Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

V stredu 11. mája ubehlo presne 20 rokov, čo ste s reprezentačnými spoluhráčmi získali vo švédskom Göteborgu pre Slovensko dosiaľ jediný titul majstra sveta...

- Vau, prešlo to veľmi rýchlo, človek by ani nepovedal, že ten život tak uteká. Boli to nádherné momenty, na ktoré určite radi spomínajú všetci ľudia na Slovensku a nás, ktorí sme sa o to postarali, dodnes hreje slastný pocit z dobre vykonanej práce.

Paradoxom je, že hoci ste mali už 34 rokov, bol to pre vás premiérový šampionát v kariére. Bol ten turnaj aj z toho dôvodu pre vás špecifický?

- Máte pravdu, čo sa týka štartov na MS, bol som v tomto smere nováčikom. Roky predtým sme s Washingtonom totiž zakaždým postúpili do play-off, no v roku 2002 sa nám to nepodarilo. Razom som tak sedel v lietadle a cestoval do Švédska. A hoci sa v dejisku šampionátu zišiel kvalitný tím, neboli tam všetci najlepší slovenskí hokejisti, a preto sme veľké oči pred štartom turnaja ani nemali. Bol tam však správny mix skúsených lídrov i mladých hráčov, ktorý sa postupne formovali a napriek nevydarenému začiatku to dotiahol až na úplný vrchol.

Vďaka výhram v osemfinálovej skupine nad Švédskom (2:1) i Ruskom (6:4) ste postúpili do štvrťfinále, kde vás čakala favorizovaná Kanada s viacerými hviezdnymi menami. Verili ste si aj na tohto súpera?

- Do zápasu sme išli už s veľkou sebadôverou, čoho dôkazom bolo, že sme sa ani za stavu 0:2 nezlomili. Napokon sme ho otočili, vyhrali sme 3:2. Mne sa podarilo streliť dva góly, pričom ten prvý, kontaktný, padol len sekundu pred koncom druhej tretiny a bol mimoriadne dôležitý.

Semifinálová dráma so Švédmi dospela až do infarktových samostatných nájazdov. Ako si spomínate na tento duel?

- Stále mám v živej pamäti zázračný zákrok Jana Lašáka v predĺžení, vďaka ktorému na nájazdy vôbec mohlo prísť. Ten svoj som síce nepremenil, no išiel po mne Žigo Pálffy, ktorý to napravil, aby zakrátko po ňom rozhodol o našom postupe do finále Rišo Lintner.

Čo ste prežívali pred finálovým duelom?

- V mojich rokoch som si to už uvedomoval vážnejšie. Pred zápasom som sedel niekoľko minút sám v parku na lavičke a v duchu som si hovoril, že nemám, čo stratiť, musím si to predovšetkým vychutnať a ostatné príde samé.

Napokon z toho bol ďalší dramatický duel, pričom boli ste to práve vy, kto strelil sto sekúnd pred koncom víťazný gól na 4:3. Zažili ste po nejakom góle, ktorých ste počas kariéry nastrieľali dosť, takú radosť?

- Zažil, ale iba v snoch. Ako malý chlapec som totiž o niečo takom neraz sníval a po rokoch sa mi ten sen splnil. Áno, tých gólových míľnikov bolo veľa, ale rozhodnúť finále majstrovstiev sveta krátko pred koncom, patrí k tým najkrajším a napamätnejším momentom mojej kariéry.

Koľkokrát a kedy naposledy ste si ten váš hviezdny moment pozreli zo záznamu?

- Je máj, čo je každý rok obdobie šampionátu, takže túto tému na Slovensku zväčša nadhodia médiá. Ja osobne to nevyhľadávam, no priznám sa, že zhruba po desiatich rokoch od zisku zlata, keď som mal už po kariére, som si pozrel zo záznamu celý zápas. Už ma však nezaujímal iba koniec, to všetci vedia, ako to dopadlo, ale sledoval som seba, aké chyby som robil, ako som bránil a podobne. Bolo to naozaj veľmi zaujímavé, pretože nie všetko som si do detailov pamätal.

Boli ste pred štartom šampionátu motivovaní o to viac, že slovenskej reprezentácii nevyšla pár týždňov predtým olympiáda v Salt Lake City podľa predstáv?

- Dá sa povedať, že áno. Aj ja sám som bol už na olympiádu zbalený, no posledný zápas v kvalifikačnej časti turnaja chlapcom nevyšiel, a tak z môjho tripu do Salt Lake City napokon nebolo nič. Všetci chalani, ktorí v tom čase pôsobili v NHL, sme boli z toho veľmi smutní.

Keď už spomíname NHL, na prelome tisícročí pôsobilo v zámorskej profilige aj 30 - 40 slovenských hokejistov, no dnes ich tam je iba torzo. Čím to je podľa vás?

- Ťažko riešiť politiku slovenského hokeja, no ja sa stále snažím na veci pozerať pozitívne. Sme malý štát, s malým počtom obyvateľov a taktiež malým počtom hokejistov. Bolo by až neférové domáhať sa mať v NHL toľko hráčov, čo Kanada, USA či Rusko. Už aj Česi majú dva-trikrát viac korčuliarov ako my. Preto si skôr myslím, že vzhľadom na to, čo máme, robíme až zázraky a navyše, všetko nasvedčuje tomu, že tento rok by to mohol byť pre Slovensko dokonca historicky najvydarenejší draft.

Posledné šampionáty a najmä olympiáda v Pekingu ukázali, že by sme mohli mať opäť pravidelnejšiu radosť z hokejových úspechov. Ako vidíte súčasnú generáciu slovenských hokejistov na čele so Slafkovským či Nemcom?

- V rámci spomínaného draftu som myslel práve na nich. Zároveň verím, že postupom času by sa mohli stať akýmisi symbolmi svojich klubov v NHL. Ak sa pozriem na olympiádu, bol to skvelý výber hráčov, z ktorých tréner Craig Ramsay vydoloval maximum. Výkony chlapcov zdobilo srdce, bojovnosť, dodržiavanie taktických pokynov, vďaka čomu predviedli moderný hokej, ktorý sa dnes vyznačuje jednoduchosťou a rýchlosťou.

Ako teda hodnotíte krok s angažovaním zámorského odborníka, čo mnohým nebolo až do olympiády v Pekingu príliš pochuti?

- Očividne sa tento krok vyplatil, tréner Ramsay dostal z chalanov to, čo chcel, zaviedol jednoduchý štýl, ktorý je dnes moderný a slávil s ním úspech. Tým však nechcem znižovať kvalitu slovenských trénerov. Práve naopak, viem, že na Slovensku je tréner, ktorý to taktiež vie z chalanov dostať.

Čomu sa momentálne venujete a ako často sa dostanete na Slovensko?

- Vo Washingtone Capitals mám dve funkcie. Ako business developer, spolupracujem s našim marketingom a staráme sa o našich partnerov, sponzorov, aby ich investície spojené s Capitals boli k ich spokojnosti. Skrátka, robím hokej po biznisovej stránke. Okrem toho riadim asociáciu starých pánov. Väčšinu roka som teda v USA, no leto trávim na Slovensku.

Dostanete sa ešte niekedy aj na ľad, máte čas na váš obľúbený golf?

- Golf hrávam často, je to moja záľuba a relax. Okrem toho si občas zahrám tenis a začal som sa venovať aj pickleballu. Som teda pomerne aktívny, snažím sa nesedieť doma na zadku. Na ľade som však už nebol asi tri roky, no mám zopár pozvánok, takže hádam v dohľadnom čase sa naň opäť dostanem.

Starší syn Dávid, ktorý pred pár dňami ukončil aktívnu kariéru, z vás urobí v septembri už dvojnásobného dedka. Ako to prežívate?

- Samozrejme, že máme s manželkou z toho obrovskú radosť a zároveň veríme, že všetko dobre dopadne. Dávid začal po konci kariéry už aj pracovať a pomaly sa pripravuje na životnú rolu otca. Rovnako zavesil nedávno korčule na klinec aj mladší brat Nicholas, ktorý by nemal byť od hokeja až tak ďaleko, keďže sa rozhodol študovať za zubára… (smiech) Pevne dúfam, že sa mu to podarí.

ROZHOVOR Pred finále som sedel sám v parku a rozmýšľal, spomína na zlato spred 20 rokov Bondra

Výber pre vás

ROZHOVOR Pred finále som sedel sám v parku a rozmýšľal, spomína na zlato spred 20 rokov Bondra

Súvisiace články

ŽIVIÓ, Žigo: Pálffy dnes oslavuje 50-ku. Takto sa na ňom PODPÍSAL čas, ale tie ženy pri ňom...

Vedel som, že ich nezlomím, ale oni zlomia mňa. Jubilant Pálffy spomína na začiatky v NHL

Ikonický Pálffy oslavuje 50 rokov: Takto si na neho spomínajú legendárni Filc so Šuplerom

Nečakané rozhodnutie! Dávid Bondra ukončil kariéru

Výber pre vás