Šport24.sk

Na záverečnom turnaji, ktorý sa konal v USA, patrila Kolumbia k ašpirantom na medaily. Napokon však partia okolo Valderramu, ktorej hru v obrane mal mať v pevných rukách práve Andrés Escobar vyhorela na šampionáte ako fakľa. Escobar si tento nezdar bral príliš k srdcu, vinu bral na seba, zle spával. Brat Santiago mu ponúkal, aby po konci Kolumbie na MS ostal v USA a s rodinou si užil dovolenku na Miami. To však odmietal, stoj čo stoj sa chcel vrátiť domov, nechcel sa skrývať pred fanúšikmi.

Ale poďme po poriadku. Z dvadsiatich šiestich zápasov pred svetovým šampionátom prehrala Kolumbia iba raz. Juhoamerickú kvalifikáciu, počas ktorej inkasovala v šiestich dueloch len dva góly, zakončila veľkolepým víťazstvom v Buenos Aires nad domácou Argentínou 5:0, po ktorom aplaudovali zverencom trénera Maturana aj fanúšikovia tímu fenomenálneho Diega Maradonu. „Toto mužstvo pôjde na majstrovstvách sveta do semifinále,“ prognózoval vtedy aj legendárny brazílsky futbalista Pelé.

Ticho silou tímu bol práve Escobar. Hral čisto, s absolútnym pokojom, jednoducho džentlmen. Bol obľúbený medzi spoluhráčmi i fanúšikmi. Tí ho doslova milovali. Hru v zadných radoch Kolumbie mal pevne v rukách, o ofenzívu sa starali hráči ako Carlos Valderrama, Freddy Rincón, Faustino Asprilla či Adolfo Valencia.

Futbal v tom období prinášal ľudom v krajine obrovskú radosť, pretože práve v tom čase sužovala Kolumbiu bieda, násilie a chaos. Bolo len pár mesiacov po smrti Pabla Escobara, Andrésovho menovca, ktorý bol vodcom drogového kartelu v Medellíne a najhľadanejším zločincom na zemi. Chudobní ľudia ho mali radi, pretože im postavil domy a dával im prácu. Okrem toho vybudoval množstvo futbalových ihrísk, na ktorých vyrástli aj neskorší reprezentanti. Taktiež vlastnil medellínsky klub Atlético Nacional, kde vďaka predaju vstupeniek, prestupom hráčom a ďalším podivným krokom v účtovníctve, mohol prepierať milióny dolárov. Hráči boli štedro odmeňovaní a nemali dôvod odchádzať do Európy či kamkoľvek inam.

V roku 1989 vyhral tento klub Copa Libertadores, čo bola a je juhoamerická obdoba európskej Ligy majstrov. A bol pri tom aj 22-ročný Andrés Escobar, ktorý v tom čase ešte len začínal v národnom tíme. Keď sa potom najznámejší narkobarón začiatkom deväťdesiatych rokov vzdal kolumbijským úradom a našiel úkryt v luxusnej väznici nad Medellínom, ktorú si sám postavil, chodili ho tam navštevovať aj členovia futbalovej reprezentácie. „Nechcem tam ísť, ale nemám na výber,“ povedal raz Andrés svojej sestre Marii Ester na margo jednej z jeho tajných návštev mafiánskeho bossa.

Keď Pabla Escobara v jeho privátnom väzení nesúcom názov La Catedral raz navštívil slávny brankár René Higuita, zdôveril sa s tým novinárom. Následne prišiel o miesto v reprezentácii, zatkli ho a uväznili na základe vykonštruovaných obvinení z únosu, aby si vládny predstavitelia zachovali tvár pred svetom a predovšetkým pred USA. Po Escobarovom úteku z domácej basy, k čomu ho dohnalo rozhodnutie vlády o presune do väznice s prísnejším režimom, ho chytili, resp. zlikvidovali 2. decembra 1993. V Medellíne nastala totálna anarchia.

„Keď Pablo Escobar zomrel, zem sa otriasla,“ opisoval neskôr reprezentačný tréner Maturana, čo sa dialo v krajine. A v tejto atmosfére vyrazila zlatá generácia kolumbijských futbalistov na majstrovstvá sveta. „Je ťažké sústrediť sa iba na futbal. Snažím sa myslieť na veci, ktoré prídu a každý deň čítať bibliu,“ hovoril vtedy Andrés Escobar, ktorý veril, že futbal môže pomôcť zastaviť násilie, ktoré ničilo jeho rodnú krajinu.

Lenže hneď v úvode turnaja podľahla Kolumbia outsiderovi z Rumunska 1:3. Množstvo kolumbijských gangstrov prehralo na tomto zápase veľké peniaze a k hráčom sa dostali ich vyhrážky. Escobarov parťák zo zadných radov Luis Herrera obdržal dokonca správu, že jeho brat zomrel. Údajne pri autonehode… „Chcel som to vzdať a vrátiť sa domov, ale Andreás ma presvedčil, aby som zostal a bojoval. Hovoril mi, že sme nádejou našej krajiny a svetový šampionát je naša jediná šanca,“ spomínal po rokoch Herrera.

Pred druhým zápasom proti USA sa tréner Maturana na tlačovej konferencii rozplakal. Z Kolumbie totiž dostal varovanie, že ak postaví stredopoliara Gabriela Goméza, vyvraždia celé mužstvo. Pri skladaní zostavy tak musel vyjsť v ústrety vlastníkom kolumbijských klubov, ktorými boli zväčša narkobaroni, aby zvýšil cenu ich hráčov.

V samotnom zápase, ktorý sa hral 22. júna 1994 v Pasadene, boli jeho zverenci jasne lepší ako ich súper, ale nie a nie streliť gól. Podarilo sato až Escobarovi, avšak do vlastnej siete. Stalo sa tak pri ojedinelom protiútoku futbalistov USA, pričom Escobar v snahe zastaviť prízemný center zrazil loptu za chrbát spoluhráča v bráne. Dlho po tomto momente zostal ležať na trávniku a tvár si schovával v dlaniach. Keď napokon vstal a pomaly kráčal k stredu ihriska, jeho deväťročný synovec doma v Medellíne pred mamou vyhlásil, že strýka zabijú. „Ľudia sa nezabíjajú kvôli chybám pri futbale. Všetci v Kolumbii Andrésa milujú,“ odvetila synovi Escobarova sestra.

V druhom polčase zvýšili Američania svoje vedenie na 2:0, Kolumbijčanom sa podarilo v závere iba skorigovať na konečných 1:2. Boli na pokraji vyradenia, čo sa o štyri dni aj stalo realitou. Nepomohlo im ani víťazstvo 2:0 nad Švajčiarskom. „Je to pre mňa ťažké, ale nie len kvôli chybe, ktorú sem urobil,“ vyhlásil Escobar.

Jeho dlhoročný priateľ, novinár, spisovateľ a neskôr i veľvyslanec vo Vatikáne César Mauricio Velásquez ho prehovoril, aby do jeho novin El Tiempe napísal komentár s titulkom: „Tu život nekončí.“ Písal v ňom o zložitej situácii v krajine, ktorú paralyzovali vojny drogových kartelov a aj o futbalovom šampionáte. „Musíme ísť ďalej. Bez ohľadu na to, ako je to ťažké, musíme vstať. Bol to úžasný a vzácny zážitok. Čoskoro sa opäť vidíme, pretože život sa tu nekončí,“ napísal Escobar, čím dal jasne najavo, že v tej chvíli zabudol na svoje starosti a prestal vnímať vyhrážky, ktoré dostávali so spoluhráčmi počas svetového šampionátu.

Okrem toho sa prvýkrát od svojho príchodu rozhodol ísť do mesta za zábavou. Zavolal spoluhráči Herrerovi, aby šiel s ním. „Som unavený a nie je to najlepší nápad. Zostaň doma a choď spať,“ odvetil mu parťák z reprezentačnej obrany, aby vzápätí o Escobarovom nápade informoval aj trénera Francisca Maturanu. „Buď opatrný. Ulice nie sú bezpečné. Tu sa konflikty neriešia päsťami. Zostaň radšej doma,“ naliehal naňho aj kormidelník kolumbijského tímu. Márne. „Nie, pôjdem. Musím sa ukázať ľuďom,“ reagoval Escobar.

A tak sa desať dní smolnom zápase s USA vybral s kamarátmi, ktorých narýchlo zohnal, do medellínskeho klubu El Indio. Počas toho, ako spolu debatovali, ho partia od vedľajšieho stolu začala urážať a pripomínať mu vlastný gól. Netrvalo dlho, zdvihol sa a odišiel, pričom spomínaná partia sa vybrala za ním. Na parkovisku pred barom došlo k ďalšej hádke, počas ktorej vytiahli dvaja muži zbraň a po každom výstrele kričali: „Gól! Gól“ Gól!“

Escobara zasiahla celkovo šesť guliek. Nepomohol ani bleskový príchod záchranárov, skonal počas prevozu do nemocnice. Podľa prvotných informácii bol páchateľom nájomný vrah, ktorého najali stávkari. Po čase sa ozvali svedkovia, ktorí polícii nahlásili poznávacie značky dvoch áut, ktorými mali páchatelia vraždy odísť z miesta činu. Boli registrované na bratov Pedra a Juana Gallónovcov, obchodníkov s drogami, ktorí predtým patrili k medellínskemu kartelu. A údajne prehrali veľmi veľa peňazí pri stávke na výsledok proti USA.

Podle Jhona Jaira Vásqueza, zabijaka od Pabla Escobara, ktorý bol odsúdený za 330 vrážd, zaplatili Gallónovci tri milióny dolárov, aby štátne zastupiteľstvo pátralo iným smerom. K vražde sa potom priznal istý Humberto Castro Muñoz, ktorý patril k ich drogovému kartelu. Dostal 43-ročný trest, ktorý mu po zmene trestného zákonníka v roku 2001 znížili na 26 rokov, no už po jedenástich bol za dobré správanie prepustený. Vásquez ešte v rozhovore za múrmi väznice tvrdil, že Escobarova vražda nebola odplatou nespokojených stávkarov. „Andrésovou chybou bolo, že sa s tými chlapmi doťahoval,“ povedal na rovinu.

O pár dní na to bola drevená rakva zaodetá v zelenobielych farbách s telom Escobara vystavená v basketbalovej aréne v Medellíne. S dlhoročným reprezentantom sa prišlo rozlúčiť viac než stotisíc ľudí, ďalšie tisíce stáli v uliciach popri ceste, keď ho pohrebný voz viezol na cintorín. Smútočnú reč predniesol kolumbijský prezident Cesar Gaviria, pričom v tej chvíli 15-tisíc ľudí na cintoríne mávalo štátnymi zástavami.

Od najohavnejšieho činu v dejinách futbalu ubehlo tento rok už 30 rokov a aj po takom čase si drvivá väčšina fanúšikov pamätá Andrésa Escobara ako hráča, ktorý bol zavraždený za vlastný gól. „Naša spoločnosť verila, že Andrésa zabil futbal, no on bol v skutočnosti futbalista, ktorého zabila spoločnosť. Bol v zlom čase na zlom mieste,“ povedal po rokoch vtedajší reprezentačný kormidelník Maturana na margo svojho zverenca, ktorému v roku 2002 odhalili v Medelline sochu k ucteniu jeho pamiatky.

Šesť guliek za vlastný gól: Od najohavnejšieho činu v dejinách futbalu ubehlo už 30 rokov!

Výber pre vás