Je našim printovým editorom, ktorý preklápa a edituje obsah zo Šport24.sk pre denník Plus JEDEN DEŇ alebo Plus 7 dní. V médiách tvorí obsah už desiatky rokov. Je náš najskúsenejší člen tímu.

Gabriel Kopúnek

Narodenie: 2. december 1959 v Ružomberoku Kde hrával: ŠaHK Banská Bystrica, Spartak BEZ Bratislava, HC Slovan Bratislava, HC Dukla Jihlava, KalPa Kuopio NHL draft: 230. celkovo, 1987, Philadelphia Flyers Aktívna činnosť :1976 – 1993 Klubová kariéra Bývalý slovenský hokejový útočník je odchovancom ŠaHK Banská Bystrica neskôr krátko pôsobil v tíme Spartak BEZ Bratislava. Od roku 1976 do roku 1989 bol hráčom HC Slovan Bratislava s výnimkou sezóny 1987/88 keď hral za HC Dukla Jihlava. Od roku 1989 do konca kariéry bol hráčom KalPa Kuopio vo fínskej lige. V lige odohral 436 zápasov a dal v nich 186 gólov. Draftoval ho tím Philadelphia Flyers v roku 1987 v 11. kole ako 230. v poradí. Po skončení kariéry trénoval HC Slovan Bratislava. V roku 2009 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja. Reprezentácia Má striebornú medailu zo ZOH 1984, je majster sveta z roku 1985, strieborný z MS 1982 – 83. V česko-slovenskom drese zaznamenal 156 štartov dosiahol v nich 68 gólov. Na Majstrovstvách sveta 1985 prispel významným spôsobom k zlatej medaile ako kapitán tímu. Reprezentoval Československo na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji hráčov do 20 rokov v rokoch 1978 a 1979, a tiež na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v rokoch 1981, 1982, 1983, 1985 a 1986.

Kto je Dárius Rusnák

Dárius Rusnák patrí medzi najvýznamnejších športovcov na Slovensku, ktorí ovplyvnil nejednu generáciu, svoj hokejový život zhrnul v exkluzívnom narodeninovom rozhovore.

V čom vám učaroval hokej, že ste si ho vybrali ako šport? - Bol som asi ako každé dieťa, liezol som po stromoch, hral sa na indiánov a vystrájal huncútstva. Popritom som aj športoval, hral futbal aj hokej. Dokonca som vo futbale vynikal. Ale to, že som sa stal hokejistom, rozhodlo, že som to mal v Banskej Bystrici z domu bližšie na zimný štadión ako na futbalový, kam by som musel cestovať cez celé mesto. Navyše, veľa mojich vtedajších kamarátov inklinovalo k hokeju, lebo keď som mal osem rokov, Bystrica zažívala hokejový boom. Vyhrali slovenskú hokejovú ligu a chceli postúpiť do federálnej, čo sa im, žiaľ, za éry Československa nepodarilo.

Medzizastávkou do Slovana bol klub BEZ Bratislava, prečo? - Mal som namierené z Banskej Bystrice do Slovana, ale nedostal som sa do klubu pre takú kurióznu situáciu. Na zimnom štadióne sa išlo do kancelárie vtedajšieho šéfa Michala Polóniho cez jeho zástupcu Pavla Siroťáka, ktorý trénoval žiakov BEZ Bratislava. On nás s otcom k Polónimu ani nepustil, tak som zakotvil v BEZ-ke. Ale neľutujem to, pretože sme sa tam stretli dosť silná partia - Dušan Pašek, Paľo Norovský, bratia Dorničovci, Vlado Bereš a ďalší, s ktorými som hrával aj za mužov. Takže v konečnom dôsledku to bol pre mňa prínos. Dokonca sme vtedy vyhrali prvé neoficiálne majstrovstvá Československa starších žiakov, keď sme vo finále zdolali Litvínov. BEZ-ka však nemala dorastenecký tím v celoslovenskej lige, tak som prestúpil do Slovana. Podarilo sa mi presadiť sa aj tam a na druhý rok v Slovane som ako 17-ročný začal hrávať za mužov.

Hrať hokej za Slovan, to vtedy niečo znamenalo

Nemali ste ponuky prestúpiť aj do iného klubu z československej ligy? - Počas kariéry som hral len za tri tímy – Slovan Bratislava, počas vojenčiny rok za Duklu Jihlava a na sklonku kariéry posledné štyri roky za fínsky klub KalPa Kuopio. Samozrejme, že boli snahy aj z iných klubov ma získať, ale vtedy sa veľmi neprestupovalo ako dnes. Kluby by museli vtedy zaplatiť veľké sumy za odstupné, ale filozofia vtedy bola postavená tak, že si každý klub vychovával svojich hráčov. Azda najväčší prestup, aký sa udial počas môjho pôsobenia v Slovane, bol príchod Eduarda Uvíru z Litvínova. Jedine na sklonku kariéry odchádzali hráči, buď do iných klubov alebo do zahraničia, pokiaľ mali výsledky a umožnili im to. Tie parametre boli vtedy tvrdé.

V Slovane ste vytvorili útočný trojzáprah s Bezákom a Jaškom. Ako k tomu došlo? - Tréner Laco Horský nás dal dokopy. Vtedy sa väčšinou hrávalo na tri päťky a on z nás vytvoril útočné trio s obrancami Vladom Urbanom z Liptovského Mikuláša a Ivanom Černým. Marián Bezák bol o rok starší, Ján Jaško prišiel z Nitry ako talent a museli sme sa spolu pretĺkať. Keď sme sa chceli presadiť, v prvom rade sme si museli navzájom pomáhať, a tak sme sa dali dokopy, až sme dlhé roky ťahali spolu ako jedna päťka.

Takže ste už hrali automaticky ako roboti... - Ak by sme to chceli porovnávať s dnešným hokejom, tak vtedy sa tak často nestriedali hráči v kluboch. Robilo sa to aj preto, aby ten hokej bol lákavý aj pre divákov, aby sa prišli pozrieť na hráčov, ktorých dlhšie poznali. Boli síce obmeny v kádri, ale možno tak dvaja-traja za sezónu. Fanúšikovia o nás vedeli takmer všetko, boli na nás zvedaví, boli sme pre nich idoly, ale teraz v tom tíme nemáte poriadne ani jedného odchovanca Slovana. Vtedy tvorilo káder aj 16 odchovancov, ktorých dopĺňali najlepší hráči zo širšieho regiónu, keďže talenty posťahoval Slovan a Košice. Vtedy hrať za Slovan, to už bola veľká vizitka, nie to ešte za Československo.

Boli ste v tíme, ktorý vybojoval pre Slovan v roku 1979 federálny titul. Ako si na to spomínate? - To som bol strašne mladý chalan a naplno som to prežíval. Po zápase sa ľadová plocha zaplnila ľuďmi a nosili nás na rukách. To bol nesmierne veľký impulz pre mňa do ďalších rokov kariéry. Prím vtedy hrali bratia Šťastní, ale už aj my sme sa dostávali do povedomia. Vytvorilo sa veľmi silné mužstvo a presadiť sa do tých troch pätiek bolo veľmi ťažké. Dalo by sa povedať, že každý čakal na svoju šancu a ak niekto vypadol pre zranenie, tak ho ihneď dokázal nahradiť. Táto silná konkurencia ale bola dôležitý faktorom, nútilo nás to na sebe neustále pracovať. Aj preto hral vtedy Slovan vždy na popredných miestach v lige. Musím ale podotknúť, že v tom roku sme neboli jediný bratislavský klub, čo vybojoval titul. Okrem nás sa to podarilo aj v ostatných kolektívnych športoch v meste. Stretávali sme sa vo V-klube, to bolo také naše „doupě“, a bavili sme sa spoločne a hecovali. Skúste sa dnes spýtať, či poznajú hokejisti volejbalistky, basketbalistov, vodných pólistov… Ťažko.

O reprezentácii (pokračovanie na ďalšej strane)

Luďka Bukača si budem nesmierne vážiť až do smrti

Úspechy klubu vám otvorili dvere do reprezentácie... - Mal som to šťastie, že trénerom bol Luděk Bukač so Stanislavom Neveselým, ktorí vôbec nebrali ohľad na to, či je niekto Slovák alebo Čech. Práve naopak, vždy keď začínalo sústredenie, podotkli, že si neželá žiadne národnostné spory v tíme, ale tie za mojej éry ani nikdy neboli. Bukača som si veľmi vážil aj preto, že keď prišiel k národnému tímu, dával priestor mladým hráčom, ktorí hrali v 20-ke a povyťahoval množstvo hráčov do seniorskej reprezentácie. Spomeniem Jiřího Lálu, Vladimíra Růžičku, Jardu Benáka, Antonína Stavjaňu, Igora Libu, s ktorými som hral aj v 20-ke, a potom sme spolu hrali aj v seniorskom tíme. On nám veril, že niečo dokážeme, čo sa aj potvrdilo.

Napokon ste sa stali aj kapitánom národného tímu... - Museli sme dokázať, že sme národného dresu hodní, že si ho vážime a dokážeme reprezentovať na ľade aj mimo neho. Aj podľa toho si Bukač vyberal hráčov do tímu a postupom času si na jednotlivých hráčov vytvoril názor. Ja som sa mu páčil na ihrisku aj mimo neho, vedel som vždy vystupovať v spoločnosti na besedách či rôznych podujatiach, a keď odchádzali starší hráči z tímu, tak si ma vybral za kapitána. Ale ostatní hráči s tým museli súhlasiť. Po Jozefovi Golonkovi som bol len druhým Slovákom, ktorý nosil kapitánske céčko na drese československej reprezentácie, no mne sa ako kapitánovi ČSSR podarilo vybojovať titul majstra sveta.

To ste vtedy boli na tie pomery mladým hokejistom. - Áno, mal som 25 a pol roka. Boli tam aj starší hráči ako Jirko Králik či Vinco Lukáč, ale oni boli už na odchode a Bukač chcel, aby sa budovalo perspektívne mužstvo do budúcna a malo dlhodobejšieho kapitána ako len na jeden šampionát, tak som bol vybraný ja. Vtedy to tak neexistovalo, že na každé majstrovstvá menoval nový kapitán. Za mojich čias to bola funkcia na štyri či päť rokov. Žiaľ, ja som bol kapitánom len na dvoch majstrovstvách, lebo keď sme vybuchli v roku 1986 na MS v Moskve, tak mnohých z nás z reprezentácie vyhodili.

Prečo som nehral v NHL? (pokračovanie na ďalšej strane)

Konfrontácia s Rusmi dnešnému hokeju veľmi chýba

Vtedy boli majstrami Rusi, proti ním sa v tých rokoch ťažko presadzovalo… - Proti Rusom to boli veľmi ťažké zápasy, ale po tej psychickej stránke boli najľahšie, lebo sme vedeli, že keď prehráme, nič sa nedeje, ale keď vyhráme, tak sme králi. Každý ten jeden zápas s Rusmi sme prežívali nielen my, ale celé Československo. Celý národ. Z tohto pohľadu som veľmi rád aj hrával proti Rusom. Oni vtedy mali prvú päťku Larionov-Krutov-Makarov-Fetisov-Kasatonov, to boli páni hokejisti, ktorých uznával celý hokejový svet. My sme sa im snažili vyrovnať a dokonca na olympiáde v Sarajeve hovorili, že sme boli lepšia päťka (Liba-Rusnák-Lukáč-Benák-Uvíra) než oni. Navyše, vzájomná konfrontácia sa nám v priebehu roka naskytla viackrát na rôznych turnajoch, takže sme ich hru aj dobre poznali. Možno mali nové nápady, napríklad v presilovkách, na čo sme museli čo najskôr prísť, ale, na druhej strane, aj oni dobre mali zmapovanú našu hru, odkiaľ im hrozí nebezpečenstvo. Vtedy to bola obrovská rivalita, ktorá mne osobne veľmi imponovala.

Nechýba súčasnému medzinárodnému hokeju konfrontácia s Ruskom? - Jednoznačne, hokeju veľmi chýba, že Rusi nehrajú na MS a že ten kontakt sa s nimi prerušil, čo ja neuznávam, pretože politiku do športu nechcem miešať. Podľa mňa je to zlé rozhodnutie a doteraz to IIHF zazlievam. Nakoniec, jednu dobu aj náš zväz tomu tlaku podľahol, že naši hráči pôsobiaci v Rusku nemohli reprezentovať.

Keby som emigroval, poškodil by som celej rodine

Nie je vám ľúto, že ste nehrali v NHL? - Mal som podpísanú zmluvu s Quebeckom, keď hrávali aj bratia Šťastní, ale v tom čase som mal akurát úraz s okom a bál som sa tam vtedy ísť. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale napokon sa ukázalo, že to bolo vážnejšie a dnes už na to oko ani nevidím. Zároveň som si bol aj vedomý toho, že by mojím odchodom trpela celá rodina. Keď som už mohol ísť do zahraničia legálnou cestou a bol o mňa v NHL záujem, tak mi to zas na ústredí v Prahe nepovolili a povedali mi, že pôjdem hrať do Fínska. To bolo v roku 1989, ale ešte pred prevratom... ale, nakoniec, ani neľutujem, že som nešiel do NHL. Vo Fínsku som sa mal veľmi dobre a dodnes tam mám veľa priateľov. Samozrejme, zahrať si takú ligu by bolo zaujímavé, ale… Stalo sa.

Na ktorý zápas v kariére najviac spomínate? - Skôr by som to zhrnul na podujatia, lebo na každom z nich boli zaujímavé zápasy. Určite na prvom mieste sú MS v Prahe 1985, kde som dal vo finále Kanade víťazný gól na 4:3. Na pomyselné druhé miesto by som zaradil OH v Sarajeve 1984, kde sme získali striebro a hrali azda najlepší hokej. A tiež aj Kanadský pohár 1981, na ktorom sme sa síce neprebojovali do finále, lebo v semifinále sme prehrali s Rusmi 1:4. Ale sme hrali ozaj vynikajúco. Stále okolo nás sliedili skauti, manažéri či šéfovia klubov NHL a prehovárali nás, aby sme utiekli. Dokonca nastala situácia, že tréner Bukač prišiel za mnou a na rovinu mi povedal, že ak mám zajačie úmysly, tak aby som utiekol až po turnaji. Ja som sa čudoval, lebo vôbec som nad tým ani nerozmýšľal a neviem ani, kto vtedy tieto reči šíril.

Na ktorý moment si nerád spomínate? Bol to rok 1994, kedy ste ukončili kariéru? - Samozrejme, že som chcel ísť na olympiádu do Lillehammeru… To, že vtedy vyskočili mladí chlapci ako Šatan, Pálffy a ďalší, to bolo okay. Aj mladým bolo treba dať priestor, hoci sa zozačiatku chceli spoliehať na nás starších. Ale nás mrzelo, že sme v príprave boli ako päťka tvorená staršími hráčmi: ja, Liba, Ihnačák, Marcinko, Slanina najlepšia v miniturnajoch medzi päťkami, ale prišli hráči zo zahraničia a uprednostnili ich, čo dovtedy nebolo zvykom. Mňa to doteraz mrzí, lebo na tú olympiádu som chcel ísť. Túžil som reprezentovať aj Slovensko na takomto vrcholovom podujatí, odohrať aspoň jeden zápas v národnom drese, no to sa mi nepodarilo.

Kariéru trénera som musel zanechať (dokončenie na ďalšej strane)

Práca pre prezidentov Schustera a Gašparoviča mi dala veľmi veľa

Potom ste sa dali na trénerskú dráhu, ale tá netrvala dlho… - V Slovane som sa stal v priebehu sezóny 1993/94 asistentom Dušana Žišku spolu s Jožkom Bukovinským a pripravoval som sa na to, že by som sa stal trénerom, ale potom sa stal vážny úraz môjmu synovi Ondrejovi, tak som sa rozhodol venovať sa jemu, byť pri ňom čo najviac času, čo sa s trénerským chlebíkom nedalo spojiť. Preto som sa riadne zamestnal.

Ale to nebolo len také zamestnanie, nie? - Áno, mal som tú česť pracovať v kancelárii dvoch slovenských prezidentov Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča. Obaja mi veľmi pomohli a zažil som tam pekné roky. Mal som na starosti styk s verejnosťou, stretával som sa s občanmi, ktorí žiadali prezidenta o pomoc v rôznych ťažkých životných situáciách. Vedel som, kde obyvateľov krajiny takpovediac tlačí topánka. Zároveň som mal tú právomoc tieto jednotlivé prípady posunúť ďalej prezidentovi, alebo nie. Možno preto, že som bol pre žiadateľov známou osobnosťou a z vlastných skúseností som sa vedel vžiť do ich situácie, prípadné zamietnutia brali ľahšie ako od mojich kolegov. Zároveň som sa zoznámil s množstvom ľudí, aj s politikmi, ale najmä s ľuďmi, ktorí pre Slovensko urobili penzum práce a zviditeľnili ho vo svete.

Do politiky vás nechceli zlanáriť? - Pokusy boli, ale pretože som robil v kancelárii prezidenta a hlava štátu je apolitická funkcia, aj my, zamestnanci, sme sa držali nestrannej línie, hoci každý sme mali svoj názor na niektoré veci. Mal som to šťastie, že obaja prezidenti boli šikovní, rozhľadení, chceli, aby to Slovensko napredovalo, takže, keď som videl ich prácu pre všetkých občanov bez rozdielu, chcel som túto líniu držať aj ja.

Venujete sa ešte hokeju? - Už nie. Som na dôchodku. Počas kariéry som mal množstvo úrazov, čo si neskôr vyžiadali svoju daň, takže sa snažím dostať zdravotne do poriadku. Na hokej však chodievam, stretávam sa tam s priateľmi. A kto chce počuť môj názor, rád mu ho poviem.

Veľká otvorená spoveď oslávenca Dáriusa Rusnáka: Najviac mi v kariére ukrivdili Slováci!

Výber pre vás