Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

V čase najväčšej slávy a najlepšej formy bol brazílsky bombardér prakticky nezastaviteľný. S Adrianovou kariérou aj životom to išlo dole vodou po smrti otca. Ovplyvnilo to jeho psychiku, začal holdovať alkoholu a psychicky sa trápil.

Od roku 2012 bol viackrát bez klubu, potom si dal od futbalu pauzu a v roku 2016 kariéru definitívne ukončil. Pre The Players Tribune teraz napísal svoj príbeh, v ktorom bez príkras opísal, ako premrhal svoj talent.

„Mám rád to slovo „mrhanie“. Nielen preto, ako znie, ale preto, lebo som posadnutý mrhaním svojho života. Je mi takto dobre, som s tým v pohode,“ začal svoje rozprávanie Adriano. Fanúšikov či jeho bývalých spoluhráčov v minulosti vystrašili fotky z brazílskej favely, ktorou sa túla, ako pózuje s kamarátmi a v oboch rukách drží zbraň.

„Neberiem drogy, ako sa to snažia dokázať. Nie som zapletený do zločinov, hoci som mohol byť. Nemám rád nočné kluby. Vždy chodím na to isté miesto v mojom okolí – do kiosku. Ak ma chceš stretnúť, zastav sa tam. Pijem každý druhý deň, no niekedy aj častejšie.“

Brazílčan si vyslúžil prezývku „cisár“. Muž, ktorý opustil favelu, aby si podmanil európsky futbal. V ňom sa však po rokoch trápil a vrátil sa späť. „Veľa ľudí nechápalo, prečo som opustil slávu štadiónov, aby som sedel v mojej starej štvrti a pil do zabudnutia. V určitom momente som to tak jednoducho chcel. Je to ten druh rozhodnutia, ku ktorému je ťažké sa vrátiť,“ hovorí bývalý futbalista.

Reportérovi spomínaného webu ukazuje svoj život, prostredie, v ktorom vyrastal a do ktorého sa vrátil z Európy. Rozpráva o otcovi, ktorý pre neho tak veľa znamenal. Na ihrisku, ktoré Adriano ukázal, strávil detstvo, naučil sa na ňom hrať futbal a vyhral s amatérskym tímom viacero lokálnych turnajov. A na ňom sa aj naučil piť.

„Môj otec nerád videl niekoho piť, o to horšie to bolo, keď šlo o deti. Pamätám si, ako ma prvýkrát prichytil s pohárom v ruke, mal som 14 rokov a každý v našej komunite oslavoval. Bola na ihrisku zábava pod reflektormi, futbalový zápas, po ktorom nasledovala barbecue párty. Bolo tam veľa ľudí, super zábava. Nevedel som si pomôcť. Vzal som si plastový pohár a naplnil ho pivom. Tá horká pena, ktorá sa mi prvýkrát dostala dole hrdlom, mala zvláštnu príchuť. Otvoril sa mi nový svet zábavy,“ spomína bývalý útočník.

Mama ho videla, ako pije, ale bola ticho, to sa však nedá povedať o otcovi. „Keď ma uvidel s pohárom v ruke, prešiel cez celé ihrisko tempom človeka, ktorý si nemôže dovoliť zmeškať autobus. Kričal na mňa, aby som s tým prestal. Úplne sa zbláznil. Vytrhol mi pohár z ruky a hodil ho preč. Takto som ťa to neučil, kričal.“

Pozrite sa v GALÉRII, ako dnes žije bývalý obývaný útočník:

Otec hádzal deťom poháre a fľaše o zem

Adrianov otec bol v komunite mimoriadne rešpektovaný a sám sa snažil ísť príkladom. Snažil sa zabraňovať deťom skĺznuť na zlé chodníčky, chcel ich radšej priviesť k futbalu a prízvukoval deťom, aby nevyvádzali hlúposti v škole. S alkoholizmom mal Adrianov otec zlé skúsenosti z vlastnej rodiny, keďže jeho otec sa upil k smrti.

„Zakaždým, keď videl deti piť alkohol, išiel na vec. Poháre a fľaše im hádzal o zem. Všetky lekcie, ktoré som od môjho otca dostal, boli takéto. V gestách. Neviedli sme hlboké rozhovory. Nebol to človek, ktorý by filozofoval alebo dával morálne lekcie. Smrť môjho otca mi navždy zmenila život. Dodnes je to problém, ktorý som nevyriešil. Všetky moje s*ačky sa začali tu v tejto komunite. Vila Cruzeiro nie je najlepšie miesto na svete. Práve naopak.“

Vila Cruzeiro je časť Ria de Janeiro, ktorú Adriano nazýva nebezpečným miestom. Život je v nej ťažký a ľudia trpia. „Ak sa zastavím a spočítam všetkých ľudí, ktorých poznám a ktorí zomreli násilnou smrťou, rozprávali by sme sa tu celé dni. Ľudia, ktorí majú možnosť, odchádzajú bývať inde,“ hovorí.

Život Adrianovej rodiny zmenila párty, na ktorej jeho otca nechtiac strelili do hlavy. Išlo totiž o zatúlanú guľku, do zločinov sa nezapájal. „Už ste niekedy videli človeka, ktorý pred vami dostal epileptický záchvat? Nechcite to vidieť, je to desivé. Mal som desať rokov, keď môjho otca strelili do hlavy. Vyrastal som teda so všetkými krízami, ktorými prechádzal.“

Rodina to nemala jednoduché, celá zodpovednosť padla na Adrianovu mamu, ktorej často pomáhali susedia. Tí jej často priniesli vajcia a podobné veci, aby ich predala a mohla tak zabezpečiť jedlo pre svoju rodinu.

Keď sa futbalista presťahoval do Európy, zažil kultúrny šok. Kým vo favele sú domy tesne vedľa seba, každý sa s každým pozná a je tam neustále hluk, v Európe to bolo inak. „V uliciach je ticho, ľudia sa nezdravia. Všetci žijú oddelene.“

Ťažké pre Adriana boli prvé Vianoce a prvá zima. „V Miláne je zima mrazivá. Depresia na vás počas mrazivých mesiacov v severnom Taliansku udrie. Všetci sú oblečení v tmavom oblečení, dni sú veľmi krátke, počasie je chladné a mokré. Nemal som chuť robiť nič. To všetko v kombinácii s túžbou po domove spôsobilo, že som sa cítil ako ho*no,“ spomína.

Keď na Štedrý deň volal domov, plakal, keď videl a počul, ako jeho rodina slávi Vianoce. „Bol som zlomený. Vzal som si fľašu vodky, nepreháňam. Všetko to svinstvo som vypil sám. Preplakal som celú noc, omdlel na gauči, pretože som toľko pil a plakal. Čo som však mal robiť? Bol som v Miláne z nejakého dôvodu. O tom som sníval celý život, Boh mi dal príležitosť stať sa futbalistom v Európe. Život mojej rodiny sa vďaka tomu veľmi zlepšil. Bola to teda malá cena, ktorú som musel zaplatiť.“

Stávalo sa, že Adriano z Talianska „utiekol“ a prišiel sa schovať do rodnej štvrte v Brazílii, tak veľmi mu ten život chýbal. „Tri dni som tam bol, nikto ma nenašiel. Pravidlo číslo jedna vo favele znie: buď ticho. Myslíte si, že by ma niekto natrel? Vo favele nie sú žiadne krysy, priateľu. Talianske médiá sa išli zblázniť. Polícia v Riu spustila akciu na moju záchranu. Povedali im, že ma uniesli.“

Život futbalistu v Taliansku Brazílčanovi prinášal viac starostí ako osohu. Nemal slobodu, kam sa pohol, si musel dávať pozor na kamery a fotografov. Keď sa vrátil do brazílskej favely, nikto nechápal, prečo to Adriano urobil. On však dobre vedel.

„Nebolo to kvôli ženám, kvôli pitiu ani kvôli drogám. Bolo to kvôli slobode. Bolo to preto, lebo som chcel mať pokoj. Chcel som žiť. Chcel som byť opäť človekom. Keď som v tejto komunite, nikto zvonka nevie, čo robím. V Taliansku som chcel robiť to, čo odo mňa tréneri žiadali, ale nedalo sa. Vydržal som niekoľko týždňov, vyhýbal sa chľastu, trénoval ako kôň, no vždy sa to vrátilo. Znova a znova. Už som to nevydržal.“

Vo Vila Cruzeiro našiel obávaný útočník pokoj, ktorý mu tak veľmi chýbal. Chodí bosý, bez trička, len v kraťasoch. Hrá domino, počúva hlasnú hudbu, tancuje a popíja s kamarátmi, spí na podlahe či spomína na detstvo. „Je niečo zlé na tom, ako sa tu flákame?“ položil redaktorovi rečnícku otázku a dodáva, že v každej uličke vo favele vidí svojho otca.

Vo Vila Cruzeiro Adriano našiel to, kým je. Našiel tam, ako sám hovorí, svoju podstatu. „Preto sa sem stále vraciam. Tu ma skutočne rešpektujú. Tu som sa naučil, čo je to komunita. Vila Cruzeiro nie je najlepšie miesto na svete. Vila Cruzeiro je moje miesto,“ zakončuje Brazílčan svoju drsnú spoveď.

Bol postrach obrancov, dnes sa túla ulicami na mol. Drsná spoveď futbalovej hviezdy z favely

Výber pre vás

Bol postrach obrancov, dnes sa túla ulicami na mol. Drsná spoveď futbalovej hviezdy z favely

Súvisiace články

Sedel v lietadle s Demitrom. Prežil. Volajú ho muž z nebies. Je zlomený a skrýva sa pred ľuďmi

V mladom veku prekonal rakovinu, teraz bude reprezentantom. Príbeh Šína chytí za srdce

Nevšedný príbeh bývalého reprezentanta: Hral s Pálffym, dal sa na futbal a dnes? To neuhádnete!

Prišiel o obe nohy aj časť lebky, prognózy lekárov boli desivé. Takto dnes žije a vyzerá Bazso

Výber pre vás