„Ako sa máš? Túto otázku sa pýtame každý deň, ale ako často odpovieme len „fajn“ alebo „dobre“ a ideme ďalej? Ako často vlastne priznáme pravdu – sebe aj ostatným? Chcete vedieť moju pravdu? Ako sa mám? Ako zvládam karanténu a globálnu pandémiu? Poviem to takto: stále dýcham.

Bol to jeden z tých mesiacov. Moja nálada vyskočila hore, následne klesla dole, a tak stále dookola. Pandémia bola jedno z najdesivejších období, akými som prešiel. Som vďačný, že moja rodina a ja sme v bezpečí a zdraví. Som vďačný, že sa nemusíme strachovať o to, či budeme mať ako zaplatiť účty alebo či budeme mať aké jedlo položiť na stôl, tak ako mnoho ďalších ľudí v tejto chvíli. Stále však bojujem.

 

Pred olympiádou v roku 2016 v Riu de Janeiro som prvýkrát verejne prehovoril o mojich psychických problémoch. Nebolo ľahké priznať, že nie som perfektný. Otvorene však priznávam, vzalo mi to obrovskú ťarchu z chrbta, uľahčilo mi to život. Teraz sa vám znovu otváram. Chcem, aby ľudia vedeli, že nie sú sami. Mnohí z nás dnes bojujú s démonmi v hlave viac ako kedykoľvek predtým.

Ide o to, a ľudia, ktorí žijú s psychickými problémami, vedia, že tie nikdy nezmiznú. Máte dobré dni a zlé dni, cieľová čiara však neexistuje. Po olympiáde v Riu som poskytol množstvo rozhovorov, kde bol príbeh a titulok rovnaký: Michael Phelps prehovoril o depresii, nastúpil do liečebného programu, vyhral zlato na poslednej olympiáde a všetko je teraz lepšie. Prajem si, aby to bola pravda. Prajem si, aby to bolo také jednoduché. Úprimne, a myslím to tým najlepším možným spôsobom, je to jednoducho ignorantské. Niekto, kto nerozumie tomu, s čím sa musia vyrovnať ľudia s úzkosťami, depresiami alebo posttraumatickou stresovou poruchou, o tom nemá ani potuchy.

Aby som bol naozaj úprimný, médiá sú toho súčasťou. Pretiahli ma špinou za všetko zlé, čo som počas rokov urobil. Verte mi, bolo toho dosť. Som zodpovedný za každú chybu, ktorú som kedy urobil. Nikto iný. Dostal som pomoc a ukončil kariéru na vysokej úrovni, takže záver môjho príbehu by mal byť na piedestáli. Realita môjho života je taká, že nikdy nebudem „vyliečený“. Toto nikdy nezmizne. Je to niečo, čo musím akceptovať, naučiť sa s tým vysporiadať a určiť to ako prioritu v mojom živote. A áno, oveľa ľahšie sa to povie, ako urobí.

Pandémia bola pre mňa výzva, ktorú som nikdy nečakal. Celá tá neistota, všetci povinne zatvorení v dome. A otázky. Tak veľa otázok. Kedy sa to skončí? Ako bude vyzerať život, keď sa to skončí? Robím všetko, čo viem, aby som bol v bezpečí? Je moja rodina v bezpečí? Idem z toho zošalieť. Som zvyknutý cestovať, súťažiť, stretávať ľudí. Toto je šialenstvo. Moje emócie sú rozhádzané. Vždy som na hrane. Opustím sa veľmi ľahko.

Sú chvíle, keď sa cítim absolútne bezcenný, keď úplne vypnem a nastúpi bublotajúci hnev. Ak mám byť úprimný, viackrát som začal kričať „Prajem si, aby som nebol mnou!“ Niekedy príde ten zdrvujúci pocit, že to už viac nezvládnem, že už viac nechcem byť mnou. Je to ako v scéne filmu Posledný tanec, kde Michael Jordan sedí na gauči, fajčí cigaru a povie: „Stačilo. Prestávka.“ Už to viac nezvláda.

Toto je najzdrvujúcejší pocit, aký som v živote zažil. Práve preto mám dni, keď nechcem byť mnou. Prajem si, aby som bol ako nejaký Johnny Johnson, neznámy človek.

V jednu noc som mal záchvat s manželkou Nicole. Nebolo to dobré, ale zároveň som bol schopný zbaviť sa všetkých zadržaných emócií. Niekedy to potrebujete. Bolo to ťažké, ale dnes sa cítim lepšie. Niekedy je to iba časť môjho procesu.

Takže ako s tým všetkým bojujem? Ako sa mi to darí? Musím byť v posilňovni každý deň aspoň 90 minút. Je to prvá vec, ktorú musím urobiť. Zobúdzam sa medzi 5:15 a 7:00, bez budíka, jednoducho vtedy, keď vstanem. Keď je sedem hodín, urobím chlapcom jesť. Ak sa zobudím skôr, tak len odídem do posilňovne. Sú dni, keď tam nechcem byť, ale donútim sa. Viem, že fyzické zdravie je pre mňa rovnako dôležité ako psychické.

 

Ak vynechám deň v posilňovni, je to katastrofa. Dostávam sa do negatívnej schémy myslenia v mojej hlave. Keď sa to stane, som jediný, kto to môže zastaviť. Zvyčajne sa to nedá zastaviť príliš rýchlo. Občas to totiž predlžujem tým, takmer sa trestám. To je to, čo robím, keď urobím chybu alebo keď niekoho nahnevám. Myslím si vtedy, že je to zakaždým moja chyba. Keď sa to deje deň za dňom, viete dostať samého seba do strašidelnej situácie naozaj rýchlo. V karanténe sa to dialo veľakrát.

Keď som plával, bazén bol mojím útočiskom. Zobral som všetok hnev a použil ho ako motiváciu. Teraz je moje útočisko preč. Naučil som sa, že v ťažkých chvíľach je dôležité pokúsiť sa urobiť krok späť. Zhlboka sa nadýchnuť. Vrátiť sa a spýtať sa samého seba: odkiaľ idú všetky tieto emócie? Prečo si taký nahnevaný? To je niečo, čo som sa naučil pri liečbe. To je niečo, čo sa snažím naučiť mojich troch chlapcov. Keď ste však v takom stave, nechcete vždy robiť, čo je správne, alebo to, čo by ste mali urobiť. Snažím sa písať si poznámky na zrkadlo zmazateľnou fixkou. Motivačné citáty, ktoré mi pomáhajú, mám po celej kancelárii. A píšem si denník. Mám 20 alebo 30 listov papiera všade okolo, na ktoré píšem veci, ktoré mi víria hlavou alebo také, ktoré si chcem zapamätať na neskôr.

Keď sú veci naozaj zlé, musím si dať timeout. Toto ja musím vtedy odstrániť. Nechcem, aby ma tak videli deti. Takže vtedy idem do svojej izby na pár minút, alebo sa zavriem do kancelárie či do šatníka. Potrebujem tiché prostredie na rozmýšľanie a upokojenie sa. Na to, aby som sa určitým spôsobom resetoval.

Sú chvíle, keď som zaseknutý vo svojej hlave, keď si myslím, že už to horšie ani nemôže byť. Vtedy Boomer, môj štvorročný syn, príde za mnou, objíme ma a povie mi, že ma ľúbi. Vtedy to absolútne nečakám. Je to tá najlepšia vec na svete.

Po čase strávenom v posilňovni sa zvyčajne s mojimi chlapcami najem. Potom ideme niečo robiť spoločne. Čokoľvek robíme, večera je vždy na stole o piatej. Za tú som zodpovedný ja. Baví ma varenie, pomáha mi. Potom sa ideme okúpať, do postele, trochu sa s Nicole pritúlime.

Michael Phelps strávi denne v posilňovni 90 minút.
Michael Phelps strávi denne v posilňovni 90 minút.
Zdroj: instagram M.P.

Viem, čo musím urobiť, aby som sa postaral o moje duševné zdravie. Ale opakujem, nie je to vždy jednoduché. Pred niekoľkými rokmi som sa pridal k platforme Talkspace, čo je online terapeutická spoločnosť, ktorá v prípade potreby poskytuje prístup terapeutom. Veľmi mi to pomohlo, keď som bol na cestách. Povzbudil som aj kamarátov a rodinu, povedal som ľuďom, aké cenné to pre mňa bolo. Vlastne mi to zachránilo život. Všetci chceme byť najlepšou verziou samých seba. Hovoriť s terapeutom, byť zraniteľný, otvoriť sa a hovoriť o tom, s čím bojujete, to vám len pomôže. Nikto sa so životom nevyrovná sám.

Pomoc však dostanete len vtedy, keď o ňu požiadate. Musíte zdvihnúť telefón, otvoriť aplikáciu alebo si dohodnúť stretnutie. Úprimne, v posledných dvoch mesiacoch, keď som potreboval pomoc najviac, som toho s terapeutom veľa nekonzultoval. Viem, že je to môj problém. Je to však ukážkový príklad toho, ako rýchlo môžete skĺznuť do „vykašlať sa na to mentality“. Viem, že musím byť lepší.

Aj preto sa vám otváram. Chcem pomôcť iným, chcem využiť zodpovednosť. Tam vonku je obrovské množstvo ľudí, ktorí bojujú s presne rovnakým problémom ako ja. Nezáleží na tom, čím ste si prešli, odkiaľ ste prišli alebo čím chcete byť. Musíte sa len naučiť niektoré triky, ktoré u vás fungujú a zaberajú, a potom sa ich držať, veriť im, aby ste sa nedostali späť do negatívneho cyklu.

Musím si dopriať viac lásky a súcitu. Pozerám sa na mojich chlapcov. Spadnú, udrú si hlavu, plačú a o pol minúty sú späť na nohách, naháňajú sa a opäť smejú. Jednoducho idú ďalej, sú odolní. Žijú pre daný okamih. To je to, čo musíme urobiť všetci.

Nie je to tak dávno, čo som hovoril o psychickom zdraví v jednej spoločnosti. Po mojom príhovore nasledovali otázky a odpovede, jeden mladý človek vstal a začal rozprávať o svojich problémoch. Niekedy o tom momente premýšľam. Odvaha, ktorú musel mať na to, aby predstúpil pred svojich kolegov a priznal výzvy, s ktorými bojuje. Ukazuje to, že sa konečne dostávame do bodu, v ktorom existuje pochopenie, že psychické problémy a boj s nimi sú skutočné. Sú vážne, často na život a na smrť.

Nie je sa za čo skrývať. Nie je nič, čoho by ste sa mali báť. Jediný váš boj je len proti samému sebe. Myslite na to nabudúce, keď sa niekto spýta jednoduchú otázku: „Ako sa máš?“