Ďuricovo trpké priznanie: Ohlásil som koniec a? Hrobové ticho, veď ja nemám žiadnych kamarátov!

Ďuricovo trpké priznanie: Ohlásil som koniec a? Hrobové ticho. Zistil som, že nemám kamarátov!

Ďuricovo trpké priznanie: Ohlásil som koniec a nastalo ticho. Zistil som, že nemám kamarátov...

Šport24.sk

Rodák z&nbsp;Dunajskej Stredy bol pred pár dňami hosťom v&nbsp;jojkárskej relácii V&nbsp;pozadí úspechu, v&nbsp;ktorej sa rozhovoril na&nbsp;viacero zaujímavých tém. Fanúšikom hneď v&nbsp;úvode pripomenul, aké náročné boli jeho futbalové začiatky, keďže rodinu Ďuricovcov poznačili exekúcie, ktoré ju na dlhší čas rozdelili. 

Rodičia išli žiť k&nbsp;strýkovi do Bratislavy, mladší brat Pavol k&nbsp;babke do Bardejova a&nbsp;on ostal bývať na štadióne v&nbsp;Dunajskej Strede. „Hanbil som sa a&nbsp;aj som sa trochu za to na našich hneval. Bol som však iba dieťa, a&nbsp;tak sa vo mne skôr miešal mix emócii a&nbsp;ani som poriadne nevedel, čo sa deje. Každopádne to bol šok, veď v&nbsp;podstate z&nbsp;jedného dňa na druhý sme ostali na ulici,“ konštatoval Ján Ďurica.

Pre dlhoročného stopéra našej reprezentácie sú napriek všetkému jeho rodičia najväčší hrdinovia. „Obdivujem ich za to, ako ten tlak zvládli a&nbsp;ustáli to. Po čase sme sa dali opäť dokopy, prenajali sme si v&nbsp;Dunajskej Strede trojizbový byt,“ pokračoval Ďurica, ktorý sa nezabudol poďakovať ani jednému z&nbsp;fanúšikov DAC. „Nosil vlasy na Jágra a&nbsp;volal sa Fero. Na druhé meno si nespomínam, ale určite sa spozná. Mal v&nbsp;Dunajskej reštauráciu a keď ma pozval na špagety, boli to pre mňa hotové Vianoce. A&nbsp;moja prvá výplata? Ak ma pamäť neklame, bolo to päťtisíc slovenských korún, ktorými som prispel na prenájom bytu. Niečo z&nbsp;toho však padlo aj za oblečenie značky Kenvelo vo vtedajšom Poluse,“ spomínal s úsmevom náš bývalý obranca.

O spomínanej exekúcii hovoril už dávnejšie v&nbsp;šou Adely Vinczeovej Trochu inak. „Jedného dňa, keď som bol vonku a hral som s chalanmi futbal, zrazu som prišiel domov a videl som, že mamina plače, takisto aj ocino a sedeli v obývačke. A mamina len hovorí, že proste musíme sa do rána vysťahovať, že nám zobrali byt. Neviem presne, čo sa tam stalo, ani som sa na to rodičov nikdy nepýtal.“

Poďla jeho ďalších slov sa to skončilo tak, že prišiel strýko a on sa ocitol pred štadiónom. „Ešte na starom štadióne v Dunajskej Strede, ktorý bol úplne starý, rozbitý, celé zle. A mal som len igelitku a izbu, ktorá vyzerala hrozne. Tapety postrhávané, ja som spal na posteli, ktorá nemala ani návlek. Zima bola na tej izbe a ja som proste nemal nič. Nemal som peniaze, mal som len tú igelitku...,“ opísal chvíle hrôzy Ján Ďurica v&nbsp;televíznej šou RTVS.

Aj táto náročná životná situácia jeho osobnosť posilnila, neustále na sebe tvrdo makal a&nbsp;futbal mu napokon všetko vrátil. Jeho kariéra bola dlhá a mimoriadne úspešná, má na čo z&nbsp;nej spomínať. Lenže bezprostredne po nej to nemal vôbec jednoduché. Aspoň podľa vlastných slov. „Život ma naučil, že treba byť vďačný za všetko. Aj za zlé a&nbsp;ťažké situácie. Jednou z&nbsp;nich bola tá, keď som skončil s&nbsp;hráčskou kariérou. Áno, na jednej strane to bolo oslobodzujúce s&nbsp;tým, že ma čaká niečo nové, ale nevedel som, že čo. A&nbsp;to bolo najťažšie, pretože som naozaj nevedel, čomu sa mám venovať a&nbsp;navyše v&nbsp;tom období zasiahol do životov nás všetkých covid,“ vrátil sa myšlienkami pár rokov dozadu Ďurica.

A kvôli koronavírusu mal on, rovnako ako miliardy ľudí po celom svete, obmedzené možnosti. „Podstatou však stále bolo, že som skončil s&nbsp;futbalom. Človek v&nbsp;takom období stratí samého seba, svoju identitu, nevie, kto vlastne je a&nbsp;čo bude robiť. Zrazu bolo ticho, bol som roztrieštený a&nbsp;tri-štyri roky mi trvalo, kým som si premyslel, čo vlastne ďalej. V&nbsp;tom čase bolo dobré, že som mohol využiť to, ako ma život naučil byť sám sebe psychológom a&nbsp;sám seba podržať,“ pokračoval.

Po tom, ako zavesil kopačky definitívne na klinec, sa však nestačil čudovať jednej veci. „Keď som hrával, mal som veľa kamarátov, ale keď som skončil, zistil som, že vlastne žiadnych nemám. Dá sa povedať, že málo bolo tých, možno by som ich nespočítal na prstoch jednej ruky, ktorí sa ma opýtali, ako sa mám, či niečo nepotrebujem, či si nedáme spolu pivo alebo niečo podobné. Takže to vnímam tak, že keď je človek na vrchole, tak každý je okolo neho, alebo sa o&nbsp;to snaží, no keď z&nbsp;toho vrcholu spadne, respektíve už na ňom nie je, tak zistí, že tých ľudí okolo je len pár. Aj aj to ide zväčša o&nbsp;rodinu,“ smutne uzavrel Ján Ďurica.

Ďuricovo trpké priznanie: Ohlásil som koniec a? Hrobové ticho, veď ja nemám žiadnych kamarátov!

Výber pre vás