- V rozhovore so Sergiym Stachovskijm sa dočítate:
Čo je jeho náplňou práce počas vojny na Ukrajine
Ako to momentálne vyzerá v Kyjeve a prečo sa tam otvárajú kaviarne
Čo mu dokáže zdvihnúť náladu
Čo sa dialo, keď 800 metrov od neho doletela a vybuchla raketa
Ako brala jeho rozhodnutie odísť na Ukrajinu manželka
Či si vie predstaviť, že by strieľal na ľudí
Čo si myslí o tom, že veľa ruských športovcov o vojne mlčí
Prečo Rusko a Ukrajina podľa neho nie sú bratské národy
Ako vyzerajú vaše dni počas posledného mesiaca?
Zo začiatku to bolo ťažšie, mali sme rôzne podelené pozície, stále sa to menilo. Teraz sa to dostalo do usporiadanejšieho módu. Dva týždne sme mali dve hodiny služby a šesť hodín oddychu, čo nebolo ideálne, keďže počas šiestich hodín sa človek len ťažko vyspal. Teraz sa to zmenilo na tri hodiny služby a deväť hodín oddychu. Je to lepšie, hoci služby máme aj v noci. Vojenská situácia sa pred pár dňami ustálila, no teraz sa v Kyjeve začalo opäť viac strieľať, lietajú tu rakety, počuť bombardovanie. Máme tu nariadenie, že prvých 24 až 48 hodín po nejakom útoku nemáme zverejňovať fotografie, aby Rusi nemohli korigovať svoje strely.
Čo je vašou náplňou v práce v službách, o ktorých hovoríte?
Hlavná náplň je hliadkovanie v určitom sektore, v ktorom dostanem poverenie. Počas deviatich hodín voľna mám dovolené sa pohybovať mestom, snažím sa aj vtedy pomôcť humanitárne, pomáhame eskortovať ľudí. Pomáham tak, ako viem, som si vedomý toho, že zo mňa bravúrny vojak nebude. Viem strieľať z pušky, ale väčšina z nás je až posledná možnosť na boj v prvej línii. Robíme všetko, aby vojaci z povolania mali viac času a priestoru, aby nerobili hliadkovanie po meste a aby sa mohli venovať tomu, čo vedia najviac.
Ako vyzerá situácia v samotnom Kyjeve?
V celom Kyjeve to je v rámci možností pokojné, otvárajú sa kaviarne, v meste je viac ľudí aj áut. Myslím si, že to je preto, že ľuďom, ktorí odišli na západnú Ukrajinu, po mesiaci došli peniaze. Kto mohol, sa vrátil do Kyjeva. Veľa ľudí z Buče a Irpiňa odišlo humanitárnymi konvojmi na Slovensko, do Maďarska a Poľska. Boli to smutné zábery, veľakrát sme ich boli eskortovať. Sú to ľudia, ktorí vyšli z domu a so sebou mali iba to, čo mali oblečené. V najlepšom prípade bola rodina pohromade, v najhoršom niekoho po ceste stratili.
Dokáže vám vôbec niečo dvihnúť náladu? Viete sa na niečom zasmiať?
Dá sa na niečom zasmiať, stres sa musíme snažiť nejako odbúrať aspoň na chvíľu. Rôznymi blbosťami sa snažíme nie zabávať, ale skôr odreagovať od celej situácie. Mémov po internete na sociálnych sieťach je veľa. Známe sú vtipy o tom, ako naše traktory sú najlepšia protitanková zbraň. Na nejakú chvíľu nás to odpichne od hroznej situácie, človek si však hneď uvedomí, že sedí v meste, do ktorého každú chvíľu môže priletieť raketa a nikto nevie, kam dopadne.
Hovoríte o návrate ľudí do Kyjeva, o tom, že sa otvárajú kaviarne v meste. Pre ľudí mimo Ukrajiny, ktorí vidia situáciu len z videí či fotografií, môže takáto informácia pôsobiť prekvapivo.
Sú nariadené hodiny od ôsmej večer do ôsmej ráno, keď sa nikto nesmie pohybovať vonku v uliciach. Cez deň je pohyb voľný, samozrejme, po celom meste sú takzvané checkpointy.. Cesty sú zabarikádované, autá musia prechádzať kontrolami. Samozrejme, nevyzerá to ako normálne mesto spred vojny, všade sú vyzbrojení ľudia. Kaviarne a ďalšie služby sa otvárajú skôr z núdze, nič iné im nezostáva. Otvárajú sa aj autoservisy, ľudia potrebujú niečo robiť, každý chce niečo robiť pre dobro Ukrajiny, aby štát nejakým spôsobom fungoval a prežil. Myslím, že vláda zmenšila dane z príjmu, aby ľudia zostali tu a pracovali. Každý robí vo svojom sektore, čo môže. Taký jednotný národ, aký vidíme teraz, som v živote nezažil. Dúfam, že to celé prežijeme.
Ako najbližšie sa k vám dostala vojna? Zažili ste chvíle, keď ste mali strach o život?
Rakety k nám lietajú a dopadajú. Zatiaľ nie do bezprostrednej blízkosti mňa, hoci jedna doletela 800 metrov odo mňa a cítil som to, steny a okná v dome sa zatriasli. Extrémnych situácií som, našťastie, zatiaľ veľa nezažil, pri hliadkovaní ulíc je tu však vždy nejaké riziko. Počas mojej služby sme ešte na nikoho nestrieľali, v inej službe v našom sektore už k takej situácii došlo. Kyjev je stále plný ruských agentov, ktorí sledujú mesto a ciele, navádzajú rakety. Nie je ľahké ich odhaliť. Keď sa to však stane, strieľa sa.
Ako vyzerá vaša komunikácia s manželkou a deťmi za posledný mesiac?
Komunikácia je deň odo dňa iná. Raz je to ľahšie, raz ťažšie, záleží podľa situácie tu na Ukrajine. Najväčší problém je nevedomosť, kedy sa to všetko skončí. Mám tri deti, dve z nich budú mať onedlho narodeniny. Nebyť s nimi bude pre mňa veľmi ťažké.
Pýtajú sa vás deti, prečo ste na Ukrajine a prečo už mesiac nie ste s nimi? Ako im to vysvetľujete?
Nevysvetľoval som im to, nehovoril som im, že idem na vojnu. Neprezradili sme im, že je vojna na Ukrajine, pretože s manželkou nechceme, aby to prežívali. Najstaršie dieťa má osem rokov, nevedia, že som tu, nevedia ešte, čo je vojna.
V rozhovoroch ste viackrát spomenuli, že neviete, či vám krok odísť na Ukrajinu manželka niekedy odpustí. Ako brala vaše rozhodnutie?
Prijala to, chápe dôvody, prečo som urobil takéto rozhodnutie a prečo som tu, jej strach je však stále vysoký. Ja sám v plnej miere cítim, že som svoju rodinu opustil. Každý deň na to trpím. Tak isto však viem, že keby som zostal doma, trpel by som v opačnom smere. Je to situácia, na ktorú nie som hrdý.
Oľutovali ste za posledný mesiac, že ste išli bojovať na Ukrajinu?
Ľutujem a vždy to budem ľutovať. Keby som však zostal doma, tiež by som to ľutoval. U mňa nebola situácia, v ktorej by som svoje rozhodnutie neľutoval. V dobe, keď som sa rozhodol ísť na Ukrajinu, som si myslel, že situácia je ďaleko kritickejšia, ako bola a teraz som tu už mesiac. Buď sa ten strach otupil a necítim ho, alebo to je momentálne v takom štádiu, že ruské vojsko nemá morálku na to, aby útočilo, lebo ruskí vojaci nevedia, prečo útočia. Veľa ľudí stratili, sú v krajine, kde si mysleli, že ich ľudia privítajú s otvorenou náručou a bude to ako na Kryme. Tu však prišli a zistili, že aj normálny civilista bez zbrane sa ich snaží vyhnať. Chápu situáciu, do ktorej sa dostali, samozrejme, majú rozkazy, ktorým nerozumejú a Ukrajinci ich neprijímajú. Videli sme, čo Rusko za posledných osem rokov prinieslo v Donecku a Luhansku. To je to, čo Ukrajina u seba nechce vidieť. Aj mestá na Ukrajine, ktoré sú čisto rusky hovoriace, ruských vojakov vyháňajú preč. Rusko sa však stále snaží tlačiť svoju propagandistickú líniu, že tu je veľa nacionalistov.
Viete si predstaviť, že by ste použili zbraň a niekoho zastrelili? Preháňajú sa vám hlavou takéto myšlienky?
Viem, ako sa zbraň používa, strieľal som však iba na terče. Ako sa zachovám, keď budem musieť strieľať na človeka, neviem. Samozrejme, keď si v reakcii, že buď ty, alebo teba, predpokladám, že reakcia bude jednoduchá. Neviem si to však predstaviť, samozrejme, dúfam, že k takej situácii nepríde. Keby k tomu prišlo, budem sa brániť.
Nad čím premýšľate pred spaním? Viete vôbec spávať?
Pracujem natoľko, aby som sa vedel pred spaním vypnúť. Prechod do spánku mám teda veľmi rýchly, tým pádom nemám šancu nad niečím uvažovať. Keď sa tu zastavíš, začneš rozmýšľať nad tým, čo sa deje naokolo, kde si, kde je tvoja rodina a čo robia tvoje deti, je to ťažké. Snažím sa robiť čo najviac vecí naraz, možno aj chaoticky, ale hlavne robiť, aby som nemal čas zamýšľať sa nad tým, v akej som situácii.
Hoci Rusko dostalo sankcie aj v športe, ich tenisti a tenistky zatiaľ môžu hrať, čo rozdelilo tenisový svet. Čo si o tom myslíte?
Môžu hrať, ale nemajú pri mene vlajku, ani názov štátu. Z hľadiska tenisu to je ťažké, tí Rusi, ktorí teraz hrajú na najvyššej úrovni, nevyrástli a ani nebývajú v Rusku, sú buď v Španielsku, alebo vo Francúzsku. V ženskej časti je veľa hráčok, ktoré bývajú v Rusku, tam je to iné. Všetci ruskí tenisti aj tenistky majú, samozrejme, blízkych v Rusku. Hocijaké vyjadrenie o tom, že na Ukrajine je vojna a že Rusko zaútočilo na Ukrajinu, je proti línii, ktorú nastolila ruská vláda. Sú tam nastavené zákony, že môžu dostať až pätnásť rokov väzenia. Z jednej strany ich chápem, z druhej strany nie, lebo zatiaľ čo oni mlčia, v Mariupole, Charkove a ďalších ukrajinských mestách zomierajú nevinné deti. Pripadá mi to od nich neetické. Rusi sa boja vyjsť do ulíc, lebo im hrozí, že ich zavrú do cely, radšej sedia doma a nechávajú svojich vojakov zabíjať civilistov.
Viacerí ruskí športovci sa verejne nevyjadrujú k vojne. Ozvali sa vám od vypuknutia vojny súkromne?
Samozrejme, písali mi a ozvali sa mi viacerí, všetkých to mrzí a nepodporujú nič z toho, čo sa deje. Najväčší ich výkon v médiách je taký, že nechcú vojnu. Je to tak, ako to je. Ja nemám právo ich súdiť, myslím, že svet momentálne súdi Rusko dosť. Ja som presvedčený o kolektívnej zodpovednosti Rusov za to, čo sa deje. To oni majú Putina vo vlasti už cez dvadsať rokov a oni sú na vine, že je stále zvolený. Oni sú na vine, že mal a má moc. Mediálna ruská mašina, ktorá tvorí a tlačí štátnu myšlienku, je skazená. Snažia sa rozširovať, že sme tu všetci nacionalisti, hovoria, že západ je zhnitý a jedine Rusko môže zachrániť svet. Tam už sa nehovorí o tom, že Rusi chcú vyčistiť len Ukrajinu, hovorí sa aj o ďalších krajinách, ktoré chcú ovládnuť. Sú to hrozivé veci, ktoré vychádzajú z úst politikov.
Na internete sa pri Rusku a Ukrajine často spomína slovné spojenie „bratské národy“. Zachytil som však názory viacerých Ukrajincov, ktorí tvrdia, že Rusi to tak nikdy nebrali a vždy sa nad Ukrajinu povyšovali. Aký máte na to názor?
Bratskými národmi by som nás nenazval. Bratský národ neútočí, nesnaží sa ukradnúť územie, nezabíja ľudí. To bratské národy nerobia. Keď si zoberieme už len naše jazyky, ukrajinčina má viac spoločné so slovenčinou, češtinou, srbčinou, poľštinou či chorvátčinou ako s ruštinou. S Rusmi veľa spoločného nemáme. Najväčší rozdiel Ukrajincov od Rusov však je, že Ukrajinci si nenechajú zobrať slobodu. Môžeme prežiť v zlých sociálnych podmienkach, môžeme mať politikov, ktorí nás vedú nesprávnym smerom. Keď však niekto chce u nás nastaviť diktatúru, alebo zobrať slobodu prejavu, Ukrajinci sa tomu bránia. Sme jediná krajina v Európe, ktorá mala za desať rokov dve revolúcie. V oboch išlo o slobodu slova a prejavu. Dnes máme vojnu a tá sa týka len toho, že Ukrajina chcela mať svoj smer, chcela mať právo rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydá.
Čo môže podľa vás zastaviť ruského prezidenta Vladimira Putina?
Pravdupovediac neviem. Šancu vidím možno v tom, keby sa Rusi vzbúrili, protestovali a zhodili vládu. Inak naozaj neviem, kde je hranica Putinovho bláznovstva. Mariupol už skoro zrovnali so zemou, nezostala tam ani jedna budova, ktorá by nebola zničená. A to je mesto, ktoré malo 500-tisíc obyvateľov, čiže niečo ako Košice. Putin a spol. nemajú hranice, napriek tomu má sedemdesiat percent podpory v Rusku. Vyzerá to momentálne tak, že Putina môže zastaviť len Ukrajina. Preto, aby ho zastavila, sa však musí celá Európa spojiť a podporiť nás. Momentálne máme podporu obyvateľov celého sveta, politickú podporu však nemáme. Nedostávame zbrane, ktoré by nám pomohli nie zdržať, ale zatlačiť Rusov naspäť do Ruska. Všetci nás podporujú, ale dávajú nám zbrane akurát na to, aby sme sa udržali. Nikto nám nechce poskytnúť zbrane k tomu, aby sme to ukončili, a to je pre mňa veľké sklamanie z politického hľadiska.
