Aké riešenia by ste ale navrhli?

„Počul som  veľa príbehov od hráčov a rodičov.Keď sa tak zamyslím a prejdem si všetky tie sťažnosti a vyjadrenia, tak v podobnej situácii, v akej sa teraz s tenisom na Slovensku nachádzame, treba zmeniť asi všetko, alebo nič. Je to križovatka ciest.Minimálne treba vymeniť ľudí, ktorí sú tam už 30 rokov. To neexistuje asi v žiadnom inom zväze. Navyše je zväz málo transparentný. Nerozvíja regióny mimo Bratislavou, za ktorou je púšť a každý funguje na vlastné „triko“. Perspektívne deti v regiónoch sú donútené v 12 rokoch skončiť s tenisom alebo sa odsťahovať do Bratislavy, čo nie je riešením pre každého. Je smutné, že dlhodobo upadajúce výsledky slovenských športovcov boli len dozvukom ako tak nastoleného komunistického systému. Mečíř, Vajda, Kučera, Krošlák, Hrbatý, Beck boli svetová špička. Potom boli stagnujúci Kližan a Lacko. Za nimi bol spád, kde zachraňovali zubami-nechtami naše meno Andrej Martin, Jozef Kovalík, Noro Gomboš alebo Filip Horanský, ktorí sa nachádzajú už teraz na pokraji svojej kariéry. A čo je po nich? Ešte väčšia diera. Ďalšie detaily rozvíjať zbytočne nechcem. Ponúkať tu akékoľvek podnety a riešenia nemá zmyslel, pretože sa tým jednoducho len na pár rokov zalepia oči do hĺbky nevidiacej tenisovej verejnosti. Vytvoriť jeden projekt, vymeniť jedného či dvoch funkcionárov nikomu nepomôže. Urobilo sa aj veľa dobrých vecí, ale jednoducho to už dlhšie nefunguje. Necítiť snahu, motiváciu a záujem pomáhať regiónom, ako aj mládeži a to je problém, na ktorom stroskotávame.“

S mládežníckymi reprezentantmi Samuelom Melagom a Jakubom Medveďom.
S mládežníckymi reprezentantmi Samuelom Melagom a Jakubom Medveďom.
Zdroj: archív J. S.

Čo sú hlavné príčiny úpadku nášho tenisu?

„Kvalita ako aj počet zúčastnených v profi tenise sú na úpadku vo väčšine vyspelých krajinách sveta. To je fakt, ktorý môžem len potvrdiť z osobných skúseností, keďže som posledných 22 rokov študoval a pracoval nielen vo vyspelých západných krajinách, ale aj postkomunistických krajinách či dokonca komunistickej Číne. Trénoval som s top hráčmi v Londýne, New Yorku, Zürichu, Miami, Krakove, Aucklande, Budapešti či Šanghaji. Čiže kríza v tenise nie je len u nás. Je to globálny problém. Tenis vyžaduje sebadisciplínu, húževnatosť a vytrvalosť. Tieto vlastnosti už nie sú populárne. Prsty v tom určite majú aj moderné technológie, ako aj ultraliberálny spôsob výchovy, ktorý sa dnes v západnom svete tak veľmi presadzuje. Deti dnes problémy neriešia, ale ich jednoducho vygúglia. Ovplyvnilo to nielen deti, ale aj rodičov a trénerov. Sú pohodlnejší a znesú menej. Často mám pocit, že tenis brzdia nie len zväzy, ale hlavne obrovské egá samotných trénerov. Kedysi sa musel tréner postupne vypracovať. Teraz si len nájde lepšie zaplatený džob v zahraničí a ujde. Určite by nebola vhodná kritika v štýle, že zväz nič nerobí alebo že všetko, čo robí, je zlé. Otázkou však je, že čo sa pre zlepšenie situácie robí, ako sa situácia analyzuje a kto na to dozerá?“

Máme na Slovensku momentálne také talenty, ktoré by mohli nadviazať na úspechy Cibulkovej, Hantuchovej, Hrbatého a ďalších?

„Toto by mal hodnotiť a analyzovať Slovenský tenisový zväz. Ja sa pohybujem väčšinou v zahraničí.“