V NMH začínal ako redaktor novovytvoreného AI HUB-u. Jeho srdcovkou je však šport a preto z vlastnej iniciatívy sa rozhodol písať pre Šport24.sk.

Norbert Skoupa

Ako vízia jedného muža oživila olympijský oheň

Na prelome 19. a 20. storočia upadli olympijské hry do zabudnutia. Francúzsko, centrum intelektualizmu, sa fyzickej aktivite bránilo, pretože bola považovaná za záťaž pre duševný rast. V školách neexistovala telesná výchova a prevládali názory, ktoré uprednostňovali sedavý životný štýl pred aktívnym.&nbsp;

Pierre de Coubertin sa narodil 1. januára 1863 v parížskej aristokratickej rodine a užíval si svoje vyššie spoločenské postavenie. Bol vynikajúcim jazdcom, veslárom, boxerom a šermiarom, ktorý žil aktívnym životným štýlom – luxus, ktorý si bežný občan nemohol dovoliť. Jeho nespokojnosť s prevládajúcim zmýšľaním ho priviedla na cestu transformácie, ktorá mala ovplyvniť budúcnosť športu.

Šľachtic hľadá športovú inšpiráciu

Pierre de Coubertin sa nechal očariť športovo orientovanými vzdelávacími systémami v Anglicku a Spojených štátoch. Ako poznamenal J. A. Lucas v knihe Olympism <strong>„barón Pierre de Coubertin bol presvedčený, že športovo orientovaný anglický systém verejných škôl z konca 19. storočia bol skalou, na ktorej spočívalo obrovské a majestátne britské impérium.”</strong>

Vízia Pierra de Coubertina presahovala osobné preferencie; jeho cieľom bolo vniesť do francúzskeho vzdelávacieho systému vitalitu, ktorej bol svedkom v zahraničí. Toto neúnavné úsilie vyvrcholilo obnovením olympijských hier, ktoré znamenali začiatok novej éry celosvetovej oslavy atletiky a medzinárodnej jednoty.

Francúzsky barón si uvedomoval, že na to, aby svojmu ambicióznemu plánu vdýchol život, je potrebná transformácia vzdelávacieho systému. Využil príležitosť na Svetovej výstave v Paríži v roku 1889, kde zorganizoval úvodný kongres o telesnej výchove a súťažiach učencov.&nbsp;

Ako napísal Richard D. Mandell v knihe The First Modern Olympics, v roku 1892 na "jubileu" francúzskeho zväzu atletických športových spoločností predložil Coubertin svoj prvý návrh na zriadenie moderných olympijských hier: <strong>„Dúfam, že nám v budúcnosti pomôžete tak ako v minulosti uskutočniť tento nový projekt. Ide mi o to, aby sme na základe zodpovedajúcom modernému životu obnovili významnú a veľkolepú inštitúciu, olympijské hry."</strong>

Od 6. do 15. apríla 1896 prešli Atény výraznou premenou, aby mohli hostiť účastníkov prvých moderných olympijskych hier. Na hrách sa zúčastnilo štrnásť krajín a viac ako dvesto športovcov predviedlo svoju zdatnosť v rôznych disciplínach, vrátane atletiky, cestnej a dráhovej cyklistiky, šermu, športovej gymnastiky, streľby, plávania, tenisu, vzpierania a zápasenia. Tieto hry predstavovali začiatok novej éry olympijského hnutia a globálneho podujatia, ktoré spojilo športovcov z rôznych častí sveta.

Zatiaľ čo muži nadšene prijali možnosť súťažiť v rôznych disciplínach, ženy túto možnosť nemali. Pierre de Coubertin bol pôvodne skeptický k účasti žien a nevidel pre ne miesto v olympijských súťažiach. Avšak, na parížskych olympijských hrách v roku 1900, ktoré boli druhým ročníkom moderných hier, došlo k zlomu a ženám bol umožnený vstup na olympijskú scénu.

Korene olympijských hier siahajú aj do pôdy európskych impérií. Na úvodných podujatiach nebola farebným ľuďom výslovne zakázaná účasť. Z Coubertinovho vyhlásenia v knihe „Les sports et la colonisation” z roku 1912 však vyplýva triezve odhalenie, že šport bol využívaný ako nástroj kolonializmu. Uvedomenie si tohto historického kontextu je veľmi dôležité, pretože Coubertinova vízia zjednotiť medzinárodné spoločenstvo bola sčasti ovplyvnená nadvládou bielej rasy, imperializmom a už spomínaným kolonializmom.

V poslednom čase nadšenie pre organizovanie olympijských hier opadlo. Hoci tieto podujatia skvele prezentujú kultúru, krajinu a mestské oblasti hostiteľskej krajiny, úsilie a zdroje potrebné na ich usporiadanie sa stali monumentálnymi. Finančné záväzky sú ohromujúce – do príprav a infraštruktúry zimných olympijských hier v Soči v roku 2014 sa vložilo 50 miliárd dolárov. Po skončení podujatia predstavuje pretrvávajúca infraštruktúra značnú finančnú záťaž, ktorá si vyžiada ďalšie náklady na údržbu v nasledujúcich rokoch.

Proces uchádzania sa o právo usporiadať olympijské hry odráža túto zmenu. V roku 2004 sa o možnosť usporiadania uchádzalo jedenásť miest, v roku 2008 ich bolo desať. Scenár sa však zmenil počas kandidatúry na zimné olympijské hry v roku 2022, kde zotrvali len čínsky Peking a kazašské Almaty, keďže „najmenej päť potenciálnych hostiteľských miest” odstúpilo z dôvodu nepriaznivej verejnej mienky. Podobná situácia nastala aj v prípade letných olympijských hier v roku 2024, keď jedinými uchádzačmi zostali Paríž a Los Angeles.

Pri pohľade na ďalšie roky zostáva budúcnosť olympijských hier neistá. Špekulácie naznačujú, že v nasledujúcich rokoch by mohlo byť na usporiadanie podujatí pozvaných len niekoľko vybraných miest, pričom by sa každé štyri roky uplatňoval rotačný systém. Osud tejto kultovej športovej extravagancie visí na vlásku a svet netrpezlivo očakáva, čo prinesie budúcnosť.&nbsp;

Nechcel ženy a šport využíval na kolonizáciu. Ako francúzsky šľachtic obnovil olympijské hry

Výber pre vás

Nechcel ženy a šport využíval na kolonizáciu. Ako francúzsky šľachtic obnovil olympijské hry

Súvisiace články

Odmeny pre medailistov išli nahor: Vieme, koľko dostanú Slováci v Paríži za zlato

Paríž zametá špinu: Deportácie bezdomovcov pred olympiádou sú v plnom prúde

Pot im stekal až do ponožiek: Pozrite sa, ako to vyzeralo na olympijskom sľube športovcov

Sagan o rozpadnutom manželstve: Náš vzťah po rozvode? S Katkou to začalo škrípať, keď...

Vystresovaný Grigar u prezidenta: Text sľubu vedel naspamäť, no napokon ho musel čítať

Výber pre vás