Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

Máte za sebou bezmála šesť psychicky najťažších mesiacov vo vašej športovej kariére. Ako ste to obdobie zvládli a ako sa dnes cítite?

- Proces od samotného zranenie, cez operáciu, rehabilitácie a následné tréningy bol a stále je dlhý a náročný. So súčasným stavom som však spokojná, napredujeme, všetko ide podľa plánu. Na druhej strane, som ešte dosť ďaleko od toho, kde chcem na konci byť, ale každým dňom sa to zlepšuje. Začiatky boli ťažké, stratila som svalstvo a v podstate som nemohla nič robiť. Keď som potom začala s aktívnou rehabilitáciou, výsledky som videla po dvoch-troch týždňoch a aj to úplne minimálne. Možno nejaký krok dopredu, no niekedy aj dva späť. Teraz je to už lepšie, ale stále nie je koleno stopercentné.

Ako tvrdo v súčasnosti drie Petra Vlhová na tréningoch, si pozrite vo FOTOGALÉRII

Po akom čase od operácie ste začali s tréningom?

- Upresním to. V sobotu som spadla, v nedeľu nasledovalo vyšetrenie a hneď od pondelka som s kolenom cvičila. Aby bolo do operácie, ktorá ma čakala o dva týždne, v čo najlepšom stave. Respektíve, aby mi na nohe neochablo svalstvo. Dva-tri dni po zákroku som ho začala pomaly ohýbať, následne pomocou barlí trochu chodiť a po veľmi krátkom čase nasledovalo každodenné cvičenie. Ak by som to mala zhrnúť od pádu v Jasnej až do teraz, dokopy som necvičila maximálne jeden týždeň. 

Aké tréningy absolvujete v súčasnosti?

- Postupne sa snažím zaťažovať operované koleno. Päť mesiacov odvtedy, čo som sa zranila, a teda od 20. júna už chodím aj do posilňovne, aby som nabrala čo najviac svalstva. Nie je to však len o posilňovaní s činkami, ale snažím sa už aj skákať a keď mám tréning na atletickej dráhe, tak si vždy po ňom dám jedno kolečko. Behám teda ešte pomenej, ale pre zmenu veľa bicyklujem, plávam a nedávno som začala aj korčuľovať.

Určite ste v kontakte aj s vašim trénerom Maurom Pinim. Ako často?

- Raz za týždeň mám s ním i celým tímom videomíting. Okrem toho máme vytvorenú aj spoločnú skupinu, v ktorej sme v kontakte na dennej báze. Či už prostredníctvom videí alebo textových správ každý člen tímu vidí, aké tréningy som absolvovala a akým spôsobom napredujem.

Vráťme sa k osudnému pádu spred takmer šiestich mesiacov. Zrejme by ste ten moment najradšej navždy vymazala z pamäte…

- Ak mám byť úprimná, som s tým v pohode, život ide predsa ďalej. Keď sa s niekým o tom rozprávam, alebo si na to spomeniem, lebo zrejme to bude dlhšie v mojej v hlave, vnímam to tak, že sa to jednoducho stalo. Zbehlo sa to veľmi rýchlo, takže tých momentov nie je až tak veľa. Na trati som urobila technickú chybu a nasledoval pád. Druhou chybou bolo, že som sa chcela hneď postaviť, pretože po tom momente som zacítila v kolene bolesť a hneď som vedela, že je zle. Som presvedčená, že keby som sa šúchala po snehu ďalej, nič sa nestane.

Mrzelo vás to o to viac, že sa to stalo v Jasnej?

- Poviem to takto. Kvôli tisíckam fanúšikov som bola veľmi smutná, z tohto pohľadu to bolo najväčšie nešťastie. Na druhej strane som však bola rada, že keď sa to už stalo, tak našťastie v Jasnej. Mám na mysli to, že na konci dňa som bola doma s mojimi najbližšími. Keby sa mi to totiž prihodilo v Kanade či USA, všetko by bolo omnoho zložitejšie, trvalo by to podstatne dlhšie a najbližších by som okolo seba nemala.

Keď vás zvážali z kopca na nosidlách, registrovali ste tisícky fanúšikov, ktorí vás prišli do Jasnej povzbudiť?

- Áno, všetko som vnímala, kývala som im. Aj som sa chcela na to pozerať, ale problémom bolo, že počas cesty sa do saní naberal sneh a ja som musela ležať. Opakujem, najmä kvôli nim mi bolo veľmi ľúto, že sa to stalo v Jasnej, ale aj takýto krutý vie byť niekedy šport... 

Prepadli vás pri prevoze do nemocnice v Ružomberku čierne myšlienky, že to môže byť koniec vašej kariéry?

- Vôbec nie. Hneď som sa na to pozerala triezvo. Vedela som, že je množstvo športovcov, ktorým sa stalo to isté, vrátili sa späť do súťažného kolotoča a v mnohých prípadoch boli ešte silnejší ako predtým. Povedzme si na rovinu, mohlo stať niečo oveľa horšie, jedno zranenie kolena mi nemôže ukončiť kariéru. Skôr ma to mrzelo z dôvodu, že som sa v sezóne cítila vynikajúco, bola som v skvelej forme a najmä v slalome som to mala výborne rozbehnuté.

Kto bol v nasledujúcich dňoch vašou najväčšou oporou?

- Samozrejme môj priateľ, ale vlastne celý tím, moja rodina, môj brat. Vlastne všetci moji najbližší, kamoši, fyzioterapeuti… Aj preto hovorím, že bolo akýmsi šťastím v nešťastí, že som sa zranila v Jasnej a všetkých som mala nablízku. A o tom to je, presne to som vtedy potrebovala. 

Bez bezsenných nocí sa to ale zrejme nezaobišlo, je to tak?

- Máte pravdu. Prvé noci to bola veľká bolesť. Ale aj potom, asi celý mesiac po operácii som brala lieky proti bolesti. Neraz sa stalo, že som sa v noci zobudila a rozplakala som sa. Nemohla som sa totiž prehodiť, tým pádom ani spať a aj ten najmenší úkon mi prišiel ako najväčší problém. Bolo to veľmi náročné obdobie, ale už to mám našťastie za sebou.

Čo sa vlastne stalo s lyžami, na ktorých ste spadli v Jasnej?

- Ak mám byť úprimná, ani neviem. Zrejme ich má doma môj servisman. Ale keď ste mi to už pripomenuli, asi ich vyradíme… (úsmev) 

Prelaďme na veselšiu nôtu. Počas sezóny určite musíte dodržiavať nejaký jedálniček, ako to však bolo po spomínanom zranení, keď mali od lyžovania pauzu?

- Priznám sa, že som za posledné mesiace veľa schudla, najmä zo svalov, čiže som sa akoby scvrkla. Čo sa však týka jedenia, mala som aj také dni, že som zbodla všetko. Akonáhle som však začala cvičiť, sama na sebe som videla, že s tým musím prestať, lebo to ide zlým smerom. Teraz si už dávam pozor.

Keď už spomíname jedlo, aké je vaše najobľúbenejšie?

- Je toho veľa, veď ako som spomínala, dokážem zjesť skoro všetko. Či už to sú bryndzové halušky, pizza, cestoviny na rôzne spôsoby, steaky, burgre, nemám v tomto smere s ničím problém. Ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak na bryndzáky od mojej maminy sa nič nechytá. Zároveň sa musím priznať, že počas dlhšej pauzy od lyžovania som trochu pričuchla aj ku kuchárčine, ale zasa som to nejako nepreháňala… 

Udalosťou týchto dní sú futbalové ME v Nemecku. Čo hovoríte na výkony Slovákov, ktorí mali v osemfinále na lopate veľké Anglicko?

- Sledovala som všetky ich zápasy na šampionáte a hrali výborne. Po vypadnutí s Angličanmi som súcitila s nimi, bola som nešťastná a smutná, ako to dopadlo. O tom je však šport, niekto musí prehrať, bohužiaľ v súboji s osemfinálovom súboji sme to boli my. Myslím si však, že tento tím má veľký potenciál a o dva roky na MS alebo o štyri roky na ME môžu prekvapiť. 

Koho favorizujete na titul majstra Európy?

- Nechcem machrovať, ale s priateľom Mišom sme veľkí futbaloví fanúšikovia, futbal často sledujeme. Mám teda nejaký prehľad. Páčia sa mi Španieli, môžu to dotiahnuť až na samý vrchol. Na druhej strane, od Francúzov i Angličanov som čakala viac..

Na záver sa vráťme k lyžovaniu. Pred zranením sa v športových kuloároch šepkalo, že po ZOH 2026 v Miláne a Cortine d'Ampezzo sa hodláte ukončiť kariéru. Je to pravda?

- Olympiáda je jasný cieľ, ale možno to potiahnem aj po nej. Prvoradé však je, aby som bola zdravá, fungovalo mi telo a potom sa uvidí...

Pesničky pozná od slova do slova

Pred pár dňami nechýbala Petra Vlhová na koncerte Pavla Haberu v Martine, ktorý dokonca vytiahol na pódium. „Bol to neskutočne krásny zážitok, parádne som si to užila. Vždy, keď mám čas, tak sa snažím chodiť na jeho koncerty. Neberiem ho už len ako speváka, ale aj ako kamaráta, pretože sa roky poznáme. Mám rada kapelu Team, Paľove pesničky a texty mnohých z nich poznám od slova do slova.

Vlhová je už roky jednou z najúspešnejších a najznámejším športovkýň na Slovensku. „Cítim, že ma ľudia spoznávajú. Keď ma stretnú domáci v Liptovskom Mikuláši, nie je to pre nich už nič výnimočné, skôr som zaujímavá pre turistov. Ale to sa deje skôr v lete, v zime je toho pomenej. V iných slovenských mestách je ten záujem citeľnejší. Aj z toho dôvodu, keď idem na nejaké väčšie podujatie, ako som bola napríklad vlani vo Východnej, tak som sa trochu maskovala,“ prezradila s úsmevom naša lyžiarka. 

Vlhovej úprimná spoveď: Preplakala veľa nocí. Čo je s lyžami, na ktorých spadla v Jasnej?

Andy Smatana

Výber pre vás