Za toto všetko môže jedna počítačová hra, ktorú ste hrávali s kamarátmi v detstve. Ako ste sa teda k tomuto športu dostali?

- Bol to Tony Hawk Pro Skater 2. Je to ikona nášho športu a vtedy aj s jeho menom vymysleli hru. My sme vyrastali na sídlisku a dostali sme s bratom hernú konzolu. Dedko nám kúpil túto hru a práve v nej sme to všetko videli. Povedali sme si, že to chceme skúsiť, tak som si kúpil skejtbord. Realita však bola iná a nebolo to ako v hre. Pesničky z nej si však pamätám celý život a aj teraz počas mojej semifinálovej jazdy v Budapešti hrala jedna pieseň z tej hry. Zhodou okolností tam bol aj jeden človek, ktorý v hre vystupuje, za čo som mu ďakoval. 

Je toto váš doterajší kariérny vrchol?

- Určite je to životný úspech, pretože doteraz to boli rôzne Svetové poháre, ale olympiáda je úplne iný level. Už len sa na ňu kvalifikovať je brutálna vec, lebo je to čoraz ďalej ťažšie. Presadzujú sa mladší jazdci, aj preto si cením, že dokážem s nimi držať úroveň, keďže ja už patrím skôr k tej staršej generácii.

Poznáte konkurenciu, tak kam to môžete v Paríži až dotiahnuť?

- Na olympiáde som nikdy nebol, no chcem si to užiť a podať čo najlepší výkon. Ako to dopadne, to uvidíme, ale určite sa predvediem v čo najlepšom svetle. Nedávno som na podujatí v Dubaji skončil piaty a keby sa mi podarila čo najlepšia jazda, tak to môže dopadnúť zaujímavo.

Ako vlastne vyzerá servis v tomto športe?

- Servis si robím sám. Nie je to ako v lyžovaní, že vám niekto napríklad navoskuje lyže. Beriem si do zásoby viac dosiek, to je najdôležitejšie. V zálohe mám aj niekoľko koliesok aj druhý skejtbord. Je dôležité mať dva rovnako nastavené kusy a ešte zopár párov topánok. Všetko je však o tom, ako sa človek cíti. Aj teraz som v Budapešti vystriedal dva skejty a na finálovú jazdu som si zobral starší, pretože sa mi na ňom jazdilo lepšie. Veľa v tomto smere záleží od počasia.

Poznáte skejtpart, ktorý vás čaká v Paríži a na čo sa musíte pripraviť?

- Je to mix všetkých olympijských zastávok. Majú rovnaké parametre, len sa menia prekážky a výšky. Jediný rozdiel je, že je tam toľko možností, že sa v tom jazdec stráca, ktorú trasu si vyberie. Mal som v Budapešti štyri varianty a nakoniec som skončil pri niečom inom, lebo človek si vyberie to, čomu dôveruje a hlavne je dôležité stihnúť všetko do 45 sekúnd.

Nie je to tak dávno, keď policajti naháňali skejtbordistov a dávali im pokuty. Máte aj vy takúto skúsenosť?

- Jasné. Keď som začínal, tak žiadne skejtpartky neboli. Jazdili sme na uliciach a vždy sme boli my tí, ktorí sme všetko ničili. Dostal som pokuty od policajtov a teraz patrím pod Športové centrum polície, čo si nesmierne vážim. Je to trochu iná kategória športu ako ostatné. To, že ma zobrali a otvorili mi dvere, je neskutočné. Aj keď som sa neprebojoval na olympiádu do Tokia, tak nezavreli za mnou dvere. Ďalej ma podporovali, za čo im veľmi pekne ďakujem.

Mnohí dodnes dvíhajú obočie nad tým, že skejtbording je olympijský šport. Čo by ste možno odkázali ľuďom?

- Keď som aj teraz pozeral komentáre na Facebooku, tak to bolo také klasické slovenské. Že toto je šport? Smejú sa tomu alebo, že na čo tam idem, keď skončím aj tak štyridsiaty, hoci nás tam bude dokopy 22. Ja by som ľuďom odkázal, že by bolo dobré, keby sa Slovensko naučilo vnímať nové vlny novej kultúry a nebyť obmedzený, že sú tu len tie isté športy. Všetko nové prináša nejaký rozvoj v športe či v kultúre. Skejtbording a freestylové športy sú také, že sa musíte všetko sami naučiť. Nemáme za sebou nikoho. Všetko som sa učil sám - cestovať, jazyk, kupovať si letenky. Tým sa rozvíjame. Myslím si, že spoločnosť by to mohla vnímať tak, že nie som žiadny grázel, že niečo ničím. To by som mohol prísť a ničiť veci na ulici niečím iným. Ja viem, že ľudí napríklad štve oškretá farba na zábradlí, ale to patrí ku kultúre tohto športu. Pritom v USA je bežné, že vám ľudia na ulici tlieskajú. Keby to ľudia trochu akceptovali, bolo by to super.

Futbal či hokej majú výhodu v tom, že sú to podchytené športy odmalička. Čo má však urobiť dieťa, keď chce začať jazdiť na skejtborde?

- Tiež som začal hrávať futbal ako dieťa, ale keď mi tam tréner neustále nakladal, že som tučný, tak som si povedal, že toto nechcem a budem robiť to, čo ma baví. Našiel som si skejtbord a šiel som po svojom. Nikto mi nič nehovoril. Jazdil som, kedy som chcel a robil som to tak, ako ma to bavilo. Dnešná doba je iná, mladí majú úplne iné možnosti. Práve to, že v tomto športe môžu robiť všetko po svojom, im môže v živote pomôcť. Človek je tu samouk. Nikto im nič nediktuje, že musím toto a toto. Takže asi to je taký môj odkaz mladým ľuďom. 

Asi ani vy ste však nedúfali, že sa raz dostanete s týmto športom na olympiádu, o ktorej mnohí športovci len snívajú. Čo to pre vás znamená, že sa prakticky z ulice prebojujete až na takéto podujatie?

- Znamená to fakt veľmi veľa. Ja si to ani neuvedomujem, že som olympionik a idem do Paríža v podstate z ulice. Veľa ľudí mi fandí, ale to, že som olympionik, to je brutálne.

V športe sa točia veľké milióny, ale toto je stále okrajový šport. Dokážete sa ním uživiť alebo máte aj nejaké civilné zamestnanie?

- Som veľmi šťastný, že som jeden z mála, ktorý sa dokáže týmto športom aj živiť, lebo je to fakt drina. Mám šťastie, že to robím súťažne a mám sponzorov mimo skejtovej sféry. Môžem jazdiť s čistou hlavou a nemusím sa stresovať, či budem mať peniaze. Dosť mi pomáha Športové centrum polície, Top tím Slovakia a súťaže, ktoré vyhrávam. Takže som vďačný, že sa tým môžem živiť.

Ako vlastne vyzerá sezóna skejtbordistu?

- Väčšinu času trávime v zahraničí. Pokiaľ ide o olympiádu, človek musí jazdiť v skejtparkoch, ktorých je na svete málo, takže veľa času trávime v Dubaji. Aj vďaka tomuto som sa zlepšil tak, že som cez víkend skončil štvrtý. Proste človek veľa cestuje, z roka nie som na Slovensku dokopy ani mesiac. Musím toho obetovať veľa, aby som bol medzi najlepšími na svete. To znamená, že ste nonstop niekde.

Policajti mu dávali pokuty, dnes ide skejtbordista Tury na olympiádu: Nie som žiadny grázel!

Výber pre vás