V rozhovore s Tomášom Hlavatým sa dočítate:

V rozhovore s Tomášom Hlavatým sa dočítate:
Aký je život v Rusku a v čom sa líši od života na Slovensku?
Akí sú Rusi a či aké nevšedné zážitky má s nimi
Či ochutnal tradičnú ruskú vodku a ako je na tom s ruskými jedlami
Ako v posledných týždňoch vyzerá pandemická situácia v Rusku
Ako zvláda cestovanie za súpermi v Rusku, kde nalieta tisíce kilometrov
Ako to vyzeralo na olympiáde v Tokiu a aké opatrenia museli dodržiavať
Ako sa mu spalo na kartónových posteliach v Tokiu
Ako sa spoznal so svojou priateľkou – českou hádzanárkou

S hádzanou ste začínali pri svojej mame, proti ktorej ste sa neskôr ako tréner postavili v dorasteneckom zápase Šale proti Michalovciam. Pamätáte si na ten zápas?

Myslím, že sme v tom zápase boli lepší a od začiatku bolo jasné, že vyhráme. Nebolo to až také divoké derby, že by sme sa v ňom bili či niečo podobné. Nieslo sa to v dobrej atmosfére, bol to pre mňa príjemný zážitok, myslím, že mama na to spomína rovnako.

Dáva vám dnes mama rady v trénerskej kariére?

Povedal by som to tak, že určite sa rozprávame o hádzanej. Mama ide opäť trénovať, prevezme Šurany. Teraz som v podstate ja viac v hádzanárskom trende, takže často sa ona pýta mňa a dávam jej rady. Debata o hádzanej medzi nami funguje, a keďže sa teraz vracia do trénerského diania, o to je debata intenzívnejšia.

Po angažmánoch na Slovensku ste trénersky pôsobili v Česku, Maďarsku a teraz ste v Rusku, hoci na trénera ste stále veľmi mladý. Ako vyzeral váš trénerský vývoj a ako ste sa dostali k zaujímavým ponukám?

Začínal som v Šali, kde som robil vedúceho mládeže a pracoval najmä s dorastenkami. Prvý odrazový mostík pre mňa bol, keď ma Dušan Daniš pozval do Michaloviec, kde som sa dostal na pozíciu asistenta trénera v tíme žien. Po jednej sezóne v česko-slovenskej súťaži som dostal šancu trénovať ženy Partizánskeho. Tam som bol dosť krátko, ale bol to pre mňa míľnik, prvýkrát som mohol trénovať ženy. Krátko na to som dostal šancu v Slavii Praha, počas pôsobenia v Česku som dostal šancu viesť aj českú juniorskú reprezentáciu.

V Maďarsku patrí hádzaná medzi prvé tri najsledovanejšie športy, ja sám som sledoval tamojšiu najvyššiu súťaž a čerpal z nej inšpiráciu. Keď som dostal šancu trénovať v tejto krajine, bolo to super. Hneď to bolo späté s tímom, ktorý hral Ligu majstrov a bol ašpirant na víťazstvo, lebo to bol kvázi B-tím. Odtiaľ som sa dostal do Györu, kde mi dobre fungovala komunikácia s hlavným trénerom, ktorý ma zavolal do áčka. Spolu sme následne prešli do Ruska do Rostova. Tento tréner trénoval aj reprezentáciu Ruska, kde už síce skončil, ale mne dali ponuku, aby som zostal naďalej.

Tomáš Hlavatý už niekoľko rokov pôsobí v Rusku.
Tomáš Hlavatý už niekoľko rokov pôsobí v Rusku.
Zdroj: archív T.H.

Z vášho rozprávania to vyzerá, že vo vašej trénerskej kariére išlo všetko hladko...

Keď som začal robiť hádzanú, od začiatku som si dal cieľ dostať sa čo najvyššie. Angažmány postupne prichádzali tak, že to bola stále väčšia výzva, stále väčšie nároky aj väčšia zodpovednosť, dávali mi však aj stále väčšie skúsenosti. Človek pracuje, musí veľa pre to urobiť, ale potrebuje mať aj šťastie, aby sa k angažmánom dostal, aby mu niekto zavolal a dal mu ponuku. Keď šanca príde, treba sa jej chopiť. Aj som spadol na hubu, boli momenty, keď to bolo ťažké. Beriem to tak, že trénerský chlebík nie je jednoduchý. Treba pracovať, nikto nie je dokonalý. To, že spadnete na hubu, sa stáva. Keď si niektorý tréner myslí, že je nedotknuteľný, je na veľkom omyle.

Aký je život v Rusku a v čom sa líši od života na Slovensku či v Česku?

Rusko je sebestačné a vie o tom. Život v Rusku nie je jednoduchý pre domácich ľudí. Je veľmi veľký rozdiel medzi bohatými a chudobnými a stredná vrstva je veľmi malá. Pre mňa je život tam náročnejší preto, lebo rodina a kamaráti sú ďaleko, človek si musí hľadať nových. Tréner je tam však v prvom rade preto, aby pracoval, pre mňa je to práca ďaleko od rodiny a od domova.

Rusko už mám trochu pochodené, takže viem, ako to tam funguje. Moskva je ako štát v štáte. Hocikto, kto navštívi Moskvu, povie, že je to krásne mesto, povedal by som proeurópske. Čo by som spomenul pri Rusku, je, že je všetko veľké. Rusi sa snažia robiť všetko vo veľkom, vidím to aj na Rostove. Keď sa Rusom niečo nepáči, neopravujú to, ale radšej vedľa toho postavia niečo nové. V tom sa odráža ich mentalita, ktorá hovorí: „My máme veľa a nie je problém.“ Toto považujem za rozdiel medzi Ruskom a ostatnými krajinami v Európe.

Akí sú Rusi? Máte nejaké špecifické skúsenosti a zážitky?

Jeden zo základných charakteristických znakov Rusov je, že sú uzavretí. Keď počujú niekoho rozprávať po anglicky, ako keby si začali dávať väčší pozor. Preto som sa naučil po rusky, lebo iný jazyk je v Rostove prakticky nepoužiteľný. Rusi sú niekedy nezodpovední. Išiel som v kruhovom objazde, predo mnou v strede objazdu zastavilo auto, chlapík dal výstražné znamenie a vystúpil.

Jazdiť v Rostove nie je sranda. Keď som tam prišiel, prvý rok som nemal auto a tešil som sa tomu. Potom mi povedali, že musím jazdiť, tak som z toho chvíľu bol nešťastný, lebo to tam je naozaj divoké, všetko to trúbenie, blinkre krížom-krážom doľava či doprava. Na ceste platí, že väčšie auto berie a ide. Keď Rusi rozprávajú o motivačných veciach, často používajú vojnovú tematiku. Víťazstvo v druhej svetovej vojne je pre nich veľmi dôležité. Vždy, keď sú sviatky, každý oslavuje vojakov. Mentalita Rusov je nastavená tak, že keď s nimi niekto chce pracovať, musí ich postaviť do radu, vysvetliť im, čo a ako od nich chce a oni idú za tým.

V pití vodky zrejme s Rusmi nemôžete súťažiť. Ochutnali ste typický ruský alkohol?

Tvrdý alkohol často nepijem, avšak pochopiteľne obísť vodku v Rusku nie je šanca. Stretol som sa s človekom, ktorý sa ma opýtal, či si dám s ním vodku. Keď som povedal, že áno, priniesol mi ju v trojdecovom pohári. Povedal som mu, že sa asi zbláznil, lebo keby to vypijem, ťahal by ma domov za nohu. Mám jedného kolegu, ktorého som sa po zápase spýtal, či ho môžem pozvať na pohárik. Povedal mi: Tomáš, ja s tebou nemôžem piť, lebo to by si musel fľašu kúpiť. Vtipy o množstve alkoholu, ktoré Rusi vypijú, sú pravdivé. Kvalitná ruská vodka v Rusku stojí veľmi málo, hoci ja to teda neviem rozoznať, či mi dajú kvalitnú alebo nie. Veľa kamarátov zo Slovenska si ju pýta, tak im nosím z Ruska.

Ako ste na tom s tradičnými ruskými jedlami?

Sú veci, ktoré som nevedel, že existujú a spoznal som ich až v Rusku, ako napríklad syrníky. Sú to také tvarohové koláčiky, ktoré mi veľmi chutia. Rusi často jedia slané sušené ryby, s týmto jedlom však nie som kamarát. Obrovská tradícia, hlavne v Rostove, sú riečne raky, to považujú za delikatesu. Samozrejme, potom tu je tradičný ruský boršč a podobné jedlá, ktoré zjem a chutia mi, lebo nie sú veľmi ďaleko od našej slovenskej kuchyne. Keď som išiel do Ruska, gastronómie som sa trochu bál, ale je tu na veľmi vysokej úrovni, čo sa týka reštaurácií a výberu kuchýň. V Rostove nie je problém nájsť akúkoľvek kuchyňu, nielen domácu ruskú, ale aj srbskú, taliansku, grécku, a keď chcem, nájdem aj slovenskú.

Ako často sa dostanete z Ruska domov na Slovensko?

Keď nebola pandémia koronavírusu, raz za mesiac som sa dostal domov, počas pandémie sa mi stalo, že som na Slovensku nebol celý rok. Bolo to spôsobené covidom, ale aj tým, že moja priateľka – hádzanárka hrá momentálne v Nórsku, takže som chodil viac tam, keďže to bolo z hľadiska opatrení a cestovania jednoduchšie. Momentálne trénujem v klube aj v reprezentácii, tak je cestovanie na Slovensko opäť náročnejšie.

Tomáš Hlavatý pôsobí aj v ruskej reprezentácii, s ktorou získal na olympiáde v Tokiu striebornú medailu.
Tomáš Hlavatý pôsobí aj v ruskej reprezentácii, s ktorou získal na olympiáde v Tokiu striebornú medailu.
Zdroj: Profimedia

Aká je v posledných týždňoch pandemická situácia v Rusku, čo sa týka opatrení či atmosféry v spoločnosti?

Počúvam veľmi veľa mýtov z domu, ktoré hovoria o tom, čo sa deje v Rusku. Myslím, že polovica vecí nie je tak, ako sa interpretuje. Pandemická situácia je, podľa mňa, taká istá ako na Slovensku. Obrovský rozdiel je v počte ľudí. Napríklad Moskva je metropola, kde chodí veľmi veľa turistov, sú tam tri letiská, samozrejme, vírus tam bol značne rozšírený. V Rusku však boli reštaurácie len dva-tri mesiace zatvorené, inak fungovali a mohli ste si ísť do nich sadnúť, samozrejme, s opatreniami. Rusi potom prišli so Sputnikom, veľa ľudí sa zaočkovalo. V lete sa rozšíril delta variant, opäť najmä v Moskve, takže opatrení je viac.

Cestovanie v Rusku na zápasy k súperom znamená zakaždým stovky kilometrov. Ako to zvládate?

Dá sa na to zvyknúť, ale je to únavné. Nie je to zrejme možné robiť päť či desať rokov, teda pre ľudí, ktorí na tom nie sú ako Rusi, ktorí takto odmalička vyrastajú. Najbližší súper, ku ktorému cestujeme, je od nás vzdialený tristo kilometrov, to je jeden z dvoch súperov, ku ktorým jazdíme autobusom. K ostatným lietame, prevažne s prestupom v Moskve, lebo priame lety do miest nie sú. Presuny k súperom trvajú minimálne sedem hodín, na každý zápas u súpera letíme o deň skôr. V porovnaní s krajinami, ktoré majú tieto vzdialenosti menšie, je tomu prispôsobený aj tréningový proces a všetko okolo neho. Keď sa mi teraz niekto sťažuje, že musí ísť cez celé Slovensko do Košíc, je to pre mňa vtipné, lebo ja keď niekam v Rusku chcem ísť, väčšinou musím ísť lietadlom.

Zatiaľ čo vo väčšine krajín Európy boli športové zápasy dlhé mesiace bez divákov, podľa fotografií zo záveru minulej sezóny boli na hádzanej v Rusku plné tribúny. Ako ste to brali?

Počas pandémie sme cestovali, covid bol všade. Aj ja som ho prekonal, keď som cestoval z Francúzska do Nórska, po pristátí ma otestovali pozitívne. Šport sa robí pre divákov, to je dôležitá vec. Keď bola hala prázdna, človek si na to pomaly začínal zvykať. Keď nám povedali, že sa diváci aspoň v obmedzenom množstve vrátia na zápasy, bol to pre nás dobrý pocit. Neskôr sme sa dali zaočkovať, takže som to vnímal bezpečnejšie. Atmosféra a diváci k športu patria.

Momentálne ste pri ruskom tíme na olympiáde v Tokiu. Ako to vyzerá priamo v centre diania?

Počas prípravy na olympiádu nás pravidelne testovali, počas posledných štrnástich dní pred začiatkom sme mali test každé dva dni. Z Ruského olympijského výboru prišlo, že by sme mali byť v Tokiu všetci zaočkovaní, tak nás očkovali. Počul som, že niektorí športovci po prílete do Tokia čakali dlhé hodiny, nám sa to nestalo, ja som sa na letisku stretol s fantastickou organizáciou.

Slovenský štvorkajak získal počas letu z Tokia vzácny suvenír:

Ako vyzerajú opatrenia v olympijskej dedine?

Musíme nosiť rúška, a to aj počas prechádzky na ulici. V obrovskej jedálni sa stretáva veľké množstvo športovcov, nechýba dezinfekcia a rukavice, sedí sa v boxoch, kde sú jednotliví ľudia od seba oddelení. Čo sa týka ducha olympiády, všetko, čo sa o tomto podujatí hovorí, platí. Aj najväčšie hviezdy športu sa prechádzajú okolo mňa, vidím, ako šport zbližuje, všetci sa tešia, že môžu súťažiť, občas sa podpichnú. Olympijský duch tu je a to je najväčší zážitok, ktorý si človek môže odtiaľto odniesť.

Niektoré opatrenia, ktoré športovci zdokumentovali na sociálnej sieti, vyzerajú až bizarne. Je niečo, čo vás prekvapilo?

Ja osobne by som o ničom z olympiády nepovedal, že je kuriózne alebo že ma to prekvapilo. Keď sme boli na majstrovstvách Európy, už tam som zažil takéto opatrenia, tam sme boli dokonca zatvorení v bubline. V Tokiu nie sme v bubline, že sa nemôžeme nikam pohnúť. Športovci sa tu medzi sebou stretávajú, mohol som sa porozprávať s trénermi z iných krajín. Za rok som počas Ligy majstrov pochodil celú Európu a bol som aj spomínanom európskom šampionáte, zažil som rôzne obmedzenia, v Tokiu ma preto nemalo čo prekvapiť. Organizácia je napriek pandémii fantastická, nemôžem povedať pol slova.

Ako sa vám spí na kartónových posteliach?

Olympijská dedina je veľmi pekne urobená, sú to novopostavené domy. Organizátori to s posteľami vyriešili šikovne, zrejme si povedali, že predsa nebudú vyhadzovať toľko dreva a postavili to z kartónov. Matrace sú však vysoko kvalitné, ruskí volejbalisti sa vôbec nesťažujú a to sú dvojmetroví chlapi. Bez problémov sa vyspia.

Hlavatého priateľka je česká hádzanárka Jana Knedlíková.
Hlavatého priateľka je česká hádzanárka Jana Knedlíková.
Zdroj: archív T.H.

Rusi aj na olympiáde musia reprezentovať pod iným názvom, namiesto vlajky majú iné logo. Bola to v hádzanárskej reprezentácii téma pred olympiádou?

Teraz už to téma nie je. Keď to bolo aktuálne a riešilo sa, či a ako potrestajú Rusko, hráčky to rozoberali. Najviac ich to zasiahlo, keď nám po treste dávali výstroj, na tričkách nám prelepovali ruské vlajky, kde bol nápis „Rusko“, prekrývali ho. Na olympiáde nám nehrá ruská hymna, na ktorú sme boli zvyknutí, keďže pred každým zápasom v Rusku hrá hymna. Nemyslím si však, že by to nejakým spôsobom poznačilo hráčky. Je pravda, že športovec súťaží za svoju krajinu a každého zabolí, keď nemôže štartovať pod svojou vlajkou. Na olympiáde sa však ruskí športovci dokážu cez to preniesť.

Vašou partnerkou je Jana Knedlíková, česká hádzanárka, ktorá pôsobí v Nórsku. Ako ste sa spoznali a ako fungujete v posledných mesiacoch?

Spoznali sme sa v Prahe, keď som trénoval v Slavii. Nie je to najšťastnejšie riešenie a nebolo to jednoduché. Neskôr sme boli spolu v Maďarsku v Györi. Keď som odišiel do Ruska, rozdelili sme sa. Bojujeme, ako vieme. Keď je tá možnosť, snažíme sa nájsť spôsob, ako byť spolu, aby to všetko fungovalo. Mne je jednoduchšie letieť za Jankou, z Nórska je náročnejšie vycestovať kvôli opatreniam. Keďže som mal covid v Nórsku, môj vstup do tejto krajiny je jednoduchší, ako keby mala priateľka cestovať do Ruska a vybavovať víza. Janka hrá v dobrom klube, je hádzanársky spokojná a ja ju podporujem. Cítime, že už sa blíži obdobie, keď chceme byť bližšie k sebe. (smiech)

Dávate si nejaké ciele v ďalšej trénerskej kariére?

Mojím cieľom je stále ísť ďalej a ďalej, krok po kroku si vybudovať lepšiu pozíciu, dosahovať lepšie výsledky. Ďalší krok, ktorý by som chcel dosiahnuť, je byť hlavným trénerom v niektorej z kvalitnejších organizácií. Preto pracujem, aby som sa na túto pozíciu dostal. Niekde som už trénoval, dosiahol úspechy, nazbieral skúsenosti, teraz je čas, aby si človek opäť trochu obil hlavu. Ako hlavný tréner som naposledy trénoval juniorky, v Rostove som si to už párkrát vyskúšal, takže toto bude môj ďalší cieľ. Netreba sa uspokojiť s tým, čo sa človeku podarilo, treba si nájsť vždy nový väčší cieľ.