S nadšením a potmehútskym úsmevom, akoby vedel, že ma nečaká nič ľahkého súhlasil. S vtedy ešte úradujúcimi majstrami slovenskej ligy som išiel na to. Potom, čo som dostal súhlasné stanovisko, s odporúčaním, aby som si veľmi neublížil, som v športovom úbore predstúpil pred kabínu, netušiac, že o už o pár minút sa o mňa bude pokúšať infarkt.
Už pri mojom príchode do kabíny sa na tvárach futbalistov objavili úsmevy. Hráči Spartaka boli totiž oboznámení s akým zámerom som prišiel medzi nich. A pri pohľade na moju postavu sa mnohí z nich uškŕňali a neverili, že s nimi absolvujem tréningovú jednotku. Už počas rozcvičky v útrobách štadióna som pochopil, že dnes to nebude o lízaní medu, ale o tvrdej drine. A to som len v ľahkom pokluse rôznymi spôsobmi obchádzal, preskakoval a obkračoval tréningové prekážky. „ Karol, ty sa potíš, ako keby si odbehol maratón,“ vtipkovali tréneri a hráči Spartaka.
A mali pravdu, pot zo mňa tiekol potokom, ale to najhoršie na mňa ešte len čakalo. „Chlapci, pôjdeme von a budeme behať člnkové behy,“ zavelil vtedajší tréner Michal Ščasný. Priradili ma do jednej skupiny hráčov, s ktorou som mal pôvodne v úmysle absolvovať všetky behy. S mojou kondíciou som však prišiel na to, že bude stačiť každý druhý beh, potom tretí a keď sa o mňa v jednom okamihu pokúšal infarkt, radšej som to zabalil a zašiel do posilňovne.
Tam sa individuálne pripravovali brankári. Tí mi tiež poriadne naložili, ale to už sa kondičný tréning našťastie chýlil ku koncu. „Viem si vás predstaviť ako môjho asistenta, ale ako posilu určite nie,“ usmieval sa kouč Spartaka. Už som nemal sily ani na uvoľňovacie a preťahovacie cvičenia. A to bola chyba, lebo na druhý deň som dostal svalovú horúčku. V tom okamihu som si uvedomil, že tréning profesionálnych futbalistov je poriadna zaberačka a o to viac si odvtedy vážim ich výkony počas ligových a pohárových zápasov.
