Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Dlhší čas nebolo o vás počuť, naposledy ste boli trénerom Michaloviec, kde ste ešte v máji minulého roka skončili. Čomu sa venujete dnes?

- Individuálnemu tréningu. Na základe skúseností a toho, čo som videl v zahraničí, som sa s touto myšlienkou pohrával už dlhší čas. V lete sa mi takáto možnosť naskytla. Keď som videl, že priamo na ihrisku vedľa mňa trénoval s osobným koučom chorvátsky reprezentant Lovro Majer, ktorý je v súčasnosti hráčom bundesligového Wolfsburgu, utvrdilo ma to v tom, že som zvolil správnu cestu. 

To ale zrejme nebola jediná vec, ktorá vás k tomu naviedla?

- Máte pravdu, vyskúšal som si to už pred rokmi pri synovi Davidovi v čase, keď bol ešte tínedžer a hrával za Karlovku. Odsledoval som si na jeho zápasoch, kde má rezervy, čo by sa dalo spraviť, aby bol jeho výkon na ihrisku lepší a začali sme na spoločných tréningoch na tom pracovať. Videl som, že to má význam, čo malo pozitívnu odozvu aj v jeho ďalšej kariére.

Zhrňme to. Čo všetko vás presvedčilo venovať sa individuálnym tréningom?

- Tri veci – pozitívna odozva, osobná skúsenosť a spomínaný Lovro Majer. Aby som to však upresnil, v žiadnom prípade nejde o náhradu kolektívneho tréningu, alebo zasahovanie koučovi do práce. Ide o tréning so špecifickým prístupom, o hru s detailmi. Možno to je u nás ešte rarita, ale prirovnal by som to k doučovaniu, na ktoré chodia deti, keď sa pripravujú napríklad na prijímačky. Sú šikovné, múdre ale takých detí je veľa a potrebujú niečo navyše, aby upútali a vynikli. Mojim cieľom je ponúknuť tomu, kto má záujem, priestor na zlepšenie.

Od mája minulého roka ste nedostali žiadnu trénerskú ponuku od nejakého klubu?

- Dostal, ale ponuka prišla, ako sa povie, v nesprávnom čase. 

Koľkých zverencov máte v súčasnosti pod palcom a ako ich zháňate?

- Momentálne sa venujem štyrom, no nie sú medzi nimi verejnosti známe mená. Neobmedzujem to vekom, s každou kategóriou sa dá pracovať. Nejakých chlapcov mám ešte z leta, no v uplynulých dňoch som dal o tejto mojej aktivite vedieť aj prostredníctvom sociálnych sietí a už sa ku mne dostalo aj niekoľko reakcií. 

- Jedná sa o tréningy z hľadiska pozícii, zdokonaľovanie herných činností jednotlivca, čo v praxi znamená, aby ten hráč mal čo najviac kontaktov s loptou, rozvíjal sa a opakoval činnosti, ktoré sa mu vyskytujú v zápase. Prioritne sa chcem zamerať na jednotlivcov, keďže prvoradá je pre mňa kvalita, a tým pádom môžem mať na jednom tréningu maximálne troch hráčov. 

Trénerských skúsenosti máte na rozdávanie. Bol aj to jeden z dôvodov, prečo ste sa rozhodli pre túto prácu?

- Určite áno, trénerská kariéra je dlhá a už v nej mám čosi za sebou. S Myjavou aj Ružomberkom sme skončili v lige tretí, ako tréner som v pohárovej Európe zažil zápasy proti anglickému Evertonu s Rooneym či nórskemu Brann Bergenu. Tých zážitkov je naozaj dosť. Tréning na ihrisku ma stále baví, takže aj týmto spôsobom chcem odovzdať svoje skúsenosti.

Máte stále najvyššiu trénerskú licenciu?

- Áno, je potrebné si ju v pravidelných cykloch obnovovať. Je to normálna vec a každý tréner, ktorý sa chce tejto práci naďalej venovať, licenciu potrebuje, a tak sa musí neustále vzdelávať, absolvovať trénerské stáže, chodiť na konferencie a podobne.

Bohaté skúsenosti máte aj z hráčskej kariéry, vrcholom bol rok 1999, kedy ste sa so Slovanom tešili zo zisku majstrovského titulu. Je veľký rozdiel byť hráčom a trénerom?

- Áno a obrovský. Ako hráč sa staráte predovšetkým sám o seba, o svoj výkon, no ako kouč máte pod palcom veľmi veľa ľudí. A nejde iba o hráčov, ale v podstate manažujete činnosť celého klubu, keďže od výsledkov A-tímu sa odvíja nálada v klube. O to je to náročnejšie. Čo sa týka mojej hráčskej kariéry, mám na ňu krásne spomienky a nehovorím len o Slovane. Ľúto mi je jedine to, že som sa nedostal do zahraničia, ale vtedy to nebolo také jednoduché ako dnes.

Keď sme už spomenuli Slovan za vašich čias, dá sa nejako porovnať s tým súčasným?

- Absolútne nie, každá doba prináša svoje. My sme boli silné a dobre vyskladané mužstvo s výborným trénerom Stanislavom Grigom, čoho dôkazom bol aj spomínaný majstrovský titul. Futbal sa však vyvíja, dnes sa hrá iný futbal ako vtedy, každou dekádou sa posúva iným smerom. To je to isté, ako keď porovnávajú, kto je lepší, či Pelé, Maradona, Messi alebo Ronaldo. To sa naozaj nedá... 

Súčasťou Slovana bol ešte donedávna váš syn David. Nemrzí vás, že tam teraz nie je?

- Nejako špeciálne som sa nad tým nezamýšľal. Som rád, že pôsobí v zahraničí a hráva v belgickej lige. Sme spolu v pravidelnom kontakte a ak poviem, že gro našich debát je o futbale futbal, nikoho asi neprekvapím.

Mal to David v jeho futbalových začiatkoch ťažšie kvôli známemu priezvisku, a navyše keď dokonca hrával na tom istom poste ako vy?

- Hovorí sa, že v takýchto prípadoch to majú deti vždy náročnejšie. Neviem však posúdiť, ako to mal David, keďže sa nikdy nesťažoval. Ponúkol som mu pomoc len v čase, keď nebol zaujímavý pre mládež Slovana a ako dorastenec bol na hosťovaní v Karlovke. Vtedy sme začali spolu s individuálnymi tréningmi. Na to obdobie máme aj spoločnú úsmevnú spomienku, keď dostal odo mňa ako darček k narodeninám poukážku na individuálne tréningy pod mojim vedením. Dnes ma teší, keď vidím, kam to dotiahol, a že aj ja mám na tom určitú zásluhu.

Norov syn David pôsobil v bratislavskom Slovane aj pod vedením súčasného trénera Vladimíra Weissa. Tomu sa svojho času nepáčilo, že si mladík odfarbil vlasy a dokonca ho mal za to posadiť na tribúnu. „Nerád sa k tomu vraciam, je to pre mňa uzavretá kapitola,“ stroho konštatoval Norbert Hrnčár, ktorého synátor následne vrátil vlasom jednorázovým sprejom pôvodný odtieň.

Doma už neobsedel: Norbert Hrnčár prichádza s raritou, hráčov zháňa aj cez sociálne siete

Výber pre vás