Venuje sa všetkému, čo sa v športe mihne a bol pri vzniku Šport24.sk.

Peter Odráška

<ul>
<li>Aké mal v socializme podmienky na zápasenie?</li>
<li>Čo mu vraveli ľudia na ulici, keď zdolával sovietskych zápasníkov?</li>
<li>Ako ho obrali rozhodcovia o cennejšiu medailu na olympiáde?</li>
<li>Koľko dostal za bronz z olympiády?</li>
<li>Mal v socializme strach kvôli kontaktom s Američanmi?</li>
<li>Prečo ho odstavili od zápasenia a prečo je v nevôli zväzu?</li>
<li>Koľko mu ponúkali ako trénerovi v Dukle Banská Bystrica a v reprezentácii?</li>
<li>Prečo podľa neho slovenský šport prerazil dno?</li>
<li>Prečo ho sklamala politika, v ktorej to skúšal?</li>
</ul>

V rozhovore s Jozefom Lohyňom sa dočítate:

Ako vyzerali vaše začiatky v zápasení?

S týmto športom som začínal v Prievidzi v 73-om ako desaťročný. S bratom a kamarátmi z dvora nás zápasenie hneď chytilo, okrem toho sme sa venovali loptovým hrám či gymnastike. S bratom sme sa vždy „klbčili“, takto sme sa mohli vyblázniť na žinenkách. Začiatky, samozrejme, neboli jednoduché. Nevedeli sme, čo to zápasenie vlastne obnáša. Môj brat, ale aj ďalší chlapci boli na začiatku lepší ako ja. Mňa to bavilo, mal som vytrvalosť v trénovaní a vôľu niečo dokázať. Zostal som v zápasení a dotiahol som to tam, kam som to dotiahol.

Aké ste mali v socializme podmienky na zápasenie?

V sedemdesiatych rokoch, keď sme začínali, malo zápasenie svoj cveng. Mali sme olympijského víťaza Viťa Máchu, motiváciou bol pre nás aj cyklista Anton Tkáč. Zápasenie malo spoločenskú odozvu aj podporu od štátu. Na tieto roky spomínam rád. Zápasenie mi umožnilo, že som sa mohol venovať tomu, čo ma baví. Mali sme podmienky, cestovali sme po celom svete aj na základe výsledkov, ktoré dosiahli zápasníci pred nami. Dostal som sa do Prahy na vojnu, kde som sa upísal Rudej hviezde Praha. Tam boli podmienky fantastické. Mal som veľa sparingov. Chlapci chodili na vojnu s tým, že šport im umožňoval prečkať dva roky v športovom klube, popri nás sa vytiahli a dosiahli úspechy v Európe.

V stredisku mali tréneri riadne platy, rovnako aj športovci. Dostal som štátny byt, kde som si mohol neskôr založiť rodinu, mal som dobrý príjem. Nemusel som pozerať, či pomaranče a mandarínky stoja 30 alebo 40 korún. Samozrejme, keď to porovnám, teraz je iná doba. Chlapci sa v 18-20 rokoch rozhodujú, či majú so športom pokračovať alebo nie. Nevedia, čo bude v budúcnosti. Máme tu strediská – Dukla či policajti v Bratislave, tie však berú len top športovcov, na ktorých dostávajú peniaze, lebo urobia výsledky. Ja som kedysi urobil výsledky, ku mne prišli sparingovia. Klub im urobil dobré podmienky. Síce nemali výsledky, ale na tú dobu mali viaceré výhody, ktoré im umožňovali pekne žiť.

Ako a kde ste získavali tréningové poznatky v tej dobe?

Hovorievam mladým, že dnes majú veľkú výhodu: ľahnú si večer do postele, pozrú hocijaký zápas na youtube a môžu sa vzdelávať. Žiaľbohu, väčšinou tam sledujú filmy či počúvajú hudbu. My sme takú možnosť nemali. Museli sme si zabezpečiť kameramana mesiac dopredu, ten zobral 10-20 kaziet a ťažkú kameru a natočil video. Keď sme prišli zo súťaže, video bolo treba postrihať. U nás to robil môj brat, ktorý musel analyzovať každú jednu nahrávku súpera. Náročnejšie v porovnaní s dneškom to bolo aj na čas a priestory. Ďalšia vec je, že sme sledovali našich súperov. Poznatky som čerpal aj od kamarátov-zápasníkov z iných váh, ktorí mi ukazovali chmaty. Obkukávali sme aj na sústredeniach od Američanov, Poliakov, Nemcov či Rusov.

Inšpiráciu som však hľadal aj individuálne. Mám rád umenie, čítal som Michelangela, Donatella, Rodina či Van Gogha a ich životné príbehy. Videl som u nich, ako tvrdo sa museli dopracovať k výsledku, čítal som o ich boji a ceste na vrchol. Dnes by si žili ako králi, no v tej dobe to mali ťažké. Bolo to podobné ako v našom športe: prekusnúť sa z tejto malej krajiny na svetovú súťaž a dosiahnuť úspechy. Motivovalo ma, že cesta, ktorou sme sa vybrali, je správna, hoci je náročná.

Ako vyzerali podmienky na športovanie v socializme a ako by ste ich porovnali so súčasnosťou?

Dnes majú chlapci lepšie podmienky – majú haly, môžu pozerať videá a analyzovať ich v momente, ale aj natočiť samých seba. Mám veľmi málo záberov, kde by som študoval techniku a porovnal to s tým, ako sa trénovalo kedysi. Myslím, že to vtedy vyzeralo veľmi podobne ako dnes, podstata tréningu je totiž rovnaká: treba tvrdo trénovať, drilovať techniku, posilňovať či behať. Podstata je, že to za vás nikto neurobí a človek si to musí odmakať.

Za socializmu však naši rodičia ani nevedeli, že sme športovali. Stačilo nám však dvadsať korún na tenisky a tričko, hoci aj tie sme dostávali v kluboch. Keď som prišiel do strediska vrcholového športu, zrazu som mal ako dieťa 75 korún na stravu, čo boli za socializmu veľké peniaze. Do školy som nosil pražskú šunku, to si niekto dovolil kúpiť raz za pol roka.

Účasť na olympiáde v Los Angeles v roku 1984 zahatal politický bojkot. Zúčastnili ste sa len socialistických hier Družba. Ako ste vnímali túto situáciu?

Olympiáda je vrchol kariéry športovca. Rok pred olympiádou – v roku 1983 – som bol v Los Angeles na majstrovstvách sveta, kde sa skúšalo, ako bude športovisko vyzerať. Písalo sa, že kvôli bezpečnosti bude spomínaný bojkot. My sme však v Amerike na MS nepociťovali nič. Čudoval som sa, no bohužiaľ, bolo to politické rozhodnutie. Bolo to pre mňa sklamanie, pretože v 83-om som sa dostal do svetovej špičky a ako dvadsaťročný som bojoval o medaily. Vidina olympijskej medaily bola reálna, na Družbe sa mi to potvrdilo, skončil som tretí.

Zápaseniu za vašich aktívnych čias dominovali reprezentanti Sovietskeho zväzu. Mnohí z Československa brali súboje proti nim špeciálne, ako spôsob oplatiť im okupáciu. Ako ste brali tieto zápasy?

Rusi boli a dodnes sú svetová špička. Zdolať Sovieta v tej dobe bolo niečo neskutočné. Mne sa to podarilo už ako 20-ročnému, keď som zdolal majstra sveta. Odozva bola aj medzi zápasníkmi. Američania, Bulhari, Turci a mnohí ďalší ma dodnes uznávajú za to, že som sa z malého Československa dokázal prebiť do svetovej špičky. Za rok sa na mne vystriedalo na turnajoch aj osem Sovietov, ktorí na mňa hľadali spôsob, ako ma zdolať. Bolo to pre mňa príjemné, keďže som pre nich bol postrachom.

Mám spomienku, ako som išiel na tréning v Prahe. Vystúpil som z električky, vybehol za mnou chlap v montérkach a povedal mi: „Pán Lohyňa, som rád, že tých Rusov bijete.“

Na olympiáde v Soule ste získali bronzovú medailu, napriek tomu ste mali zmiešané pocity kvôli krivde od rozhodcov. Čo sa stalo?

Zápasil som s Kórejčanom, keďže mi z ničoho nič tesne pred zápasom zmenili súpera. Pripravoval som sa totiž na súpera z Afriky. Všetku taktiku som v hlave musel poprehadzovať. Kanaďania ma, navyše, upozorňovali, aby som si dával pozor, pretože im rozhodcovia ukradli zápas.Ten sa nevyvíjal, ako som si predstavoval. Bol som aktívny, dali ma však ako pasívneho do parteru. Diváci pískali, zakaždým prišlo niečo, čo prerušilo moju aktivitu, rôzne prerušenia rozhodcov. Napokon som prehral.

Sám som si vyčítal, že som to nezvládol a že to bolo mnou. Keď som to neskôr analyzoval, povedal som si, že rozhodcovia urobili maximum pre to, aby Kórejčan vyhral. To sa im podarilo a môj sen o zlate sa rozsypal. Porážal som však súperov ďalej a v zápase o 3. miesto som si poradil so Sovietom. To len potvrdilo, že sila mojich výkonov a pripravenosti bola na vysokej úrovni. Bol som najlepšie pripravený v kariére, dokonca lepšie, ako keď som získal titul majstra sveta. O to viac ma prehra mrzela. Kórejčan po olympiáde skončil a Soviet, ktorého som zdolal, to psychicky nezvládol a skončil so zápasením, lebo jediný z desiatich Sovietov nezískal medailu. Doteraz si hovorím, že som mohol byť olympijský víťaz, hoci po spoločenskej stránke si hovorím: čo by mi to pomohlo? Tak ako Emil Zátopek či Věra Čáslavská v dobe Československa, som aj ja, obrazne povedané, odkopnutý v dobe Slovenskej republiky. Som medzinárodne uznávaný, ale vo zväze nič nerobím.

Ako vás odmenili doma za olympijskú medailu?

Odmena bola 80-tisíc korún. Chlapci si mohli kúpiť televízor, alebo Ladu Samaru za 85-tisíc. Vybral som si to druhé, niečo som teda ešte doplatil.

Vrcholoví športovci v Československu popri športovaní museli pracovať, hoci väčšina z nich si chodila len po výplaty. Ako to vyzeralo vo vašom prípade?

Ako 18-ročný som chodil do práce a vstával som o piatej ráno. Potom som mal školu od druhej do šiestej a večer som šiel na tréning. Medzinárodný športový systém bol nastavený tak, že neexistovali profesionáli a museli mať štatút amatéra. Človek tým, že chodil do práce, tento štatút spĺňal. Štát refundoval zamestnávateľovi peniaze, prakticky len prelieval peniaze do štátnych podnikov. Počas strednej školy som sa učil za zámočníka - prišla práca v Banské stavby Prievidza, potom som prešiel do bytového podniku, kde som pracoval v teplárni.

Prevalilo sa, že športovci v socializme v Československu dopovali pod dohľadom ÚV KSČ. Bol aj na vás vyvíjaný nátlak brať nedovolené látky?

U nás doping nezohrával až takú veľkú rolu, hoci aj u zápasníkov sa našli nedovolené látky, aby mali väčšiu silu. Keď však nemá techniku, pohybovú kultúru a hlavu, je to ťažké. V našej dobe doping až taký rozšírený v zápasení nebol. Neskôr sa vypracoval vitamínový program, ktorý som nepodpísal, hoci mi opakovali: veď sú to len vitamíny. Dva roky som bol preto rozhádaný s mojím doktorom.

V socializme platili prísne pravidlá, a to aj v športe. Zažili ste nejaké z nich na vlastnej koži?

Niektoré veci sa museli rešpektovať: na zrazy ste museli prísť načas. Pamätám si, keď sme prišli na zraz, juniorský majster sveta Jozef Schwendtner meškal desať minút a poslali ho domov. Iní športovci si boli večer sadnúť, prišli nadránom a taktiež ich poslali domov zo sústredenia. Bola vtedy snaha ukázať, že funkcionári majú moc a treba dodržiavať určité pravidlá. Nebolo to zlé, ale niektoré veci boli prehnané. Ja som bol trochu rebel, keby sa niekto dozvedel, že za silnej totality, keď sme boli na sústredení v Mníchove, sme spali dva týždne u Američanov, neviem, čo by s nami urobili. Prišli sme domov, nikto o tom nerozprával, keďže nikto nevedel, kto kde sedí, počúva a môže nás bonznúť.

Mali ste kvôli kontaktom s Američanmi a kvôli inklinovaniu k západu strach?

Nie. Bral som prirodzene, že sa v športe stretávam so všetkými ľuďmi, zo západu aj z východu. Pamätám si, keď som bol u nás v telocvični. Predseda zväzu išiel s nejakým generálom, ja som mal mikinu, ktorú som dostal v Soule od B. Scherra s veľkým nápisom USA. Ich pohľady boli na nezaplatenie, rukami som sa snažil zakryť nápis. Neskôr som sa tomu smial, lebo si ma šéf zavolal do kancelárie a spýtal sa, či pre neho tiež nemám nejaké tričko z olympiády.

V dopingu aj ďalších veciach v socializme som bol rebel: stretával som sa s Američanmi, Kanaďanmi či západniarmi. Býval som na sídlisku, kde bola väčšina policajných bytov. Keď som ich bral k sebe na návštevu, alebo ich ubytovať a prichádzali sme k sídlisku, kde som býval, tak som upozornil Amíkov, aby boli chvíľku ticho, aby nás nikto nepočul a doma sme sa potom bavilii normálne. Páčil sa mi zápasnícky štýl Američanov, chcel som sa naučiť anglicky, vychádzal som však aj s ľuďmi z východného bloku. Západný štýl nás však fascinoval. Keď sme prišli do západného Nemecka či Ameriky, človek si mohol kúpiť značkové veci,ktoré u nás nebolo dostať. Prvýkrát som sa na západ dostal ako 20-ročný, porovnávali sme systém tam a u nás. Tam bola čistota, u nás, ako sa hovorí, bordel. Každý si vedel urobiť obraz.

O profesionálnych športovcoch je známe, že majú po skončení kariéry problém zaradiť sa do života. Ako to bolo vo vašom prípade?

Na olympiádu do Atlanty som odchádzal s tým, že je to moja posledná medzinárodná súťaž. Pocit konca kariéry definitívne prišiel, keď sa skončil zápas a nechal som v strede zápasnícke topánky na rozlúčku s mojou bohatou zápasníckou kariérou. Hovoril som si: a je koniec, čo budem robiť? Dostal som na záver standing ovations od fanúšikov, užil som si to, no zrazu prišla prázdnota, hoci som vedel, že budem pokračovať v klube či v reprezentácii. V roku 1998 som sa vrátil a na domácej pôde som sa rozlúčil so zápasením počas majstrovstiev Európy. Ja som ešte zápasil v nemeckej bundeslige až do roku 2004.

Prechod do civilného života som zvládol akosi plynule, začal som podnikať, aj keď po olympiáde v Sydney som bol úplne mimo zápasenia, okrem Nemecka, kde som zápasil ešte druhú Bundesligu. Prišlo to samé od seba, zvládol som to a nečakal som, že sa o mňa niekto bude starať.

Ako vyzerali roky po ukončení kariéry? Čomu ste sa venovali?

Mal som desať rokov hokejový obchod, o ktorý som sa staral. Keď som potom cítil, že podnikanie na Slovensku je už veľmi náročné a k tomu prišli silnejší hráči na trh, skončil som s tým. Medzitým som robil reprezentačného trénera, na klubovej báze som pôsobil 2,5 roka v Košiciach a nakoniec sme sa dohodli na ukončení spolupráce. Týždňovky ma dosť unavovali, neustále cestovanie a odlúčenie od rodiny boli dosť vyčerpávajúce. A ani so zväzom som nespolupracoval.

Po Sydney nás odstavili od zápasenia. Začali sem ťahať Rusov, napríklad Davida Musuľbesa. Vraveli, že to je dobrá cesta, ja som vravel, že nie, že tu máme svojich chlapcov, ktorým sa treba venovať. S vlastnými chlapcami sme už v minulosti dokázali urobiť výsledky. Trh sa však otvoril, nastavili sa podmienky cudzincom a doteraz táto filozofia pokračuje. Ja som proti tomu bojoval. S našimi chlapcami sa dá pracovať. Momentálna filozofia vyzerá nasledovne: tréneri tvrdia, že naši mladí zápasníci nedosahujú výsledky, že nemáme dobré talenty. Výsledky chlapcov však len odzrkadľujú prácu trénerov. Radšej sem dotiahnu Rusov. Ja som bol proti tomu, a preto som v nevôli zväzu. Povedal som otvorene, že toto je zlá cesta, oni v tom však vidia spásu: kúpiť si žoldniera, je to jednoduchšia cesta.

V minulosti ste spomínali, že k trénovaniu vás to neláka kvôli žalostným podmienkam. Čo si pod tým máme predstaviť?

V socializme som prišiel na vojnu, po roku som podpísal v Rudej Hvězde Praha a mal zabezpečené profesionálne športovanie bez toho, aby som myslel na to, ako uživiť rodinu. Keď mi prednedávnom - približne pred tromi rokmi - ponúkali v Dukle Banská Bystrica prácu trénera a plat 750 eur v čistom, len som sa tomu zasmial. Lepšie človek zarobí v obchodnom dome ako skladník či doplňovač tovaru. Keď mi ponúkali robiť reprezentačného trénera, povedali: dáme ti 350 eur. Ja som odpovedal, že si z toho nezaplatím ani nájom a nie ešte život. Mal som tri deti, o ktoré som sa musel starať.

Vrcholoví športovci ako Kuzminová, Martikán, Hochschornerovci či ďalší musia od rána do večera myslieť na šport a obetovať mu všetko. Musia mať dobrý plat, aby nemuseli rozmýšľať nad tým, čo bude ďalej, keď skončia a budú musieť začať od nuly. Za socializmu sme v takýchto podmienkach športovali. Začínal som s platom 5-tisíc korún a výsledkami som sa dopracoval k 10-tisíc. K tomu som mal stravné 95 korún na deň. čo by bolo v prepočte na dnešok, ako keby mi dali 50 eur na deň a plat cca 3 000-5 000 eur. Dnes to je nereálne, štát do toho nedá peniaze. Vravím, že sa musíme vrátiť k systému stredísk vrcholového športu a stredísk mládeže. A nielen sa vrátiť, ale aj takú podporu mať.

Neodpustili ste si ani ostrú poznámku o tom, že slovenský šport je na dne. Stojíte si stále za týmto názorom?

Nie je na dne, ale dno už dokonca prerazilo. Máme nejaké výsledky, ktoré robí Vlhová, tú však podporujú rodičia alebo Sagan, ktorého stiahli v mladom veku Taliani. Vodáci po rozdelení získali olympijské medaily, zrazu však má vodný slalom problém: nemajú kde poriadne trénovať. Mládežnícki športovci vidia, že aj keď budú olympijskí víťazi, upadnú do zabudnutia. Nevidia zmysel, prečo majú vrcholovo športovať.

Na školách sú dve hodiny telesnej výchovy týždenne, z toho je polovica detí ospravedlnených a necvičia. Za socializmu boli v triede jeden alebo dvaja tuční chlapci, teraz je v triede tridsať detí, z toho dvadsať obéznych. A podpora športu? Peniaze sú, ale sa neefektívne strácajú.

Hýbu sa dnes deti menej ako kedysi?

Áno. Môže za to prostredie, ktoré ich vychováva. My sme boli od rána do večera na ulici, hrali sme hokej či futbal, behali po záhradách. Dnes deti už nemôžu hrať futbal na ulici, lebo je tam premávka. Nie je dostatok ihrísk, k tomu majú deti plno iných možností a príležitostí. Sú tu počítače, mobily… Každý plače, že deti pri nich trávia veľa času, ale zabúda sa na to, že tie deti prakticky nemajú kde športovať. Keď pôjdete k jazeru či na hrádzu, milión ľudí športuje, ale robia to len pre seba. Dostať dieťa do haly? Nemáte kde, nemáte priestory. Všade sa stavajú nákupné centrá či byty. Všetko sa skomercionalizovalo a spoločnosť spadla do konzumného života.

V minulosti ste vyzdvihovali mládežnícky systém v USA. V čom je lepší ako slovenský?

Často lietam do Ameriky a vidím, ako to tam funguje v školách, rovnako ale aj v Japonsku. Športoviská majú plné aj cez víkendy. U nás sú školy vtedy pozatvárané a školské ihriská sa nevyužívajú. Obrazne hovorím, že športový život by nemal byť v kluboch, ale v školách, kde by mali byť zaplatení tréneri a nie učitelia. A potom by mali medzi sebou súperiť škola proti škole, rovnako ako za socializmu: mestské, okresné, krajské a celoštátne derby a škola nech za úspechy dostane peniaze. Pre školu to bude motivácia, tým pádom si musia zaplatiť trénerov.

Slovenčinárka predsa nebude vyučovať volejbal, na to musí byť odborník. U nás si učitelia berú telesnú výchovu ako ďalší predmet. Z univerzít v Amerike odchádza veľa športovcov k profesionálom, ale aj do nižších líg. Viem, že na Slovensku je problém s podmienkami a nedostatkom priestorov a ihrísk. V Amerike postavia školu a päť telocviční k tomu.

Rovnako ma fascinovalo, keď americkí hokejoví juniori vyhrali majstrovstvá sveta, naši vtedy skončili štvrtí. Keď sa hráčov pýtali, aký je ich sen, polovica našich hráčov hovorila, že chcú byť hráči NHL, lebo videli veľký zárobok. Čítal som hodnotenie Američanov od jedného odborníka, ktorý hovoril, že z ich tímu, čo bolo 25 hráčov, budú možno dvaja v NHL. A to boli majstri sveta. Prístup mali úplne iní. U nás hovoria: poď hrať hokej, budeš v NHL, budeš dobre zarábať.

Skúšali ste to aj v politike, kandidovali ste v župných aj primátorských voľbách, v druhých ste sa vzdali. Podľa vlastných slov ste však z politiky zostali sklamaní. Prečo?

Keď som končil s hokejovým obchodom, rozmýšľal som, čo ďalej. Oslovila ma pravica, či nebudem kandidovať v župných voľbách. Ponúkol som svoje meno s tým, že som tu od rána do večera pre nich. Zarazilo ma, keď boli zhrození pri myšlienke pracovať od rána do večera. Ja som bol zvyknutý zo športu tvrdo makať. V politike rozmýšľajú tak, ako som spomínal pri našich hokejistoch: idem hrať hokej, aby som zarábal peniaze. Ponúkal som svoju osobu na to, aby sme ukázali, že chceme niečo zmeniť.

Nenaplnilo ma to, rovnako ako prístup strán, či to bolo KDH alebo SDKÚ. Predpovedal som, že sa nedostanú do parlamentu, a tak sa aj stalo. Rovnako ma odrádzalo obsadenie týchto strán, nemali mladých ľudí, všetko boli staré štruktúry. Bol som nakoniec rád, že som skončil. Je to tvrdý biznis: rozhodia si svoje miesta a každý sa snaží urvať si čo najviac. So spoločenským osohom to nemá nič spoločné. Veď ako dlho sa robí diaľnica do Košíc? To je nonsens.

Robil som od roku 2004 súkromné tréningy: kondičnú prípravu hokejistom, potom sa pridali chalani, s ktorými som ja rekreačne hrával hokej. Keď som sa vrátil z Košíc, pol roka som nič nerobil. Uvažoval som, čo ďalej. Rozmýšľal som aj, že odídem do Ameriky a niečo rozbehnem. Potom som bol kamarátom na pive, slovo dalo slovo, jeho známy otváral priestory, prišiel som sa tam pozrieť a rozbehol som si svoje zápasnícke tréningy.

Začínal som s tromi chalanmi, ktorých som predtým trénoval, potom sme so synom založili občianske združenie Lohyňa Wrestling Academy, nakúpil som si panáky a ostatné vybavenie. Pomaly sa k nám pridávajú ľudia, chodia sem trénovať, mám tridsať ľudí. Sú tu individuálne tréningy, podnikateľom robím kondičné a silové tréningy, ale aj zápasnícke. Učím ľudí športovať, deťom vštepujem lásku k športu a dospelých učím, ako sa majú o svoje telo starať po fyzickej stránke.

JOZEF LOHYŇA: V repre mi ako trénerovi núkali smiešny plat. Lepšie zarobí skladník v obchode

Peter Odráška

Plus TV

Podráždený Vladimír Weiss na predzápasovej tlačovej konferencii pred zápasom s Atléticom

Dravecký potrestal Slovensko: Takto rozhodol o triumfe našich susedov!

VIDEO Okázalý luxus Realu Madrid: Takto to vyzerá v útrobách luxusného štadióna

Výber pre vás

JOZEF LOHYŇA: V repre mi ako trénerovi núkali smiešny plat. Lepšie zarobí skladník v obchode

Peter Odráška

Súvisiace články

Drsné osudy slovenských športovcov: Tréneri, politici, ale aj dlhy, život na ulici a samovraždy

ANTON TKÁČ: Lekári povedali, že už nikdy nesadnem na bicykel. Súperov som zdolával na dámskom

ALŽBETA HAVRANČÍKOVÁ: Kráčať úradom práce bolo strašné. Z kráľovnej bielej stopy je učiteľka

Plus TV

Podráždený Vladimír Weiss na predzápasovej tlačovej konferencii pred zápasom s Atléticom

Dravecký potrestal Slovensko: Takto rozhodol o triumfe našich susedov!

VIDEO Okázalý luxus Realu Madrid: Takto to vyzerá v útrobách luxusného štadióna

Výber pre vás