Šport24.sk

Nežnejšia polovička jednej z najznámejších postáv v krajine našich západných susedov sa svojim fanúšikom prihovorila deň pred Vianocami prostredníctvom platformy HeroHero. Témou bolo jej tancovanie pri tyči v nočných kluboch, ktorému sa venovala dlhých sedem rokov. „Nerada to nazývam striptízom, aj keď to tak vlastne je,“ rozhovorila sa Marie Růžičková.

Vo viac než polhodinovom videu opísala najskôr svoje detstvo. „V osemnástich som sa zbalila a odišla som z domu. Nemala som doma vždy najpriaznivejšie podmienky a moje detstvo stálo za jednu veľkú bačkoru. Už v štrnástich som hovorila, že pôjdem do sveta, budem si zarábať peniaze a stoj čo stoj sa budem mať dobre.“

„Moja cesta však bola kľukatá, viedla do Brna, Českých Budějovíc a potom aj do Rakúska, kde som žila tri roky. Asi rok som tam pracovala ako barmanka, našla som si tam priateľa a nejaký čas som tam ešte žila. Následne som sa vrátila do Prahy, kde som napríklad v McDonalde umývala riad a mala práce podobného charakteru.“

Ako ďalej prezradila, niekedy v tom čase si ju odchytil v obchodnom dome na eskalátore jeden chlapík. „Začal mi rozprávať, že ma tanečnú agentúru a či nechcem preňho pracovať. Povedala som mu na rovinu, že nie som žiadna šľapka, nebudem nikomu doma tancovať na stole a išla som si po svojom. Mala som tam mať schôdzku s jednou pani ohľadom zamestnania.“

„Ako som ju čakala, ten týpek si sadol kúsok odo mňa a keďže spomínaná pani nechodila, prišiel za mnou druhýkrát. Prehovoril ma na debatu, vysvetlil mi, ako to chodí, že dievčatá dovážajú do Nemecka, tancujú tam a vyzliekajú si iba vrchnú časť. Že to nie je nič strašné, že ide o zábava a popritom si zarobím pekné peniaze,“ pokračovala Růžičková.

Netrvalo dlho a na ponuku kývla. „Bolo to dokonca tak bláznivé, že ešte v ten deň som odišla zbalená z Prahy do Chomutova, vybavili mi tam bývanie s tým, že od nasledujúceho týždňa pôjdem tancovať. Na svoj prvý deň v tom fachu si pamätám, akoby to bolo včera. Bola som totálne vystresovaná, absolútne som nevedela, do čoho idem a jediné, čo ma upokojovalo, bol fakt, že som sa vedela hýbať. Nemalou výhodou bolo aj to, že som vedela výborne po nemecky.“

Realita však bola šialená. „Keďže som bola medzi dievčatami nová, išla som tancovať až neskôr. Dovtedy som si musela dať štyri panáky, lebo triezva by som to určite nezvládla. Keď som potom vyliezla hore, začala som tancovať, od stresu som aj zabudla chytiť tyč. Bolo to strašné. Vyzliekať som sa však mala až pri druhej pesničke a aj na to som skoro zabudla. Napokon som si dala dole vršok až na samom konci. Neuveriteľne som sa hanbila. Keď to skončilo, utiekla som do šatne a polhodinu som tam plakala,“ vrátila sa myšlienkami niekoľko rokov dozadu manželka hokejového trénera.

Ako ďalej vo videu tvrdí, nebola by to ona, keby sa hneď vzdala. „Každým ďalším tancom som sa niekam posunula. Stali sa však aj také veci, že chlapi sa vás snažili obťažovať, s čím som sa ja ne.rala a keď si nedali povedať slušne, vylepila som im. Donaha som išla jedine v kabínke pri súkromnom tanci, ale v tom prítmí nebolo v podstate nič vidieť, hoci bol zákazník od vás vzdialený len dva metre. Boli však medzi nami tanečnice, ktoré nám slušným kazili povesť, keďže s chlapmi aj spávali,“ prezradila.

Po úvodnom zárobku takmer odpadla. „Ak ma pamäť neklame, tak za prvý trip, ktorý trval tri-štyri dni, som si zarobila 29-tisíc eur. V tej chvíli som zahodila akúkoľvek hanbu a povedala som si, že odteraz to je moja práca. Keď som si totiž zrátala, že budem takto zarábať každý víkend, tak si splním svoje sny. Budem mať zariadený byt, urobím si vodičák, kúpim si auto a tak ďalej. To bol asi bod zlomu.“

„A to všetko sa mi aj splnilo. Nebolo to však zadarmo, jazdili sme do Nemecka, Rakúska či Švajčiarska, nonstop som žila nočný život, často som bola chorá, mnohokrát som mala do činenia s dementmi a vážila som len 47 kilogramov. Do toho konkurenčný boj, v rámci ktorého som napríklad na jednej Rumunke dolámala stoličku. Takýto život som ťahala sedem rokov,“ pokračovala Marie Růžičková.

Postupom času išlo euro v porovnaní s českou korunou dole a už to nebolo to, čo bývalo. „Dievčatá ma časom nahovorili, aby som si urobila nejakých stálych hostí, a tak som v každom klube jedného-dvoch aj mala. Väčšinou to boli starí dedkovi, ktorí mi rozprávali o svojich babičkách či o vojne a dobre platili už len za to, že som ich počúvala. Mala som pracovný telefón, prostredníctvom ktorého som im vždy dala vedieť, kedy prídem tancovať do ich mesta a oni za mnou prišli. Samozrejme, mnohí z nich ma chceli zbaliť, ale ja som to brala čisto ako prácu, nič viac. Nespala som s nikým,“ povedala na rovinu.

Podľa jej ďalšách slov, posledné dva roky už mlela z posledného, nebavilo ju byť stále strojená, čo bolo na nej aj vidieť. „Nechcela som takto žiť do päťdesiatky, a tak som s tým v jeden krásny deň definitívne sekla. Napísala som si životopis, kde som, samozrejme, nespomenula, že som tancovala v nočných kluboch a obišla som s ním celý Chomutov. Žila som z úspor a hľadala som si prácu až dovtedy, kým som nestretla Vláďu.“

„On zmenil celý môj život. Povedala som mu pravdu hneď pri prvom stretnutí, pochopil ma, dali sme sa dokopy a sme spolu už desať rokov. Čo sa týka tancovania, nehanbím sa za to, sama som si túto cestu vybrala a dokonca som za tú skúsenosť vďačná. Už viem, že ako mama nikdy nedovolím, aby moja dcéra musela prežiť niečo takéto,“ dodala Marie Růžičková.

Růžičková bez hanby: Dedkovia mi pri striptíze rozprávali zážitky z vojny. A kráľovsky platili!

Výber pre vás