Ako zástupcovia médií sme si ešte na letisku v Soule vyzdvihli okrem batožiny aj akreditáciu. Pracovisko, kde vám zalejú kartičku, sme našli ihneď vďaka informačným tabuliam a rovnako rýchlo nás aj vybavili.

S novou ozdobou na krku sa nás ujímajú ochotní mladí Kórejčania odetí do červeno-šedých súprav. „Cestujete do Kangnungu? Ide vám to o pol hodinku, poďte za mnou,“ pobáda nás sympatická dievčina a pýta sa, odkiaľ pochádzame. O Slovensku predtým nikdy nepočula, ale s úprimným záujmom sa pýta, či sme v jej vlasti po prvýkrát a tiež, ako sa v našej reči povie „dovidenia“. Keď nás dovedie ku kolegom, rozlúči sa s nami „dovidenia“ a „auf wiedersehen“ s nemeckými kolegami. Zahanbene sa na ňu usmejeme a poďakujeme. Po anglicky, kórejskú verziu sme zabudli hneď, ako nám ju povedala.

V Kórei pomáha armáda dobrovoľníkov.
V Kórei pomáha armáda dobrovoľníkov.
Zdroj: autori

Ďalší dobrovoľníci nám vytlačia lístok a dovedú nás k rýchlovlaku. Prichádza načas a čísla vagónov presne sedia s číslami na podlahe. O chvíľu už uháňame rýchlosťou 250 km/h do jedného z olympijských centier.

Na stanici v Kangnungu máme trochu obavy, keďže nebývame v oficiálnom hoteli, ale v penzióne na okraji 300-tisícového mesta. Ani to nie je problém, stačí ukázať adresu a vodič Kim (aspoň jedno meno som si zapamätal!) nás zavezie až pred vchod.

Dobrovoľníci pripomínajú mravce, sú usilovní, pracovití, ochotní. A najmä výborne informovaní. O zmene linky na krasokorčuliarsky štadión vedia ihneď a náhradný spoj bez problémov stíhame. Ostáva veriť, že nasadenie im vydrží aj počas súťažných dní. Už teraz by si zaslúžili zlatú medailu.