Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

<p>Čo mu po nehode pomohlo vyrovnať sa s ťažkým osudom<br>Či to majú hendikepovaní ľudia na Slovensku ťažké<br>Čím sa živí a čomu sa venuje popri parahokeju<br>Koľko stoja sánky potrebné na parahokej a odkiaľ mal svoje prvé sánky<br>K čomu prirovnáva postup slovenských parahokejistov na paralympiádu<br>Ako vnímal video parahokejistov na satirickej stránke Zomri<br>Kde zháňajú do reprezentácie nových hráčov</p>

V rozhovore s Martinom Joppom sa dočítate:

<h3>O svojom príbehu ste hovorili už viackrát. Čo vám pomáhalo vyrovnať sa s ťažkým osudom?</h3>
<p>Pomáhal mi aj hokej, ale najmä okolie – rodina, priatelia, ale aj známi hokejisti ako Ján Lašák, Miroslav Šatan, Michal Handzuš a ďalší. V čase nehody som mal osem rokov, netušil som, čo sa deje, nemal som prakticky nič odžité. Tým, že ma celé okolie bralo, akoby sa nič nestalo a že život ide ďalej, som normálne fungoval a nebral som to tak zle.</p>
<h3>Každý z parahokejistov má za sebou nejaký príbeh. Dokážete si však v tíme zo seba vystreliť?</h3>
<p>Samozrejme, my fungujeme na čiernom humore, veľmi radi si zo seba robíme srandu. Ako partia sme spolu v takomto zložení už asi sedem rokov. Humor je už každodenná súčasť nášho spoločného života, inak by sme sa asi zbláznili, keby sme si z toho nedokázali urobiť srandu. V tíme máme dvoch-troch hlavných provokatérov, ale myslím, že každý si rád rypne.</p>
<h3>V rozhovoroch ste spomínali, že vám doktori hovorili, že vás zachránil hokej. Čo si pod tým predstaviť?</h3>
<p>Doktori mi vraveli, že vďaka športovaniu a vďaka hokeju som mal zosilnené nejaké časti tela ako hrudný kôš a podobne. Hovorili, že vďaka tomu som obstál, ako som obstál a že moje telo vydržalo viac, ako by vydržal bežný osemročný chlapec. Dá sa teda povedať, že mi hokej zachránil život.</p>
<h3>Zrejme každé dieťa, ktoré športuje, má nejaké sny. Aké boli tie vaše hokejové?</h3>
<p>Reprezentovať Slovensko. Dodnes si pamätám neúspešnú olympiádu v roku 2002 a hneď na to majstrovský titul, vtedy som mal päť rokov. Už vtedy som vedel, že chcem reprezentovať Slovensko na olympiáde či na majstrovstvách sveta. Keď som začal hokej ešte viac sledovať a vnímať, pridali sa sny o NHL. V reprezentácii bol v tomto čase Ján Lašák, ktorý bol môj veľký vzor, a ďalší chalani zo zlatej generácie. Výborne sa na to pozeralo a bol môj veľký cieľ ich raz nahradiť.</p>

<h3>Zmenila vás a váš pohľad na svet nehoda, ktorú ste utrpeli?</h3>
<p>Určite som sa časom zmenil, ale nepovedal by som, že za to môže práve nehoda. Ako vravím, nehoda bola dávno, mal som osem rokov a súvislosti som tak nechápal. Skôr si myslím, že na mňa vplýva kolektív, v ktorom som teraz. Máme v tíme rôzne príbehy, rôzne postihnutia. Keď sledujem, ako fungujeme každý doma, ale hlavne spolu, určite ma to mení a formuje.</p>
<h3>V našom rozhovore, ale aj v každom rozhovore, v ktorom rozprávate o svojom živote, pôsobíte úplne nad vecou. Boli v živote po nehode aj ťažké chvíle?</h3>
<p>Puberta je hrozná pre každého chlapca, ešte horšia pre niekoho, kto je na vozíku. Určite bola puberta ťažká, náročné chvíle a dni však prídu aj teraz. Myslím, že sa s tým nedá úplne vyrovnať, to nejde. Stane sa, že mám zlý deň, ale mám skvelú rodinu a kamarátov okolo seba. V parahokeji či už v Česku, alebo v reprezentácii, mám ďalšiu rodinu, ktorá ma vždy podporí.</p>
<h3>Majú to hendikepovaní ľudia na Slovensku ťažké? Zažívate aj nepríjemné pohľady?</h3>
<p>Áno, takéto veci sa stávajú. Musím priznať, že tomu trochu aj rozumiem. Na dejepise sme sa učili, keď to tak poviem, že za socializmu prakticky neexistoval telesne postihnutý človek. Títo ľudia sa museli skrývať, spoločnosť ich nebrala. Slovensko v tom ešte stále trochu funguje, je to vidieť na ulici. Tým, že Slovensko má mimoriadne úspešných parašportovcov, sa však pohľad na nás trochu zlepšuje. Športovými výkonmi k tomu dosť pomáhame.</p>
<h3>Je to v tomto ohľade v zahraničí lepšie?</h3>
<p>Stane sa, že aj v zahraničí sa mi stane niečo nepríjemné. V každej krajine na svete sú ľudia s pohľadom, ktorý by sme chceli, a síce že sme plnohodnotná súčasť spoločnosti. Zároveň sú všade ľudia, ktorí sa na nás pozerajú zvrchu. Nemyslím si, že je v tomto jedna krajina lepšia ako druhá. Keď som bol v Amerike, tým, že nemám nohy a som na vozíku, som automaticky veterán a dobre že ma nenosili na rukách. To, samozrejme, na Slovensku nie je. Všade vo svete je to však približne rovnaké.</p>

<h3>Pred nehodou ste boli hokejový brankár, teraz ste najlepším strelcom Slovenska v kvalifikácii o postup na paralympiádu. Prečo ste nezostali v bráne?</h3>
<p>Lebo som malý. Keď porovnáte mňa s naším brankárom Edom Lepáčkom, som tak tretina z neho. V parahokeji majú ľudia bez nôh výhodu v tom, že sú kratší, ľahší, obratnejší a rýchlejší. Keď som chcel v parahokeji využiť moje postihnutie, jediná možnosť bol útok.</p>
<h3>Zrejme nielen v bráne sú mohutní parahokejisti. Stalo sa vám, že vás niektorý zo súperov tvrdo narazil a museli ste to nejaký čas rozdýchavať?</h3>
<p>Určite sa to stane, ale stane sa to aj tým väčším parahokejistom. Je to tvrdý šport, už som v ňom aj na niečo zvyknutý, viem údery prijať. Keď ma však súper trafí do hlavy, je jedno, či má sto kíl alebo štyridsať. Niekedy človeka jednoducho vypne.</p>
<h3>Stane sa, že v zápasoch parahokeja dochádza aj k zákerným faulom a zákrokom?</h3>
<p>Určite sa mi to stalo a podľa mňa sa to stalo každému. Nie je to úplne bežné, parahokejisti po celom svete sú taká veľká rodina, dlhé roky sa na turnajoch stretávame prakticky tí istí hráči a tým pádom nikto nechce kamarátovi urobiť niečo zlé. Skôr je to tak, že v niektorých tímoch sa nájdu jedinci, ktorí si potrpia na takéto zákernosti. Stáva sa to skôr výnimočne ako pravidelne.</p>
<h3>Pre mňa ako laika sa parahokej zdá byť mimoriadne náročný najmä na ruky, ktoré využívate pri korčuľovaní. Aké náročné boli vaše začiatky, prvé tréningy?</h3>
<p>Môže to vyzerať ako náročný šport na ruky, no nie je to úplne tak. My totiž veľkú časť vecí v živote robíme všetko rukami, takže ich máme od prírody silné. Skôr si myslím, že je parahokej ťažký na chrbát, brucho, jadro tela, treba stále udržiavať rovnováhu. Je pravda, že začiatky boli ťažké, bolo potrebné vôbec naučiť sa korčuľovať, potom pracovať s pukom, strieľať, prihrávať, často treba robiť viac vecí naraz. Dať to všetko dokopy trvá roky a chce to veľkú drinu. Keď však človek za tým ide a hokej ho baví, je to príjemná drina.</p>

<h3>Parahokejom sa, aspoň na Slovensku, živiť nedá. Čomu sa venujete popri športovaní?</h3>
<p>Momentálne pracujem pre Slovenský paralympijský výbor na jednom európskom projekte Sme si rovní ako motivátor. Snažím sa pomôcť ďalším telesne postihnutým ľuďom, napríklad, dostať sa k športu. Je super, že mám prácu cez paralympijský výbor, veľmi radi mi vyhovejú v trénovaní a v účasti na turnajoch. Spája sa príjemné s užitočným. Ako bonus sme cez projekt našli nejakých nových spoluhráčov. Predtým som robil autoelektrikára, na začiatku pandémie sa však znižovali stavy, takže som si musel hľadať novú prácu.</p>
<h3>Ako vyzerá váš deň?</h3>
<p>Keď je to tréningový deň, väčšinu z dňa strávim v aute, keďže bývam v Bardejove a trénujeme väčšinou niekde na Liptove alebo na Orave, čo mám z domu dobré dve a pol hodiny. Ráno vstanem, porobím do práce všetko, čo potrebujem. Vybavím teda nejaké papiere, poprípade sa stretnem s klientmi, ktorým pomáham. Potom cestujem na tréning, z tréningu sa vraciam neskoro večer. Tak vyzerali moje posledné tri-štyri mesiace, keďže sme trénovali päť dní v týždni. Viac som bol na cestách ako na ľade, v posteli a kdekoľvek inde.</p>
<h3>Sleduje priateľka vaše zápasy?</h3>
<p>Jasné, poctivo ich sleduje. Dokonca keď boli majstrovstvá sveta v Ostrave, bola ma povzbudiť osobne. Chodí so mnou aj na ligové zápasy do Čiech, takže myslím, že ju to baví.</p>
<h3>Aj vám radí a kritizuje vás?</h3>
<p>Zatiaľ jej ešte vysvetľujem fauly a podobné veci v parahokeji, ale určite mi raz bude radiť. (smiech)</p>

<h3>Aké je vybavenie na parahokej náročné na financie? Koľko stoja sánky potrebné na parahokej?</h3>
<p>Našťastie máme celý výstroj vrátane saní preplácaný, keďže sme reprezentanti. Keď chce niekto skúsiť parahokej, nemusí sa báť, že si bude musieť platiť drahé vybavenie, máme pripravené sane rôznych veľkostí. Čo sa však týka cien, sane zvyknú stáť od 700 do 1000 eur. Hokejky, ktoré používam ja, stoja od 80 do 100 eur. Zvyšok výstroja je rovnaký ako na normálnom hokeji.</p>
<h3>Keď ste však začínali s parahokejom, dostať sa k vybaveniu bol zrejme väčší problém ako dnes. Pamätáte si, odkiaľ ste mali prvé sánky?</h3>
<p>Prvé sánky mi vyrobil otec, takže to boli také podomácky vyrobené. Keď sme sa dostali na majstrovstvá sveta B-skupiny, tam sme museli hrať so sánkami, ktoré vyhovovali pravidlám, vtedy nám ich už zabezpečil paralympijský výbor.</p>
<h3>Aká veľká je základňa parahokejistov na Slovensku?</h3>
<p>Na Slovensku nás je dokopy asi osemnásť, na kvalifikáciu na paralympiádu sme išli štrnásti. Keď to porovnáme už len so susedným Českom, tam je liga so šiestimi tímami, v Amerike a Kanade sa bavíme o stovkách, možno tisícoch hráčov. Podobné to je v Rusku či v Číne. My sa naozaj snažíme z minima vyťažiť maximum.</p>
<h3>K čomu by ste vedeli prirovnať váš postup na paralympiádu?</h3>
<p>Ja to stále hovorím, že to je podobné, akoby tím z druhej slovenskej ligy postúpil do NHL. My sme úplní amatéri, trénujeme po práci, často doma na zamrznutých rybníkoch a riekach, aby sme boli čo najviac na ľade a hráme proti profesionálom, ktorí sa celý deň venujú len parahokeju. To je neporovnateľné. My sme si vedomí toho, že ak budeme hrať s Kanadou alebo s USA, úspech bude, ak dostaneme pod desať gólov.</p>

<h3>Ako ste oslávili postup na paralympiádu?</h3>
<p>Oslavy boli skromné. Aj v Nemecku je lockdown, o ôsmej večer sa tam všetko zatvára a náš zápas sa skončil až po ôsmej. Oslavovali sme v šatni, a potom sme pokračovali chvíľu v hoteli. Keďže sme však hneď ráno cestovali do Bratislavy, všetko bolo skromnejšie. Oslavy ešte stále doznievajú, ale už v kruhu rodiny a priateľov.</p>
<h3>Aké sú vaše ciele na klubovej aj reprezentačnej úrovni?</h3>
<p>Na klubovej úrovni je cieľom jednoznačne obhájiť titul, podarilo sa nám to päťkrát po sebe a chceme v tom pokračovať. V reprezentácii si chcem užiť paralympiádu a urobiť čo najlepší výsledok. Máme pred sebou ešte tri mesiace prípravy, chceme ich naplno využiť a zase sa o niečo zlepšiť. Chceme získať nových hráčov. Neviem, či sa nám to podarí výkonmi, alebo zase musíme urobiť nejaké vtipné video, aby sme sa dostali na Zomri (satirická stránka na sociálnych sieťach, pozn. red.) a trošku náš šport spropagovali. (smiech) Osobné športové ciele nemám žiadne. Robím tímový šport práve preto, lebo mám rád byť v kolektíve a užívať si spolu víťazstvá. Jediný osobný cieľ je čo najviac pomôcť reprezentácii k dobrým výsledkom.</p>
<h3>Takže keď vás podpichnem, motiváciou je – okrem iného – dostať sa opäť na Zomri?</h3>
<p>(smiech) Nie je to úplne tak, ale, samozrejme, teší aj takáto popularita a aj vďaka tomu sme mali výborné ohlasy od priateľov a cudzích ľudí. Ak to trošku pomohlo spropagovať parahokej na Slovensku, je to výborné.</p>
<h3>Ako vyzerá nábor nových hráčov? Kde ich najčastejšie zháňate?</h3>
<p>Doslova na ulici. (smiech) Keď hocikde vidíme človeka s jednou nohou na vozíku, oslovíme ho. Samozrejme, každý z nás má svojho doktora, chalani s jednou nohou chodia na protetiku, tam zvyknú rozvešať plagáty. Veľa hráčov sa však do reprezentácie dostalo pri stretnutí niekde na ulici.</p>

Parahokejista JOPPA: Hráčov hľadáme (aj) na ulici. Asi musíme urobiť ďalšie video na Zomri

Výber pre vás

Parahokejista JOPPA: Hráčov hľadáme (aj) na ulici. Asi musíme urobiť ďalšie video na Zomri

Súvisiace články

Šatan po postupe parahokejistov: Tímom, ktoré kedysi obdivovali, sú dnes rovnocenný súper

Chceli sme streliť gól na MS v B-kategórii, teraz sme na paralympiáde, tvrdí Martin Joppa

Výber pre vás