Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Reč je o nebohom Štefanovi Blahovi (†21), ktorý mal celý život pred sebou, lenže v auguste 2006 oň prišiel za tragických okolností. Talentovaný hokjista, ktorý bol inak synovcom vtedajšieho reprezentačného trénera slovenských kanoistov, začínal s hokejom v rodnom Trenčíne. 

V roku 2003 si ho na vstupnom drafte NHL vybral v štvrtom kole z celkovo 120. miesta New York Islanders. V tom istom roku draftovali kluby NHL aj ďalších deväť slovenských hokejistov, medzi ktorými boli také mená ako Jaroslav Halák, Ivan Baranka, Štefan Ružička, Ivan Dornič či Richard Stehlík.

Blaho sa počas troch nasledujúcich sezón oťukával v kanadskej juniorskej súťaži OHL, v ktorej obliekal najskôr dres tímu Sudbury Wolves a krátko aj Sarnia Sting. Dokopy odohral v tejto súťaži 180 zápasov so ziskom 51 kanadských bodov za 18 gólov a 33 asistencií. Popritom bol súčasťou mládežníckych reprezentácii SR, v ktorej drese absolvoval MS do 18 i 20 rokov.

Posledný gól v živote

Počas sezóny 2005/06 sa pokúšal uplatniť aj v prvom tíme Dukly Trenčín, čo sa mu však nepodarilo a odohral len dva zápasy za rezervu v Považskej Bystrici. Vrátil sa tak späť do zámoria a ročník dohral v OHL, avšak už v spomínanom tíme Sarnia Sting. Pred nasledujúcou sezónou ho skúšal vtedajší extraligový majster zo Žiliny, kde mal už zmluvu na spadnutie. Lenže práve to sa mu žiaľ stalo osudným…

Písal sa utorok 29. augusta 2006 a žilinskí hokejisti nastúpili na prípravný zápas s Banskou Bystricou. Vyhrali 4:1, pričom o jeden z gólov sa postaral aj Štefan Blaho. Nikto vtedy ani len netušil, že to bol jeho posledný presný zásah v živote. Po zápase sa totiž Žilinčania odobrali zabaviť do neďalekej Terchovej. Po niekoľkohodinovom posedení mali v tamojšom penzióne zabezpečené aj ubytovanie, no ani jeden z nich túto možnosť nevyužil. A to aj napriek tomu, že viacerí z nich mali vypité.

Krátko po polnoci sa štyria z nich vybrali autom Mitsubishi Pajero na spiatočnú cestu do Žiliny. Za volant si sadol kontroverzný Marcel Hanzal, ktorý sa do pozornosti médii dostal už v januári toho roka, kedy sa objavila správa o jeho pozitívnom dopingovom teste na marihuanu. Užitie nedovolenej látky vo forme marihuanovej cigarety napokon priznal, za čo dostal od disciplinárky trojmesačný dištanc, ktorý mu nakoniec o mesiac skrátili.

Posádku auta tvorili okrem neho aj ďalší traja členovia žilinského tímu – masér Ivan Šumichrast a hráči Tomáš Harant so Štefanom Blahom. Spomínaná štvorica sa mala podľa vtedajších informácii krátko pred odchodom na parkovisku naťahovať o to, kto vo vozidle zaujme miesto vedľa šoféra. Napokon si naň sadol najmladší z nich, ktorým bol Blaho.

Štvorica sa následne vybrala na cestu do Žiliny, no ďaleko nedošli. Šofér nezvládol pred obcou Krasňany riadenie vozidla, po výjazde z ľavotočivej zákruty prešiel s autom do protismeru mimo vozovky, kde sa vozidlo dvakrát prevrátilo na strechu a dopadlo späť na kolesá. 

Ako to dnes vyzerá na mieste strašnej tragédie, si pozrite vo FOTOGALÉRII

Štefan Blaho utrpel zranenia, ktorým namieste podľahol, ostatným trom členom posádky sa nič vážnejšie nestalo. „Je to veľká tragédia. Bol to mladý perspektívny hokejista, s ktorým sa dalo pracovať, pretože išlo o nenáročného, skromného hráča. Boli sme s ním predbežne dohodnutí na ročnom hosťovaní, nakoľko matersky patril Dukle Trenčín,“ reagoval pár dní po nehode generálny manažér žilinského tímu Ján Nociar.

Marcela Hanzala, ktorý auto šoféroval a bezprostredne po nehode mu namerali 0,71 miligramov alkoholu (asi 1,5 promile), právoplatne odsúdili až po dvoch rokoch. Dostal štvorročný trest odňatia slobody a musel zaplatiť Blahovej rodine odškodné vo výške takmer 295-tisíc korún. „Mám taký pocit, že sa cítil ako kráľ a neohrozený človek, ktorý si naozaj môže dovoliť všetko,“ povedal sudca Martin Bargel, ktorý Hanzalovi taktiež zakázal šesť rokov šoférovať.

Verejné zasadnutie krajského súdu sa konalo v Hanzalovej neprítomnosti, keďže ten svoju neúčasť písomne ospravedlnil pretrvávajúcimi závažnými psychickými problémami a vyhol sa tak okamžitému nástupu do väzenia. 

Zaujímavosťou je, že Hanzal požadoval miernejší trest, aký mu prvostupňový súd vymeral, pričom argumentoval aj tým, že Blaho nebol pripútaný, na čo ho vraj upozorňoval. Lenže voči rozhodnutiu sa odvolal aj prokurátor. Ten trval na šesťročnom treste za mrežami, obhajoba hokejistu naopak žiadala menej ako štyri roky.

Krajský súd zamietol odvolanie prokurátora, stotožnil sa s výškou trestu okresného súdu, zločin usmrtenia však prekvalifikoval na prečin. Podľa sudcu Bargela neboli dôvody ísť pod dolnú hranicu trestnej sadzby, štvorročný trest je prísny a najnižší, aký mohol súd uložiť. Nešlo podľa neho o úmyselnú smrť, ale nedbanlivosť a nešťastie, keby sa však Hanzal neopil, dopravná nehoda by sa pravdepodobne nestala.

„Trest považujeme za primeraný, spravodlivý a objektívne odzrkadľujúci potrebu prevencie. Sadnúť si za volant pod vplyvom alkoholu je prejav najväčšej arogancie vodiča,“ konštatoval Bargel, ktorý zároveň pripustil aj spoluzavinenie nebohého Štefana Blaha, ktorý sa pred jazdou nepripútal.

Po dvoch rokoch na slobode

Marcel Hanzal nastúpil na výkon trestu v Hrnčiarovciach nad Parnou 25. júla 2008 a po uplynutí polovice bol podmienečne prepustený. Múry väznice definitívne opustil presne dva roky a tri dni od nástupu. Na ľade známy búrlivák bol vo väzení disciplinovaný a často sa dostával von na priepustku.

„So správaním problémy nemám, a tak verím, že v lete by som mohol byť vonku. Nie je to jednoduché, ale rodina a blízki mi psychicky veľmi pomáhajú,“ povedal Hanzal ešte v novembri 2009 pre Nový Čas, pričom vtedy sa chystal zapáliť sviečku na Blahovom hrobe v Trenčíne. „Vždy ma bude veľmi mrzieť, čo sa stalo,“ dodal.

Rodina a blízky Štefana Blaha sa z hroznej tragédie z konca augusta 2006 dlho spamätávali, mnohí z nich sa dodnes s tragickým odchodom talentovaného hokejistu z tohto sveta nezmierili. Mnohí ho poznali ako priateľského človeka, ktorý sa vedel rozdať, bol vždy veselý, šíril zábavu, dobrú náladu a pohodu. Posledném zbohom na pohreb v Trenčíne mu prišli dalť aj takí hráči ako Marián Gáborík či Branko Radivojevič.

Mieste tragédie, kde naposledy vydýchol, sme v uplynulých dňoch navštívili. Bolo pekne upravené, horeli na ňom sviečky, nechýbali živé kvety či kameň v tvare srdca, na ktorom sa vynímal nápis „S láskou spomíname“. V tesnej blízkosti však jazdia autá aj 100-kilometrovou rýchlosťou, čo mrazivo pripomína tú strašnú nehodu spred 18 rokov…

Posledné zbohom mu dal aj Gáborík. Boli sme na mieste tragédie, ktorá otriasla našim hokejom!

Výber pre vás