- V rozhovore s Henrietou Farkašovou sa dočítate:
Ako vyzerajú proticovidové opatrenia na paralympiáde v Pekingu
Ako si spomína na detstvo s tromi mladšími bratmi
S čím sa ako dieťa so zdravotným znevýhodnením stretávala v detstve
Ako jej učiteľka na základnej škole schválne zhoršovala známky
Ako vyzerali jej začiatky v lyžovaní v 17 rokoch
Ako motivovala 14-ročnú Petru Vlhovú svojou medailou
Čím sa živí popri lyžovaní
Vo svojej zbierke máte množstvo zlatých medailí z paralympiád. Nezunovali sa vám?
Veľa ľudí sa ma to pýta, či to už pre mňa nie je nuda, ale určite sa mi nezunovali. Nejde vyslovene o zlatú medailu, ako o lyžovanie samotné, o výkony a pocity z jazdy. Ak je to korunované medailou, je to super. Užívam si lyžovanie, to ma poháňa vpred, milujem ten adrenalín a pocit na lyžiach, keď sa ženiem dole svahom.
Momentálne hýbe svetom vojna na Ukrajine. Aká je aj vzhľadom na tieto témy atmosféra na paralympiáde?
Športovci sa snažia sústrediť najmä na seba a svoj výkon. Samozrejme, všetci vnímajú súčasnú situáciu. Do hĺbky to športovci až tak neriešia, zrejme kvôli tomu, aby to ich to nerozrušilo, keď sem v prvom rade prišli podávať výkony. Určite poznačilo paralympiádu to, že ruským a bieloruským športovcom zakázali štartovať. O tom športovci medzi sebou diskutovali, boli na to rôzne názory. Každému je momentálna situácia na Ukrajine ľúto, veď kto by si prial vojnu? Nikto z nás. Ak mám hovoriť za seba, snažím sa nečítať správy. Nemám na to ani čas, lebo máme nabitý program a nestíham ani sledovať, čo sa okolo mňa deje pomimo pekinskej bubliny.
Už počas olympiády v Pekingu boli medzi športovcami diskutované proticovidové opatrenia. Ako to vyzerá na paralympiáde?
Opatrenia sa týkajú každého, je potrebné sa s tým čo najlepšie vysporiadať. Nie je to, samozrejme, príjemné, keď musíme mať všade rúško a podobne. Tým, že niekto na to bude hundrať a nadávať, sa nič nezmení. Asi najlepšie je prijať situáciu takú, aká je. Vedeli sme, že opatrenia budú prísne, pripravovali sme sa na to, ako to bude v Pekingu fungovať. Každý deň musíme vypísať aplikáciu, chodiť na testy, nosiť rúška a nikde nevychádzať, teda okrem oficiálnych povolených miest. Napriek tomu si myslím, že atmosféra tu je veľmi dobrá.
Ako ste na tom so stravou v Pekingu? Naši hokejisti hovorili, že na olympiáde schudli, Petra Vlhová po troch dňoch nevedela, čo si má dať jesť.
Áno, aj u nás sa to už začína prehupovať do tej roviny, že rozmýšľame, čo si dáme. Výber jedál je tu celkom široký, človeku však po určitej dobe chýba domáca strava. Chuťovo je strava v Pekingu málo výrazná, málo slaná, ale dosoliť sa jedlo dá, vtedy sa to dá zvládnuť.
Prenesiem sa z Pekingu do vášho detstva. Máte troch mladších bratov. Aké bolo vyrastať s nimi?
Svojich bratov mám veľmi rada, máme medzi sebou malé vekové rozdiely. Bolo to veselé a akčné, keďže ich bolo viac, snažila som sa im prispôsobovať. Nehrala som sa s bábikami. Hrala som sa s autami, lebo aj moji bratia sa s nimi hrali. Lozili sme spolu po stromoch, musela som mať kopačky, lebo aj oni mali. Bratia cikali postojačky, tak aj ja som chcela cikať postojačky, tak som sa postavila a cikala postojačky. Súťažili sme, kto ďalej dociká. (smiech)
Kto vyhrával?
Samozrejme, oni. (smiech) Bolo to veselé, ale vôbec neľutujem, že som vyrastala s tromi bratmi. Doteraz máme medzi sebou pekný vzťah, aj keď už necikáme postojačky.
Viackrát ste v rozhovoroch rozprávali o tom, že ste to v detstve nemali ľahké, či už v škole, ale aj u lekárov a na úradoch. S čím ste sa ako dieťa stretávali?
Najčastejšie som sa stretávala s nepochopením. Mala som pocit, akoby som nikde nezapadala. Vždy som cítila, že som iná ako moji rovesníci. Ostatní vedeli reagovať v určitých situáciách, ja nie, lebo som nevidela. Dospelí ľudia síce vedeli, že mám zrakové postihnutie, chýbala mi u nich väčšia empatia. Možno len nemali skúsenosti s takým človekom a nevedeli si predstaviť, čo to obnáša. Nevedeli teda, ako môžu a ako nemôžu reagovať, cítila som sa teda veľakrát trápne. Ťažko sa mi s tým vyrovnávalo. Jedna vec bola, že ma nechápali, druhá, že mi často robili akoby napriek.
V čom konkrétne?
Mala som triednu učiteľku, ktorá nebola stotožnená s tým, že nechodím do špeciálnej školy, ale chodím do bežnej základnej školy. Sťažovala mi pobyt v škole tým, že mi bezvýznamne zhoršovala známky, snažila sa mi to znepríjemňovať rôznymi spôsobmi. Chcela som sa rovnať mojim spolužiakom, no čím viac som sa snažila, tým som dostávala horšiu známku ako moji spolužiaci. Začala som vnímať samú seba, že nie som dosť dobrá, nech hocičo urobím alebo neurobím. Cítila som, že tam nepatrím, bolo pre mňa ťažké sa s tým vysporiadať a začleniť medzi ostatných ľudí.
Keď som robil rozhovor s parahokejistom Martinom Joppom, hovoril, že v kolektíve majú svojský humor a uťahujú si zo seba. Funguje niečo aj u vás v paralyžovaní?
Ale áno, zvykneme si uťahovať navzájom sami zo seba. Niekedy si povieme, že sme „bezočivci“. (smiech) Vieme sa podpichnúť a robíme si zo seba srandu. Samozrejme, je iné, keď to človek myslí zo srandy a vie, o čo ide, ako keď cítite, že to nie je sranda a niekto vás ponižuje, lebo ste iný.
V minulosti ste spomínali na vaše začiatky v lyžovaní, ktoré prišli až v sedemnástich rokoch. Ako vyzerali začiatky?
Chodila som na špeciálnu strednú školu, kde boli zrakovo postihnutí študenti. Tam som videla, aké majú títo ľudia možnosti, ktoré som dovtedy nevnímala. V tej dobe ešte nefungoval internet v takom rozsahu ako dnes, že ste si mohli vyhľadať všetko, čo ste chceli. Ťažko sa dostávalo k informáciám o tom, čo môžu robiť ľudia s hendikepom. V škole sa mi otvoril úplne nový svet, videla som, čo všetko ľudia so zrakovým postihnutím dokážu a môžu, v čom sa môžu realizovať. Absolvovali sme lyžiarsky výcvik, postavila som sa na lyže a od prvého momentu som sa na nich cítila veľmi dobre.
Aké vyzerali vaše prvé jazdy na lyžiach?
Vysvetlili mi pokyny, ako zísť dole kopcom pluhom. To sa mi nepáčilo, zdalo sa mi to pomalé, chcela som sa pustiť normálne. Od prvého momentu som si to veľmi užívala, bola to láska na prvé zošuchnutie. Robila som rýchle pokroky, spúšťala som sa stále z väčšieho kopca. Môj telocvikár bol z toho udivený, ako dobre mi to ide, navyše bez predošlej skúsenosti na lyžiach. Robila som rýchle pokroky a učiteľ mi povedal, že to musíme ďalej rozvíjať a naviedol moje kroky do súťažného lyžovania. Potom to už malo rýchly spád.
Pri vašom prvom tréningu s navádzačkou Natáliou Šubrtovou ste mali nehodu a utrpeli ste štvornásobnú zlomeninu pravej strany tváre. Aké myšlienky vám vtedy vírili hlavou v nemocnici?
Hlavou sa mi vtedy preháňalo najmä to, že chcem byť čím skôr späť na kopci a na lyžiach. Vtedy som sa po dlhšej pauze vrátila na lyže, hľadala som novú navádzačku, mala som v talóne dve. Hneď v prvý deň som sa zrazila so snoubordistom a skončila som v nemocnici. Najskôr som nechcela ísť ani k doktorovi, a to napriek tomu, že bol náraz silný. Vybil sa mi dych, ležala som na kopci, začala mi opúchať tvár, tiekla mi krv z nosa, podlialo sa mi oko krvou. Nechcela som ísť do nemocnice, lebo som chcela lyžovať. Nakoniec ma zobrali k doktorovi, v Innsbrucku ma hneď operovali. Prvé myšlienky boli čím skôr sa zotaviť a opäť lyžovať.
Takže nemali ste psychický blok, ktorý by vám bránil postaviť sa opäť na lyže?
Vôbec. Okrem toho som mala množstvo ďalších zranení. Je to moja silná stránka, že po všetkých tých zraneniach som sa vždy vrátila na svah a nemala som v sebe blok, ktorý by ma brzdil v pokračovaní a v podávaní výkonov ako predtým. Za to som vďačná, že som to takto dostala do vienka. Žiadne zranenie ma neodradilo a nedostalo ma do kŕča, aby som rovnako pustila lyže dole kopcom ako pred zranením.
V lyžovaní aj v paralyžovaní máme mimoriadne úspešné lyžiarky. V prvom prípade to je Petra Vlhová, v druhom vy. Vnímate Vlhovej úspechy?
Samozrejme, že ich vnímam. Sledujeme v tíme všetky preteky, ktoré nám čas dovolá, a fandíme jej. Sme radi, že máme svetovú lyžiarku a je pre nás inšpiráciou. Sledovali sme aj jej olympijské vystúpenie. Akurát sme boli v Jasnej na tréningu, ani sme nezačali jazdiť, kým sme nedopozerali jej jazdu, resp. kým sa neskončili preteky slalomu. Všetci sme pozorne stáli na kopci, na mobiloch sledovali preteky a fandili Petre. Svojím zlatom nás ešte viac nakopla smerom k paralympiáde. Boli to krásne a emotívne preteky.
Ste spolu v kontakte? Komunikujete s Petrou nejakým spôsobom?
Nie sme v kontakte, zatiaľ sme nemali príležitosť stretnúť sa na spoločnej akcii. Keď bola Petra dieťa, vtedy sme sa stretli. Mohla mať asi 13 či 14 rokov. Naši bývalí tréneri sú súrodenci. Boli sme na letnom tréningu v Martine, kde sme jazdili pomedzi slalomové brány na kolieskových korčuliach. Petra tam vtedy tiež trénovala. Prezradím vám jednu pikošku. Petra zavesila na sociálne siete fotku s paralympijskou zlatou medailou z Vancouveru práve z čias, keď mala asi 14 rokov. Tá medaila bola moja.
Napriek tomu, že máte v zbierke množstvo úspechov z lyžovania, šport vás zrejme neuživí. Čím sa živíte?
Je pravda, že šport ma neuživí, keďže paralympionici na Slovensku nie sú profesionáli. Som zamestnaná v jednej účtovníckej firme ako administratívny pracovník. Mám tam vytvorené chránené pracovisko, kde sa realizujem.
Čo robíte, keď nepracujete a nelyžujete? Čo vám vypĺňa voľný čas?
Rada sa stretnem s kamarátmi. Kvôli lyžovaniu veľa cestujeme a sme mimo Slovenska, takže keď už som doma, snažím sa tráviť čas s kamarátmi a rodinou. V lete sa rada opaľujem, teplo mám veľmi rada. Začala som chodiť tancovať do jedného tanečného klubu, bola som však len párkrát, kvôli covidu a môjmu cestovaniu sa viac nedalo. Športom sa venujem aj mimo lyžovania. V lete rada idem na kolieskové korčule, na bicykel, párkrát som bola loziť na stene.
V rozhovore pred dvomi rokmi ste rozmýšľali nad budúcnosťou a nad koncom kariéry. Hovorili ste, že chcete potiahnuť do paralympiády v Pekingu. Ako vyzerajú myšlienky o vašej budúcnosti dnes?
Sama neviem. (smiech) Stále sa v lyžovaní cítim dobre, ale vnímam zároveň to, že mám svoj vek a prichádzajú súperky, ktoré sú často o polovicu mladšie odo mňa. Každým rokom je pre mňa náročnejšie absolvovať celú prípravu, cestovanie a celý tréningový proces. Po Pjongčangu som mala ťažké obdobie, bola som unavená psychicky aj fyzicky a nejakú dobu som o lyžovaní nechcela ani počuť. Potom som to opäť skúsila, v mojom živote sa určité veci napravila. Tých, čo ma ťažili, som sa zbavila a opäť som dostala chuť do lyžovania. Cítim sa momentálne na lyžiach veľmi dobre. Uvidíme, nechcem vynášať definitívny verdikt. Rodine som už pred ôsmimi rokmi spomínala, že po paralympiáde v Soči končím a predsa som ešte tu. Doma sa ma pýtajú: Heňa a kedy príde ten tvoj život po Soči? (smiech)
