Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Pred pár dňami ste sa po dlhšom čase objavili v Bratislave. Čo vás zavialo do hlavného mesta?

- Išlo o stretnutie s bývalými spoluhráčmi a legendami bratislavského Interu, s ktorými sme spomínali na zisk prvého double v sezóne 1999/00. Bola to vydarená akcia, cítil som sa úžasne, keďže som bol po veľmi dlhšom čase opäť s partiou chlapcov, s ktorými sme niečo dokázali. Razom sa mi v hlave vynorili tie krásne spomienky a zážitky spred viac než dvoch desaťročí.

Do zápasu s internacionálmi SR ste však nezasiahli, sledovali ste ho iba z lavičky. Prečo?

- Mám dlhodobé problémy s kolenami aj členkami, pre ktoré som nekopol do lopty už dlhší čas. Pred desiatimi rokmi som to ešte skúšal a aj som absolvoval vyšetrenie u doktora Vladimíra Penera, ktorý mi však oznámil, že mám poškodené chrupavky a odporučil mi absolútny pokoj od futbalu, resp. nepodávať žiadne športové výkony. S výnimkou bicyklovania.

Mnohí chlapci z vtedajšieho majstrovského tímu sa poriadne zmenili. Spoznali ste ich, ako sa hovorí, na prvú šupu?

- Priznám sa, že pri niektorých som mal problém a trvalo mi pár sekúnd, kým som sa utvrdil v tom, o koho ide. Je pravda, že sme zostarli, všetci sme sa zmenili, niekomu narástlo bruško, inému ubudli vlasy, ďalšiemu pribudli šediny, no keď hociktorý z chalanov prehovoril, ihneď mi bolo jasné, kto to je.

Spomeniete si po toľkých rokov, ako sa vlastne upiekol váš prestup do Interu?

- Keď mi skončila zmluva v Banskej Bystrici, mal som možnosť prestúpiť. Presne na Silvestra 1997 mi telefonovala mama na internát, že volal pán Rudolf Janček z Interu Bratislava. Následne som sa s ním spojil, povedal mi, že žlto-čierni majú o mňa záujem, a tak som na výmenu za Milana Malatinského putoval do hlavného mesta, presnejšie povedané, moje prvé kroky viedli začiatkom januára za tímom na sústredenie do Chorvátska.

Ako by ste v krátkosti zhodnotili vaše štvorročné obdobie v klube z Pasienkov?

- Začiatky sú všade náročné, a tak to bolo aj v Interi. Tobôž, keď som okrem Vraťa Greška nikoho nepoznal. Prišiel som ako mladý chalan do veľkého mesta, čo bol pre mňa velikánsky skok, ale od začiatku som mal dôveru trénera Bubenka, pravidelne som hrával, a tým pádom to bolo pre mňa o čosi jednoduchšie. Postupne sme obsadili v lige tretie, druhé a dve prvé miesta a sám na sebe som cítil, že som výkonnostne podrástol. Bol to mimoriadne vydarený angažmán, ktorý správne naštartoval moju kariéru.

Pod trénerom Jozefom Bubenkom sa základná zostava veľmi nemenila. Ovládate ju ešte aj po rokoch?

- Myslím si, že áno. V bráne bol Miro Hýll, v obrane Marián Šuchančok, Roman Kratochvíl, nebohí Marián Čišovský a Peťo Dzúrik, v strede poľa Vraťo Greško, Ďuro Czinege, Peťo Németh, Attila Pinte a ja so Szilim Némethom v útoku. Žiaľ, dnes už nie som s nikým v pravidelnom kontakte, akurát so Szilim si z času na čas zavoláme.

Vďaka výkonom v Interi ste sa dostali aj do reprezentácie SR do 21 rokov. Pekné spomienky?

- Krásne obdobie, na domácich ME sme skončili štvrtí, vďaka čomu sa nám podarilo postúpiť na olympiádu v Sydney. Tam sa však kvarteto hráčov vrátane mňa nedostalo, čo ma mrzí dodnes. Žiaľ, boli tam nejaké konflikty medzi predstaviteľmi zväzu a Interu so Slovanom, a napokon to dopadlo tak, že ja, Szili, Ľubo Meszároš a Paľo Sedlák sme nikam nešli. Nepomohla ani petícia, ktorá nám mala pomôcť sa tam dostať. Možno vo futbale nie je olympiáda najviac, ale ja som to vnímal ako šancu, ktorá sa nemusí opakovať. A už sa ani nezopakovala. Keď som potom pozeral v televízii otvárajúci zápas proti Brazílii s Ronaldinhom, kotúľali sa mi slzy po tvári.

Z Interu ste prestúpili do Sparty Praha, ktorá vtedy hrávala pravidelne Ligu majstrov…

- Začiatky neboli vôbec jednoduché, keďže krátko po mojom príchode sa zmenil tréner, v kádri boli mimoriadne kvalitní hráči čiže konkurencia bola veľmi nabitá. Len do útoku sa ponúkalo sedem-osem hráčov, pričom každý jeden z nich mohol hrať. A ak mám byť úprimný, na to som nebol vôbec zvyknutý. 

- Zjednoduším to. Výkonnostne som nemal viac-menej žiadny problém, akurát som bol v hlave nastavený inak, a tým pádom som nepodával skvelé výkony zápas čo zápas. Rýchlo som sa dostal na lavičku, a keďže som nehrával stabilne, strácal som formu. Paradoxom však bolo, že viac ako v domácej súťaži som odohral za Spartu v Lige majstrov. 

V nej ste si zahrali proti takým hráčom ako Casillas, McManaman, Raúl z Realu Madrid, alebo Kahn, Kuffour a Elber z Bayernu Mníchov či proti Portu s Mourinhom na lavičke. Vysoká škola futbalu?

- Aj s Interom som si zahral v pohárovej Európe, ale hneď v druhom či treťom kole sme vypadli. V Sparte to bolo iné, dostali sme sa až do osemfinále Ligy majstrov. Hrať proti najlepším klubom a futbalistom na svete, bolo pre mňa niečo výnimočné, špeciálne. Keď som na tridsať minút vybehol na ihrisku Realu Madrid, to bol iný svet, slovami sa to len ťažko opisuje…

Ruku na srdce, v tom čase ste boli pomerne mladý, mali ste len 24-25 rokov. Nestúpla vám sláva do hlavy?

- Nebudem klamať, trochu aj áno. Hneď by som vymenil dnešnú hlavu za tú, čo som mal. Myslel som si vtedy, že Ligu majstrov budem hrať už každý rok, že som hotový hráč. Pravda však bola taká, že som za tie tri roky v Sparte nehrával pravidelne, čo mi prekážalo, a tak som sa rozhodol odísť. Prišli mi tri ponuky z Bohemiansu, Teplíc a zo Zlína, a tak som odišiel na polročné hosťovanie do moravského klubu, kde som futbalovo opäť pookrial. Potom nasledoval prestup do Olomouca, čo by som označil za azda najvydarenejšie obdobie v mojej kariére.

Ostaňme ešte pri Prahe, ktorá vám nesadla ani po mimofutbalovej stránke…

- Bohužiaľ, je to tak. Práve tam sa začala moja závislosť na hazardných hrách, lepšie povedané na automatoch. Spočiatku som ani nevedel, čo to vlastne je. V klube sme však všetci dobre zarábali, a tak ma zopár spoluhráčov zobralo po jednom zo zápasov do kasína, pričom som najskôr len pozeral na tých, ktorí hrali a absolútne nič mi to nehovorilo. 

- Netrvalo dlho a začal som hrávať aj ja. Či už automaty alebo ruletu, bolo mi to jedno. Myslel som si, že sa to nikto nedozvie, a keď prehrám, tak to vyhrám, alebo zarobím späť. Lenže to bol omyl, postupne sa to začalo nabaľovať, prenášalo sa to so mnou aj na ihrisko, dozvedeli sa to moji najbližší a už bolo zle-nedobre. Škoda, lebo už predtým som to chcel veľakrát riešiť s rodinou, no bál som sa im to povedať. Keď som sa potom manželke priznal, bolo už neskoro. Samozrejme, že ju to šokovalo, bola z toho veľmi smutná. Na chvíľu som s tým prestal, ale potom som sa k tomu vrátil znova a znova, a tak nás vzťah vyústil až do rozvodu. Už to nebolo medzi nami udržateľné.

Ste spolu ešte v kontakte?

- V posledných rokoch už áno, ale bola doba, keď sme spolu vôbec nekomunikovali. Avšak tým, že máme spolu dnes už 23-ročného syna a počas toho, ako rástol, potreboval podporu obidvoch rodičov, tak sme spolu postupom času začali komunikovať, občas si zavoláme. 

Chodili ste do kasína každý deň?

- Kdeže, to určite nie, takú potrebu som nemal. Možno tak jeden-dvakrát za mesiac, no zasa je pravda, že som tam nosil poriadny obnos peňazí. A nebolo toho naozaj málo, keďže som v kasíne nechal takmer všetko. Bohužiaľ, mal som v hlave takú vidinu, že keď som prehral, tak som to chcel vyhrať späť. 

Pomýšľali ste aj na to najhoršie?

- To nie. Nie som typ človeka, ktorý by riešil prúsery tak radikálnym spôsobom. Ale to sa v mojom prípade týka hocičo. Veľakrát, keď som urobil niečo zlé, tak som to hodil za hlavu a pokúsil sa to napraviť niečím dobrým. Čierne myšlienky som teda nemal, hoci som si bol dobre vedomý, že v očiach ľudí budem vyzerať veľmi zle. 

Ako ste sa z toho dostali?

- Veľmi mi pomohol angažmán v poľskom klube Dyskobolia Grodzisk, kde som bol v podstate na dedine a v hlave som mal iba futbal. Prišli však zdravotné problémy, operovali mi triesla a nevedel som, čo ďalej. Išiel som teda za jedným kamarátom do Lučenca a vlastne uňho som sa liečil. Býval som uňho, pracoval som v jeho firme a popritom som hral za neďalekú Ružinú. To mi pomohlo asi najviac. 

Určite vám pomohla aj rodina, je to tak?

- Mám veľkú rodinu a keď sa to dozvedeli moji najbližší, všetci do jedného boli nepríjemne prekvapení. Mama už vtedy nežila, no otec i bratia boli doslova zhrození. Nenechali ma v tom však samého a aj im ďakujem za pomoc. 

Čo by ste odkázali ľudom, ktorí do toho spadli podobne ako vy?

- Ten, kto to nezažil, to len ťažko pochopí. Ja som to riešil veľmi zle, tajil som to a hoci som veľakrát prestal, opäť a opäť som sa k tomu vrátil. Uvedomoval som si, že čo robím, je hrozné, ale bola to strašná droga. Dnes už viem, že sa to má riešiť odborne, ambulantne a úplne najlepšie je sa niekam na jeden-dva roky zašiť, absolútne sa od toho odstrihnúť. Iná cesta z toho von neexistuje.

Ublížilo vám to v živote v nasledujúcich rokoch?

- Priznám sa, že po hráčskej kariére som rozmýšľal aj nad trénerskou, no na Slovensku to už nešlo. Urobil som si síce trénerské skúšky, ale tým, že som mal nálepku gamblera, všetci sa na mňa pozerali cez prsty. Preto som bol nútený si hľadať inú prácu. Doma v Brezne som chvíľu robil u brata, ale stále som sa nevedel akosi začleniť. Jediná šanca bola ísť si zarobiť do Rakúska, aby som mal aspoň na živobytie. 

Záver vašej aktívnej kariéry sprevádzali aj mnohé zranenia, no futbalu nie a nie dať zbohom. Prečo?

- Nič iné som nevedel robiť a futbal bola moja vášeň, miloval som ho. Hral som ho aj po vážnych zraneniach, častokrát nedoliečený a s obrovskými bolesťami. Boli aj také dni, že som sa pre bolesti kolien nedokázal postaviť z postele. Mal som dorantané oba členky a s pribúdajúcim vekom sa ozvali triesla i chrbtica.

Po aktívnej kariére ste pôsobili aj v Rakúsku…

- V rokoch 2009 až 2011 som si odkrútil dve sezóny za SV Haitzendorf v Landeslige, čo je štvrtá najvyššia súťaž, kde som bol veľmi spokojný a zároveň som sa na mňa nalepili základy nemčiny. Potom som sa ešte vrátil na Slovensko, kde som robil v bratovej firme, čo som spomínal, ale po čase som sa rozhodol vybrať opäť vlastnou cestou. Bola tam nejaká ponuka ísť pracovať k mládeži v Podbrezovej, do klubu sa vrátilo viacero známych tvári, no napokon sme sa nedohodli. Finančne to nebolo zaujímavé vôbec a navyše, niektorým ľudom som tam nesadol…

Nasledoval váš návrat do Rakúska, čo vás oslovilo?

- Kamarát ma zavolal, aby som sem prišiel, že niečo nájdeme. Neváhal som a vybral som sa do Viedne. Lenže z tých pracovných ponúk nebolo až tak čo vyberať, no napokon som sa rozhodol vyskúšať prácu v McDonald´s, ktorej som verný už jedenásť rokov. Zo začiatku som mal ešte voľné víkendy, tak som kamarátovi pomáhal aj s trénovaním pri mládeži v jednom z klubov viedenskej ligy. To mi pomáhalo najmä po rečovej stránke.

Ako sa vám darí v McDonalde?

- Začínal som od piky. Najskôr som pracoval v kuchyni, obracal som jeden hamburger za druhým, potom som si urobil skúšky a prešiel na pozíciu juniora. Teraz som už zasa inde. Po piatom či šiestom roku som dostal ponuku ísť robiť aj mimo filiálku, s čím súviselo, že som sa musel naučiť veľa informatiky, začalo ma zaujímať, ako fungujú dodávky tovaru, a tak dnes môžem s výnimkou uzávierok robiť prakticky všetko. Od práce za kasou, cez McDrive, inventúry, až po vedenie smien. 

Bývate priamo vo Viedni?

- Odvtedy, čo som sem prišiel, vymenil som už päť-šesť bytov, keďže s bývaním to tu je dosť problematické. V mojom prípade je to o to ťažšie, že tu nežijem s rodinným príslušníkom, a tak nemám nárok na mestský byt. Musím sa uspokojiť s podnájmom v súkromnom byte, ktoré tu sú veľmi drahé. Momentálne žijem aj s priateľkou Monikou z Poľska, s ktorou už štyri roky tvoríme pár. Splnilo sa mi teda to, o čom som po príchode do Rakúska sníval, a síce, opäť zažiť ten rodinný život, o ktorý som pred rokmi prišiel.

Ako často chodievate na Slovensko?

- Veľmi málo. Na Vianoce a potom na pár dní v lete. So synom som však v pravidelnom telefonickom kontakte.

Väčšinu doterajšieho života ste zasvätili futbalu, tak zakončime tento rozhovor aj futbalovou otázkou. Ste spokojný s tým, čo sa vám podarilo vo futbale dosiahnuť?

- Asi spolovice. Keď som bol mladý chlapec, splnil sa mi sen hrávať v najvyššej súťaži, zahral som si Ligu majstrov a reprezentoval som aj Slovensko. Tie tri hlavné ciele, ktoré som mal, som si teda splnil, no na druhej strane si myslím, že tá kariéra mohla byť ešte úspešnejšia.

Boli sme za Petrom Babničom vo Viedni: Do automatov som nahádzal všetko. Dnes driem v McDonalde

Výber pre vás