Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Dominika, ako ste sa dostali ku koňom?

- Vďaka mojej krstnej mame Katke Višňovskej, ktorá ma už odmalička so sebou k nim a na všetky možné jazdecké podujatia brávala. Keď som mala zhruba dvanásť rokov, urobila som si jazdeckú licenciu, začala som sa koníkom venovať aktívnejšie a som pri nich až doteraz.

Skúšali ste to v detstve aj v iných športoch?

- Od štyroch rokov som tancovala akrobatický rokenrol, v ktorom som bola niekoľkonásobná majsterka Slovenska v kategórii detí a tancovala som aj na majstrovstvách Európy. Taktiež som neskôr chvíľku jazdila motokros, ale to už nie športovo, len som sa chcela naučiť ovládať motorku.

Vráťme sa ku koňom. V akých disciplínach a aké úspechy sa vám podarilo doteraz zaknihovať?

- Jazdím parkúr, čo je laicky povedané skákanie cez prekážky. Budem úprimná, úspechom sú pre mňa každé preteky, v ktorých sa mi podarí zajazdiť podľa plánu a keď mám z nich potom dobrý pocit. Taktiež beriem za úspech, keď vidím, ako sa výkonnostne posúvajú a napredujú mladé kone. Čo sa týka výsledkov, veľmi si cením medzinárodné umiestnenia v kategórii do 25 rokov. Konkrétne ide o tretie miesto v kategórii mladých jazdcov a rovnaké umiestnenie v kategórii žien na majstrovstvách Slovenska, triumf v kategórii seniorských družstiev taktiež na národnom šampionáte a za spomenutie stojí aj víťazstvo na pretekoch Grand Prix v Rakúsku.

Musíte držať aj nejakú diétu?

- Kdeže. Postavu si udržiavam vďaka jazdeniu na koňoch a navyše mám dvoch psov, takže toho pohybu mám až-až. V jedle sa absolútne neobmedzujem, práveže som veľký fanúšik McDonaldu… (smiech)

Každý šport s koňmi je pomerne nebezpečný. Vaša doterajšia kariéra sa zrejme nezaobišla bez pádov, no zažili ste aj nejaký vážnejší úraz?

- Tak ako všetci jazdci, aj ja som sa dosť napadala. Väčšinou sa to zaobišlo bez nejakých väčších zranení, išlo len o potrhané šľachy, slabý otras mozgu, narazené rebrá či zlomený nos. Avšak v roku 2019 som mala ťažký úraz hlavy, po ktorom som mala vnútorne krvácanie do mozgu, prestrihané nervy a fraktúru lebky, v ktorej som mala dieru zhruba vo veľkosti golfovej loptičky. Lebku budem mať v určitej časti až do konca života nahradenú tromi koľajnicami a dvanástimi šraubmi. Dá sa pokojne povedať, že pred piatimi rokmi som sa v podstate druhýkrát narodila.

Môžete priblížiť, ako sa to stalo?

- Sedela som na koni, keď sa zľakol a postavil sa na zadného nohy. Automaticky som sa snažila predkloniť a objať ho okolo krku, aby sa so mnou neprevrátil. Lenže v jednom momente sa stretla moja hlava s jeho zátylkom a pohroma bola na svete.

Nemali ste po tak vážnom zranení strach vysadnúť opäť do sedla?

- Akurát sme pred pár dňami s maminou túto tému rozoberali. Áno, mala som mať minimálne ročnú pauzu, aby sa mi všetko zahojilo, tak ako má. Lenže realita bola iná. Do dvoch mesiacov som bola opäť na pretekoch. Mala som už pár mesiacov po osemnástich narodeninách, od nikoho som si nemusela pýtať súhlas, mame som len oznámila, že ak nebudem jazdiť na koňoch, tak nemám dôvod žiť.

Kone sú finančne náročný šport. Máte nejakých sponzorov?

- Dlhé roky ma podporoval môj nevlastný tatino s maminou a taktiež som za obrovskú podporu vďačná mojim krstným rodičom Katke a Ľubkovi Višňovským. Tí sú zároveň aj majiteľmi môjho najlepšieho koňa a najmä vďaka ním som sa mohla zúčastniť aj mnohých medzinárodných pretekov. Čo sa týka sponzorov, nejakých mám, a to na jazdecký výstroj, prilby a krmivo.

Finančne nákladná je najmä samotná jazdecká výbava. Z čoho všetkého pozostáva a koľko čo stojí?

- Neviem, či vôbec dokážem spomenúť všetko, lebo stále je treba niečo nové a nové...(smiech) Taktiež je veľmi náročné porovnávať, keďže je na svete mnoho značiek rozdielnych kvalít, čo vie naozaj spraviť obrovský rozdiel vo finálnej cene. Čo sa však týka športového jazdca a koní, výstroj by už mal byť na vyššej úrovni. Medzi najdrahšie položky určite patrí sedlo, ktorého cena sa pohybuje od päťsto aj do šesťtisíc eur. Kvalitná prilba stojí taktiež minimálne šesťsto eur, no jej cena sa môže vyšplhať aj k dvom tisíckam. Takisto to je v prípade kvalitných čižiem. Ale ako som už povedala, je to individuálne, nakoľko konečná cena závisí od vkusu, levelu, potreby a podobne…

Sú teda kone doménou bohatších ľudí?

- Asi áno, alebo lepšie povedané, je to jednoduchší šport pre tých, ktorí naň majú finančné prostriedky. Jazdec je totiž taký dobrý, akého má dobrého koňa. V praxi to znamená, že aj keď má nejaký super jazdec slabšieho koňa, nikdy z neho nedostane toľko, čo by dostal z toho lepšieho. Kvalita koňa je alfou a omegou tohto športu, no na druhej strane, ani ten najlepší kôň vždy všetko nezachráni. Je to teda aj o tréningu a tvrdej drine, s čím však taktiež súvisia financie.

Na akých koňoch jazdíte vy a ako často ste s nimi?

- Momentálne mám fixne dva športové kone, ktorých majiteľmi sú Katka a Ľubko Višňovský. Ide o dvanásťročného Huntelaara, ktorý je náš najlepší kôň na tie vyššie preteky, a štvorročného Chocolatiera, ktorý by mal byť časom koník práve pre Katku. Okrem toho sa venujem aj ďalšiemu jej koňovi Helle V. Chodím k nim v podstate sedem dní v týždni, výnimku urobím len v prípade, že som príliš chorá, alebo som na dovolenke.

Aké sú vaše ambície v tomto športe?

- O pár dní odchádzam na pár týždňov jazdiť do zahraničia. Slovensko nie je úplne typická jazdecká krajina, a tým pádom sú tu tie možnosti a podmienky o niečo obmedzenejšie ako napríklad v Nemecku, Holandsku či Belgicku. Čiže v súčasnosti sa chcem zamerať na túto zmenu, naučiť sa niečo nové, naučiť sa nový systém a odtiaľ sa pohnúť ďalej. Potom uvidíme, kam ma vietor zaveje.

Parkúr je aj olympijský šport. Podujatie pod piatimi kruhmi vás neláka?

- Som realista, a preto na rovinu poviem, že olympiádu som nikdy ako vrcholový cieľ nemala. Vždy som bolo v tomto smere viac-menej nohami pevne na zemi, pretože viem, čo obnáša sa na olympiádu dostať, čo tomu treba obetovať. A najmä na Slovensku.

Medzi fanúšikmi koní sú mimoriadne obľúbené dostihy. Tie vás nelákajú?

- Ak mám byť úprimná, nemám k nim žiadny vzťah a ani ma to nikdy nelákalo. Párkrát som sa však bola na dostihoch pozrieť, celkom ma to aj bavilo, ale sledovať ich len zo zeme… (smiech)

Ak by ste mali vašu vášeň pre kone opísať pár vetami, aké slová by ste použili?

- Jazdectvo je fyzicky náročný šport, ale myslím si, že ešte náročnejší po mentálnej stránke. Ide o šport, pri ktorom človek zažíva oveľa viac pádov ako úspechov, nakoľko pracuje so živým tvorom, ktorý má svoju hlavu, svoje pocity a svoje myšlienky. Človek to musí absolútne milovať a byť ochotný veľa obetovať, aby mohol tento šport robiť. Vždy by totiž mali byť na prvom mieste kone a až potom šport. Takže, určite by som použila slová ako disciplína, obeta, láska, sila vôle a vášeň.

Ste neterou jedného z najlepších slovenských hokejistov v histórii Ľubomíra Višňovského. Chodí vás aj on osobne podporiť na preteky?

- Áno, keď mu to čas a pracovné povinnosti dovolia, tak sa príde občas pozrieť.

Inak, čo vy a hokej, aký máte k nemu vzťah?

- Keď Ľubo ešte aktívne hrával, tak sme tým, samozrejme, žila celá rodina. Keď pôsobil v NHL, bola som aj na pár jeho zápasoch, čo boli naozaj veľké zážitky. Odkedy však zavesil korčule na klinec, hokej absolútne nesledujem.

Parkúrové jazdectvo je jazdecká disciplína, v ktorej jazdec s koňom prekonáva stanovenú dráhu s umelými prekážkami – táto dráha sa nazýva parkúr. Za zhodenie prekážky, neposlušnosť alebo prekročenie časového limitu sa prideľujú trestné body.

EXKLUZÍVNE Na Višňovského koňoch roky preteká jeho krstná dcéra: Pôvab Ľubovej netere vás ohúri

Výber pre vás