Boli sme za legendárnym Stúpalom: Po kariére som robil na pošte, dnes som dievča pre všetko...

Boli sme za Tomášom Stúpalom: Po kariére robil na pošte, dnes je údržbár. Nespoznali by ste ho!

Navštívili sme legendárneho Stúpalu: Práca mu nesmrdí. Robil na pošte, dnes vozí náhradné diely

Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Keď žreb Ligy majstrov z&nbsp;predposledného augustového dňa minulého roku prisúdil futbalistom Slovana Bratislava okrem iných európskych gigantov aj slávne AC Miláno, dlhoročným fanúšikom belasých zaplesalo srdce. V&nbsp;spomienkach sa im ihneď vybavil dvojzápas s&nbsp;týmto súperom v&nbsp;2. kole Pohára európskych majstrov (EPM), čo bol predchodca dnešnej LM, z&nbsp;jesene 1992.

A čo sa vtedy vlastne dialo na Tehelnom poli? Po úspešnom vyradení Ferencvárosu Budapešť v predchádzajúcom kole panovala v&nbsp;tábore belasých i medzi priaznivcami obrovská eufória. Bolo totiž jasné, že po maďarskom majstrovi zavíta do Bratislavy jeden z&nbsp;európskych gigantov, no len málokto tušil, že do hlavného mesta napokon príde v&nbsp;tej dobe najsilnejší klub sveta. Žreb prisúdil zverencom vtedajšieho trénera Dušan Galisa talianske AC Miláno. 

Jeho dres obliekali hráči ako Paolo Maldini, Ruud Gullit, Franco Baresi, Jean-Pierre Papin či Marco van Basten. „Nádherné spomienky. Nepamätám si na všetko do detailov, predsa len mám už svoje roky, no naisto viem, že to boli najkrajšie okamihy mojej kariéry. Každý zápas v&nbsp;pohárovej Európy bol pre nás sviatkom, hoci sme takmer pred každým z&nbsp;nich boli vytrasení ako detva. Veď povedzme si na rovinu, boli sme mladí, v&nbsp;pohárovej Európe neskúsení, žiadne hviezdy. Jednoducho sme boli partia chalanov, ktorá sa zišla v&nbsp;Slovane v&nbsp;pravú chvíľu. Akurát škoda, že tí silní súperi, ako spomínané AC Miláno, predtým Real Madrid či potom Borussia Dortmund, nám prišli do rany hneď v&nbsp;prvých kolách...,“ rozhovorila sa vtedajšia opora zadných radov Slovana Tomáš Stúpala.

Vlastná mama ho nespoznala

Bol to práve on, kto v&nbsp;týchto veľkolepých zápasoch, ale i&nbsp;v stovkách ďalších vyvádzal belasých z tunela na starom Tehelnom poli v&nbsp;pozícii kapitána. „Kapitánska páska mi prischla po tom, čo sa stal trénerom Dušan Galis. Voľba prebehla demokraticky. V&nbsp;kabíne rozdal chalanom lístočky, každý z&nbsp;nás naň napísal meno, pričom moje bolo na nich najčastejšie. Druhým v&nbsp;poradí bol Vlado Kinder,“ vysvetlil niekdajší kremenitý obranca, ktorý bol kapitánom aj v&nbsp;historicky prvom zápase slovenskej reprezentácie. Na turnaji v Spojených arabských emirátoch zdolal náš národný tím pod vedením trénera Jozefa Vengloša domáci výber 1:0. Len pre zaujímavosť, historicky prvý gól v novodobej histórii zaznamenal súčasný kouč bratislavského Slovana Vladimír Weiss.

Poznávacím znamením Tomáša Stúpalu boli roky dlhšie vlasy a&nbsp;najmä fúzy. „Nikto ma v&nbsp;tomto smere neinšpiroval, tak sa to vtedy jednoducho nosilo. Teda aspoň vzadu dlhšie vlasy, taká bola móda. Akurát možno fúzy som mal ako jeden z&nbsp;mála,“ ozrejmil legendárny obranca, aby vzápätí pridal aj jednu úsmevnú príhodu: „Keď som prišiel na vojnu do Banskej Bystrice, mazáci chceli, aby som si ich oholil. Dokonca boli kvôli tomu aj za veliteľom. Mali však smolu. Fúzy sa mi totiž vynímali na fotke vo vojenskej knižke,“ vrátil sa myšlienkami takmer štyri desaťročia dozadu Stúpala.

K&nbsp;zmene imidžu sa odhodlal až ku koncu hráčskej kariéry. „Ak mám byť úprimný, dlhé roky som si nevedel sám seba bez fúzov predstaviť, a&nbsp;tak išli dole až po dlhšom čase. Keď sme potom prišli s&nbsp;manželkou Dankou a deťmi na návštevu k&nbsp;mojej mame, tak si pomyslela, že vnúčatá a&nbsp;nevestu niekto priviezol. Ani ma nespoznala,“ vytiahla z&nbsp;rukáva ďalšiu úsmevnú historku dnes už 58-ročná belasá legenda.

Jediný gól strelil Rimavskej Sobote

Ďalším poznávacím znamením spoľahlivého obrancu, po akom v tom čase túžil každý tréner, boli dlhé auty. Ak trošku preženieme, loptu hádzal rukami ďalej, ako ju niektorí dokopli. „Haha. To zasa nie. Ale boli naozaj dlhé, hoci som ich nikdy nejako špeciálne netrénoval. A vzniklo to úplnou náhodou. V&nbsp;jednom zo zápasov som hodil dlhý aut a&nbsp;podarilo sa nám z&nbsp;toho streliť gól. Potom sme to v&nbsp;okolí šestnástky využívali častejšie, góly pribúdali, a&nbsp;tak sa aj napriek tomu, že som bol obranca, stali autové vhadzovania na súperovej polovici mojou doménou,“ vysvetlil s&nbsp;úsmevom Tomáš Stúpala.

Hoci vďaka tomuto spôsobu malo viacero gólov Slovana jeho rukopis, on sám strelil počas niekoľkoročnej kariéry iba jeden. Stalo sa tak začiatkom novembra 1996 v&nbsp;zápase s&nbsp;Rimavskou Sobotou. „Nerobím z gólu vedu, hoci ma potešil. Tréner Galis mi pri striedaní povedal, aby som sa pohyboval pred obranou. Prvú strelu z hranice šestnástky som zdvihol, pri úniku Szilárda Németha som sa postavil bližšie a nerozmýšľal som,“ opísal Stúpala vtedy svoju trefu do čierneho.

Ako si na tento moment spomína po rokoch? „Po operácii kolena som do zápasu naskakoval ako striedajúci hráč. Tréner ma poslal do stredu poľa, takže už som mohol vybehnúť aj za polovicu. Keď na mňa potom letel center, nesústredil som sa na nič iné, len ako poslať loptu do brány. A&nbsp;hoci na mňa ešte kričal Jožo Juriga, aby som mu ju pustil, ani nápad. Zavesil som.“

Fišan mu povedal, kam sa hodí

Do streleckej listiny sa však mohol zapísať už o pár týždňov skôr. V&nbsp;domácom súboji s&nbsp;Trnavou, ktorý bol zároveň rozlúčkovým pre Fabia Nigra, sa Slovanu naskytla možnosť kopať jedenástku. Keď sa k&nbsp;jej zahrávaniu už pomaly hotoval práve obľúbený argentínsky legionár, fanúšikovia si „vypýtali“ Stúpalu.

A ten ani na sekundu nezaváhal. „Ešte predtým, ako som ju išiel kopať, spýtal som sa brankára Spartaka Stana Fišana, kam sa hodí. Povedal, že doľava. Keď som si potom staval loptu na biely bod, začal som rozmýšľať, že z&nbsp;ktorej strany doľava myslel. No a&nbsp;vypálilo to celé tak, že som tú penaltu zahodil,“ prezradil s&nbsp;úsmevom Stúpala s&nbsp;tým, že v&nbsp;Slovane mal iné úlohy, ako dávať góly. „Bol som obranca, ktorý mal brániť. A keďže Tittel s&nbsp;Kinderom chceli neustále útočiť, ja som sa na dostrel súperovej brány zasa až tak často nedostal.“

Z futbalového diania sa vytratil potichu na prelome milénií. „Po profesionálnej kariére som ešte hrával v&nbsp;nižších súťažiach, napríklad vo Svätom Jure, Tomášove či v&nbsp;Báči. Postupne som to skúšal aj ako tréner v&nbsp;Dunajskej Lužnej, Vrakuni, Lamači či v&nbsp;Devínskej Novej Vsi. Ale k&nbsp;trénerstvu som pričuchol už na sklonku kariéry ako asistent Vlada Kindera a&nbsp;potom aj Nora Hrnčára. Pomerne rýchlo som však zistil, že z&nbsp;toho nič nebude, a&nbsp;tak som sa musel začať obzerať po normálnom zamestnaní,“ povedal na rovinu Stúpala.

Prechod z&nbsp;futbalu do civilného života bol preňho mimoriadne náročný. „Myslím si, že mi to potvrdí väčšina bývalých futbalistov, že prechod je jedna z&nbsp;najťažších vecí v&nbsp;živote. My sme nič okrem futbalu nevedeli. Ak mal niekto vyštudovanú školu, alebo bol vyučený, tak vám zasa chýbala prax. Bolo ťažké sa zaradiť do bežného života. Podarilo sa mi to, ale nejaký čas to trvalo,“ konštatoval a&nbsp;jedným dychom k&nbsp;tejto téme dodal: „Stále hovorím, že momentálne žijem druhý život, pričom prvý bol ten futbalový.“ &nbsp;

Ako ďalej Tomáš uviedol, mal v&nbsp;tomto smere aj kus šťastia. „Chodieval som v&nbsp;tom čase hrávať za starých pánov Podunajských Biskupíc, a&nbsp;tam boli chalani, ktorí mali rôzne profesie. Jeden z&nbsp;nich vyrábal automaty, zamestnal ma, a&nbsp;tak som uňho zostal skoro pätnásť rokov. Potom som robil zhruba rok obyčajného kuriéra na pošte, až sa mi naskytla možnosť pracovať v&nbsp;Motor-Car, Mercedes na Zlatých Pieskoch, kde to už ťahám ôsmy rok. Pracujem na Správe budov, čo v&nbsp;praxi znamená, že kosím aj trávu, zbieram papiere, rozvážam náhradné diely medzi prevádzkami a podobne. Čiže by som povedal, že som také dievča pre všetko, alebo lepšie povedané údržbár.“

Baterky si dobíja na Záhorí

Kým kedysi od pondelka do piatku tvrdo trénoval a&nbsp;v&nbsp;sobotu alebo nedeľu hral zápas, dnes cez týždeň pracuje a&nbsp;teší sa na víkend, aby mohol vyštartovať na chatu, ktorú má na Záhorí. „To je moja oáza pokoja, tam si s&nbsp;manželkou dokonale oddýchneme a&nbsp;dobijeme baterky. Často s&nbsp;nami chodia aj vnuk Lukáško s&nbsp;vnučkou Eliankou, inokedy zasa zoberieme moju mamu. A&nbsp;futbal? Od mája do októbra chodím hrávať za starých pánov Slovana rôzne exhibičné zápasy. Ale ak mám byť úprimný, už to nie je pre mňa zďaleka jednoduché. Na ihrisku to ešte dám, ale päť dní potom neviem poriadne chodiť,“ smeje sa Tomáš Stúpala, ktorý budúci rok v&nbsp;máji oslávi okrúhlu šesťdesiatku. „Hoci ma občas pobolieva chrbát, cítim sa na 35, ale keď vstávam, už by som aj do dôchodku šiel.“

Čo sa týka návštevy futbalových zápasov, alebo ich sledovania v&nbsp;televízii, dostane sa k&nbsp;tomu už iba sporadicky. „Mňa ten dnešný futbal nebaví. Stále frflem. Nepáči sa mi, že hráči sú ochotní dokola si prihrávať loptu, až sa vrátia späť k&nbsp;brankárovi. Veď by nás ľudia vypískali, keby sme si miliónkrát nahrali a&nbsp;ani raz nevystrelili. Radšej si pozriem dobrý film,“ netajil Tomáš Stúpala, ktorému v&nbsp;poslednom čase učarovali starožitnosti. „Chodíme s&nbsp;manželkou aj na starožitné trhy. Stráži ma tam však ako oko v&nbsp;hlave, lebo by som tam nechal aj výplatu,“ dodal s&nbsp;úsmevom od ucha k&nbsp;uchu Tomáš Stúpala.

S výnimkou dvojročnej vojenčiny v&nbsp;Dukle Banská Bystrica strávil Stúpala 25 rokov v&nbsp;bratislavskom Slovane. Neláka ho to nikdy za hranice Slovenska? „Možno som trochu zaváhal a&nbsp;o&nbsp;prestup do zahraničia som sa začal zaujímať až neskôr. Potom to už nevyšlo, hoci som bol aj na skúške v holandskom ADO den Haag. Ale nemôže ísť každý von, nebol som jediný, lepší futbalisti si nezahrali v&nbsp;zahraničí,“ konštatoval na rovinu.

Príjmy súčasnej generácie futbalistov Slovana s tou Stúpalovou sa nedajú porovnať. Neľutuje Tomáš, že sa nenarodil o&nbsp;niekoľko rokov neskôr? „Nie, všetko je tak, ako má byť. Je pravda, že naše vtedajšie príjmy sa s&nbsp;tými súčasnými nedajú porovnávať, ale my sme sa nemali zasa až tak zle. Na tú dobu sme mali slušnú gážu. Byt som dostal, postavil som si chatu na Záhorí a&nbsp;mám zo dve garáže. Pred nami boli generácie futbalistov, ktorí dosiahli väčšie úspechy ako my a&nbsp;zarábali ďaleko menej. Tí, ktorí ešte žijú, sú dnes dôchodcovia a&nbsp;prehadzujú každé euro,“ zamyslel sa.

Boli sme za legendárnym Stúpalom: Po kariére som robil na pošte, dnes som dievča pre všetko...

Výber pre vás