Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Koncom decembra uplynie sedem rokov od fatálnej nehody, ktorá zmenila vás život o 180 stupňov. Čo si pamätáte z osudného dňa?

- S dvomi kamarátmi sme sa rozhodli ísť od Raslavíc na koncert môjho obľúbeného speváka Kaliho. Poznal som jeho pesničky naspamäť. Vedel som o tom už mesiac dopredu, a tak som sa snažil zariadiť všetko tak, aby som tam nechýbal. Potreboval som už trochu vypnúť, keďže šesť rokov som bol v podstate v jednom kolobehu – škola, tréningy, zápasy. Mierne komplikácie nastali pár hodín pred odchodom z domu, keďže sme nevedeli zohnať auto, ale po krátkom čase sa nám to podarilo. Koncert som si užil, videl som Kaliho naživo, v duchu som s ním spieval jeho pesničky. Bolo to skvelé. Na ceste domov som v aute na sedadle za spolujazdcom zaspal od únavy, keďže v ten deň som mal tréning a bol som aj v posilňovni. A zobudil som sa až o dosť dlhú dobu...

Po nehode vás previezli najskôr do Svidníka, odtiaľ do Košíc, kde ste ležali šesť týždňov v kóme….

- Pri prvej operácii mi vybrali lekári z mozgu úlomky lebky a mame povedali, že môj stav je mimoriadne vážny. Po čase nasledovala druhá operácia a napokon tretia, na ktorú som čakal desať mesiacov. V rámci nej mi nahrádzali lebku cranioformom. 

Neboli tri operácie v tak krátkom slede rizikom?

- Určite áno, veď každá bola veľmi náročná. Pred tou poslednou ma dokonca nevedeli uspať, pretože moje telo už na rovnakú dávku uspávacej látky nereagovalo, bolo na ňu akoby privyknuté. Nakoniec to vyriešili omnoho väčšou dávkou. Po operácii doktor mame hovoril, že dúfa, že budem chodiť a fungovať ako normálny človek. Moje telo našťastie cudzie teleso prijalo, funkčnosť je dobrá, estetika vraj veľmi nie. Ale podstúpiť všetko nanovo som už nechcel. 

Máte aj iné následky?

- Nemám čuch a neviem plakať, keďže mi nefunguje v mozgu receptor, ktorý spúšťa slzy. Štyri mesiace po nehode mi zomrel otec a mnoho ľudí nerozumelo, prečo som na pohrebe neplakal. Ono to však nešlo, ale tú strašnú bolesť v mojom vnútri nikto nevidel. Keby som to mal teda zhodnotiť celkovo, dopadol som relatívne skvele, je to priam zázrak.

Ako vyviazli z nehody kamaráti, ktorí boli s vami v aute?

- Spolujazdec obišiel s menšou jazvou na tvári a šoférovi sa nestalo nič, keďže sa pevne držal volantu. Bohužiaľ, ja som sedel vzadu, a dopadlo to tak, ako to dopadlo...

Viete niečo viac o vodičovi, ktorý do vás v noci narazil?

- Viem akurát toľko, že bol v aute sám, vraj išiel od priateľky a z nehody vyviazol bez zranenia. Priznal si vinu, na dva roky mu zobrali vodičský preukaz. Je to stále na súde, tak sa nechcem k tomu obšírnejšie vyjadrovať. Ja však nežiadam od neho žiadne financie, to mi nepomôže. Chcel by som len život, aký som mal predtým. Nič viac.

Stretli ste sa s ním, ospravedlnil sa vám?

- Do dnešného dňa som toho pána nevidel. Najviac ma však hnevá, že keď som ležal v nemocnici v tom najhoršom stave, zavolal mojej mame a akoby z papiera prečítal, čo mal nadiktované a zložil telefón. Som presvedčený, že keby vtedy prišiel za mnou do nemocnice a na vlastné oči videl, čo spôsobil, zachoval by sa inak.

Boli ste sa po nehode pozrieť na mieste, kde sa tá tragédia udiala?

- Áno, je to len kúsok od dediny, v ktorej som vyrastal a kde dodnes žije moja mama. Vybehol som tam na bicykli. Zároveň som si to tam ako úplný laik celé odmeral, odkrokoval a v podstate sa zamýšľal nad tým, ako vodič druhého auta nemohol to naše so zapnutými diaľkovými svetlami vidieť…

Zamýšľali ste sa niekedy aj nad tým, prečo sa to musel stať práve vám?

- Občas ma také myšlienky prepadnú a v duchu sa pýtam, čím som si to zaslúžil, alebo z akého dôvodu sa to stalo. Vtedy si spomeniem na momenty, keď som sa v určitých situáciach zachoval k niektorým ľudom menej príjemne ako obvykle. Ale to asi nemôže byť dôvod, pretože som bol vždy ku každému úprimný, nikoho som neodcudzoval, ani neponižoval, iba som vždy povedal svoj názor. Ale napadajú ma aj také myšlienky, že možno som veľmi rýchlo dosiahol nejaký stupienok, moje telo na to nebolo pripravené, a tak som spadol na dno. Vážne neviem... 

Nemáte po nehode traumu alebo strach sadnúť si do auta?

- Vôbec. Spravil som si vodičský preukaz, v rámci čoho som absolvoval psychologické i psychiatrické testy, ktoré dopadli úplne v pohode. 

Akoby zázrakom ste rok po nehode začali opäť trénovať. Lekári vám to nezakázali?

- Povedali mi, že v rámci predpokladov a predpovedí z doktorského súdka mi neodporúčajú fyzickú záťaž, a teda šport, v mojom prípade futbal. Lenže slovo neodporúčať neznamená automaticky zákaz. A tak som začal pozvoľne trénovať a postupnými krokmi sa snažím ísť vyššie a vyššie. 

Keď ste sa vrátili do futbalového kolotoča, bolo vás vídať s ochrannou prilbou, no v súčasnosti ju už nenosíte.

- Mal som ju na hlave najmä z dôvodu, aby som chránil predovšetkým protihráčov. Po určitom čase však už viem, ako sa pohybovať, ako ísť do súboja, ako v ňom bojovať, a tým pádom to už nepokladám za potrebné. Navyše, počas zápasov v letných horúčavách mi bývalo z toho zle, už po rozcvičke som mal prilbu plnú potu.

Dnes hráte štvrtú ligu za Dunajskú Lužnú. Máte ešte nejaké futbalové sny?

- Túžim si zahrať futbal v zahraničí, pokojne aj v susednom Česku. Jednoducho povedané, chcem ísť na maximum a neustále sa budem pokúšať dosiahnuť viac a viac. Okrem toho, že som aktívny hráč, trénujem v Dunajskej Lužnej aj prípravku, takže sa na moju futbalovú budúcnosť pripravujem a v tomto smere. 

Popritom tom všetkom študuje na Fakulte telesnej výchovy a športu odbor trénerstvo. Ako sa vám darí?

- Čo vám poviem? Už tretí rok som v treťom ročníku, čo ma neskutočne mrzí. Mám problém len s jedným predmetom, a tak robím jednu a tú istú skúšku stále dokola a neplánovane si predlžujem študentský život. Pevne verím, že v júni to už konečne dám a budem sa môcť naplno venovať bakalárskej práci. 

Vráťme sa teraz na úplný začiatok vašej futbalovej kariéry. Aká bola vaša cesta k futbalu, bola to láska na prvý pohľad?

- Na dedinskom futbale, konkrétne v Bardejovskej Novej Vsi, sa hral prípravný zápas, na ktorý ma zobral otec a ako deväťročný chlapec som sa cez prestávku postavil do brány. Počas toho, ako mi brat kopal a ja som chytal, postával pri žrdi tréner bardejovskej prípravky Marián Kurty. Ten sa ma hneď opýtal, či by som nechcel prísť k nim na tréning, lebo potrebujú brankára. Prikývol som, a tak sa v podstate začala moja futbalová kariéra.

Aj ste niečo na prvom tréningu chytili?

- Všetko. Možno to bolo aj šťastie či náhoda, ale zapáčil som sa im. Bol som síce nízky, ale mrštný. Čoskoro na to som stál v bráne už aj na prvom turnaji, kde som odchytal šesť zápasov, inkasoval len štyri góly a napokon som získal aj cenu pre najlepšieho gólmana.

Brankárskemu postu ste ale neostali verný…

- Po nejakom čase nasledoval ďalší turnaj v Prešove. V jednom zo zápasov sme prehrávali po prvom polčase 0:2 a tréner sa rozhodol, že ma vyskúša aj v útoku. Strelil som hetrik, vyhrali sme 3:2, turnaj som dohral ako útočník a do brány som sa už nikdy nevrátil.

Vyčnievali ste už vtedy nad svojimi rovesníkmi?

- Myslím si, že áno. Určite som bol rýchlejší a taktiež som ovládal loptu lepšie ako ostatní. Vždy som sa snažil byť pred inými o krok vpred, kým oni sa napríklad učili prebratie lopty na mieste, ja som sa už učil prebrať ju do pohybu. To bol jeden z mojich benefitov v súboji s obrancami, ktorí častokrát nestíhali na to zareagovať.

Aká bola vaša cesta do mládežníckych reprezentácii?

- Najskôr som sa dostal do výberu východoslovenského kraja, ktorý sa konfrontoval na turnajoch s ostatnými krajmi Slovenska. Nám sa jeden turnaj v Senci podarilo vyhrať, čo sa stalo po dlhých rokoch, a zrejme odvtedy si ma začali reprezentační tréneri intenzívnejšie všímať. Netrvalo totiž dlho a prišla mi pozvánka do národného tímu do 15 rokov.

Čo to pre chlapca z Kurimy, dedinky na východe republiky, znamenalo?

- Obrovská radosť, ale na druhej strane sa musím priznať, že prvý reprezentačný zraz bol pre mňa aj veľkým psychickým utrpením. Počas neho sme hrali dva prípravné zápasy s Maďarskom, pričom ten prvý sme prehrali, no ja som doň nezasiahol ani na minútu. Preplakal som kvôli tomu celú noc. V druhom stretnutí som však nechýbal na ihrisku hneď od začiatku, jeden gól som dal, na druhom som sa podieľal a vyhrali sme ho 2:1.

Postupne ste sa stali stálicou mládežníckych reprezentácii, pričom najhlasnejšie ste dali o sebe vedieť v kvalifikačnom zápase ME do 17 rokov proti Severnému Írsku, v ktorom ste sa na výhre 4:3 podieľali hetrikom.

- Presne tak a podarilo sa mi to v priebehu šestnástich minút. Celkovo som však v spomínanej kvalifikácii zaznamenal štyri presné záshahy v troch zápasoch a myslím si, že práve to bolo obdobie, vďaka ktorému som mohol neskôr absolvovať tréningový kemp v Manchestri City. Keď otec zbadal pozvánku z tohto veľkoklubu, ostal veľmi milo prekvapený. Po čase som odcestoval do Anglicka, kde som okrem akadémie Citizens zažil na vlastnej koži aj tréningy v Manchestri United a Brightone.

Tam funguje futbal zrejme na úplne inej úrovni ako u nás, že?

- Máte pravdu. Dbajú tam na každý jeden detail, všetko sa nahráva, sledujú, ako sa správate na tréningoch, kedy na ne chodíte, či to flákate, alebo poctivo makáte, jednoducho ste pod špecifickým drobnohľadom.

Trénovali ste v Anglicku aj s hviezdnymi menami?

- Áno, v City to boli Phil Foden a Jadon Sancho. Stroje, ktorým na tréningu nikto nezobral loptu. To isté platilo o Masonovi Greenwodovi, s ktorým som sa stretol v United. Agent mi vtedy na margo neho povedal, že príde s nami na tréning o rok mladší chalanisko, tak som si pomyslel, že veď je mladší, nebude to nič moc, iba niekto do počtu. Ale hlboko som sa mýlil. Od všetkých bol o triedu lepší. 

V tom čase mal o vás záujem aj nemecký Norimberg a čakali ste na vyjadrenie Brightonu, ktorý ste počas dvoch týždňových skúšok zaujali. Čo slovenské kluby?

- Už ako deviatakovi na základnej škole mi týždeň čo týždeň vyzváňal telefón. S výnimkou Žiliny, ktorá si skôr vychováva vlastných hráčov, mi volali manažéri všetkých klubov našej najvyššej súťaže, no zakaždým som ich odkázal na môjho agenta Juraja Vengloša. Aby som však nezabudol, ozvala sa mi aj Slavia Praha. Ja som mal však stále v hlave iba Anglicko, o ničom inom som nesníval.

Obdivoval Sanchéza, z našich mu reže Weiss

Ako každý malý chlapec, ktorý sa venuje futbalu, aj Martin Murcko mal svoje vzory. „Dlhé roky som fandil Arsenalu Londýn, ktorého dres obliekal niekoľko sezón aj Alexis Sanchéz. Páni, to bol stroj, behal hore-dole, ani sa nezastavil. Výnimočný futbalista. Ďalším mojim obľúbencom bol Sergio Agüero, ktorý drel tak, že napokon musel aj skončiť. Jeho srdce to nestíhalo. Z našich futbalistov sa mi najviac páči Vladimír Weiss mladší, ktorý sa futbalom doslova baví,“ zamyslel sa Murcko.

Boli sme za ním 7 rokov po nehode: Martin Murcko nemá čuch, nevie plakať a túži len po jednom

Výber pre vás