FOTO Nemilé prekvapenie na úvod hier: Slovenských športovcov čakal v izbách šok!

My sme vyrazili na viedenské letisko na pravé poludnie, aby sme let do Dubaja, ktorý bol naplánovaný na 14:55, stihli bez problémov. Ako to však býva zvykom, niečo sa do vopred naordinovaných plánov votrie a odrazu je stres vašim spoločníkom.

Tak to bolo aj u nás. Bratislavu zasiahlo sneženie a aj tých päť centimetrov bieleho čuda narobilo šarapatu. No a keď sa k tomu prihodí hľadanie pasu, cesta naberá od začiatku adrenalínový náboj.

Nakoniec sa zapatrošený pas podarilo vyloviť z domáceho bordelu a hor sa na olympiádu. Teda najprv do Dubaja. Let do najrýchlejšie rastúceho mesta na planéte však skomplikovala práve nečakaná snehová nádielka. Náš dvojposchodový Airbus, mimochodom, skutočný kolos, sa musel pred odlepením z európskeho kontinentu podrobiť odmrazovaniu. A, keďže rozpätie krídel je takmer osemdesiat metrov, dalo to zabrať.

Olympiáda na vlastnej koži: Kórejské adresy si nerozumejú s mapami
Zdroj: Milan Hanzel.

Superjambo, ako znie prezývka Airbusu A380, vyrazilo do Dubaja s trištvrte hodinovým meškaním. Piloti to však vo vzduchu dohnali a v našej prestupovej destinácii sme boli načas. Let trval niečo viac ako päť hodín. Ani prípadné meškanie by nám nevadilo, pretože sme mali na prípoj do Soulu štvorhodinovú pauzu.

Tá nám poslúžila na natiahnutie sa, poprechádzanie a doplnenie výživy v známom rýchloobčerstvovacom zariadení. Nevadí, raz za čas je aj hambáč povolený. Po nasadnutí do našej druhej linky na trase Dubaj - Soul, sme mali už časový mišung. Do lietadla sme sadli 3:30 tamojšieho času, ktorý je o tri hodiny pred tým slovenským.

Olympiáda na vlastnej koži: Kórejské adresy si nerozumejú s mapami
Zdroj: Milan Hanzel.

Aj do hlavného mesta Južnej Kórey nás viezol obrovský Airbus, no tentoraz bol zaplnený do posledného miestečka. To znamená, že bolo na palube 525 cestujúcich. Aj teraz sme meškali!

Keďže sme mali podľa ešte neprehodeného slovenského času noc, aj keď už v Dubaji pomaly svitalo, chystali sme sa viac ako osemapolhodinový let spríjemniť spánkom. Preto nám zápcha na dubajskom letisku neprekážala a hodinku na dráhe sme využili šlofíkom.

Olympiáda na vlastnej koži: Kórejské adresy si nerozumejú s mapami
Zdroj: Milan Hanzel.

Z toho nás vytrhla sympatická letuška s ponukou raňajok. Pri voľbe medzi kuracím alebo syrovo-vajíčkovým štartom do druhého dňa na ceste, sme zvolili v polospánku prvú možnosť. Mal som si vybrať inak... Kuracie kúsky v akejsi bielej kaši s pikantným nádychom boli pre mňa okamžitým budíčkom. Bral som to športovo, veď si treba na kórejskú kuchyňu v najbližších dňoch zvykať. Kolegovi to ale chutilo, takže letuška mala päťdesiat percentnú úspešnosť. Bacha, bavíme sa o raňajkách...

Let do Soulu bol síce dlhší, no vďaka prerušovanému spánku, ja som spal asi dohromady tri a pol hodiny, ubehol rýchlejšie. Po vystúpení na kórejskej pôde, tam už bol miestny čas 17:40, nás čakali na každom rohu stojaci dobrovoľníci, ktorí nás všade navigovali. V podstate to nebolo ani nutné, pretože si na značení dali záležať.

Po krátkej akreditácii, priamo v letiskovej hale, sme sa vybrali pre batožinu. Túto časť cesty nikdy nemusím, pretože to čakanie pri páse, či príde alebo nepríde, je v mojom prípade vždy nervózne. Čo sa ale nestalo. Môj kufor sa privalil medzi prvými. Potešil som sa, no nie na dlho. Kolega ešte moje nadšenie nezdieľal, teda tváril sa tak, pretože jeho batožina stále nikde. Po dvadsiatich minútach však predsa len prišla, takže znovu planý poplach.

Nabudení sme vykročili do ďalšieho levelu našej cesty do Pjongčangu, dejiska hier. Museli sme sa prebiť cez dav “obyčajných” pasažierov, veď my sme už k nim nepatrili, keďže sme mali na krku olympijskú novinársku akreditáciu. Tentoraz nás čakal rýchlovlak zo Soulu do Gangneungu. To je mesto, približne tristotisícové, ktoré hostí hokejový turnaj, krasokurčuliarske alebo rýchlokorčuliarske disciplíny, a tiež aj jednu z dvoch dedín pre športovcov. Práve v tomto prímorskom meste sme ubytovaní.

Olympiáda na vlastnej koži: Kórejské adresy si nerozumejú s mapami
Zdroj: Milan Hanzel.

Do vlaku sme naskočili s menším zdržaním, pretože štyri členky maďarskej výpravy mali debatný krúžok pri vchode nášho vozňa. Stihli sme to a vyrazili dvestokilometrovou rýchlosťou zo západného kórejského pobrežia na východné. Spať sa nám nechcelo, nejako sme boli naladení stále na slovenský čas, tak sa rodil tento článok.

V Gangneungu sme boli pred 22-hou a nastal čas hľadať ubytovanie. To sme ako jediní novinári zo Slovenska mali mimo oficiálneho komplexu. Mysleli sme si, že nájsť penzión asi 10 kilometrov od centra, dá zabrať. Kórejské adresy si totiž nerozumejú s google Maps. No, nestalo sa. Ochotní dobrovoľníci nás nasadli do jednej zo stoviek Kií a zaviezli až pred vchod penziónu. Tak sme o 22:30 kórejského času boli “doma”. O ubytovaní a zvláštnostiach tejto krajiny povieme viac v ďalšej časti.