiť na vreckové a stačilo mi to, keďže v akadémii v Žiline sa o nás výborne starali. Ani neviem, či to bolo reálne, ale vo Vietname nám ponúkali asi 100-násobok tejto sumy. To si človek ako ja v tom veku ani nevedel predstaviť. Peniaze však v kariére pre mňa nikdy neboli priorita. Keby to tak bolo, asi by som nechytal za Bohemians, ale bol by som niekde inde.</p>
<h3>Píšete si aj v tomto veku svoje ciele? Aké sú, nielen vo futbale, ale aj v osobnom živote a vo vašom projekte?</h3>
<p>Mojím cieľom je to, na čom stojí projekt a môj doterajší život: nesnažiť sa byť dokonalý, neporovnávať sa s druhými, ale porovnávať sa so svojou včerajšou verziou, snažiť sa byť každý deň o krok lepší ako včera, a to stačí, lebo takto dá človek vždy zo seba maximum. Povedal som si, že keď ukončím futbalovú kariéru, hlavné je, aby som sa mohol pozrieť do zrkadla a povedať si: dal si do toho všetko. Mojím cieľom je vďaka nadácii pozitívne ovplyvniť čo najviac životov a zanechať niečo po sebe, to je moje životné poslanie: pomáhať druhým ľuďom prostredníctvom seba a prostredníctvom toho, čo robím a ako žijem. STEP BY STEP Foundation sa teraz neskutočne rozrástlo, ale my by sme v našej práci pokračovali aj bez svetiel reflektorov. Chceme zveľaďovať tento svet a zanechať ho lepším miestom, ako keď sme sem prichádzali.</p>