V rozhovore so Šárkou Strachovou sa dočítate:

Ako zvládla koniec kariéry a prechod do života mimo športu?
Prečo jej nechýbalo lyžovanie a kariéra?
Prečo si samú seba nevie predstaviť v pozícii komentátorky?
Ako spomína na časy s otcom-trénerom, s ktorým dnes nekomunikuje?
Ako zmenila život operácia nezhubného nádoru, ktorú prekonala?
Ako stíha skĺbiť vedenie kliniky a materské povinnosti?
V čom sa zmenil jej život počas pandémie koronavírusu?

Kariéru ste ukončili pred štyrmi rokmi, mnoho profesionálnych športovcov prechod do iného života zvláda ťažko. Ako to bolo vo vašom prípade?

Ja som nemala žiadne problémy, ani s tým, že by som nevedela, čo mám robiť. Práve naopak, jeden deň som zavesila lyže na klinec a na druhý som rovnými nohami skočila do reality. Už pred koncom lyžiarskej kariéry som začala plánovať, vedela som, čomu sa chcem venovať po jej skončení. Založila som vlastnú kliniku celostnej terapie a športu, vedela som, že sa nechcem uberať smerom, ktorým som kráčala dvadsať rokov. Nechcela som byť trénerka, komentátorka, ani funkcionárka v lyžiarskom zväze. Chcela som však skúsenosti, ktoré som nabrala počas kariéry, posúvať ďalej, a to nielen vrcholovým športovcom. Mám na mysli skúsenosti v starostlivosti o naše telo a zdravie. S koncom kariéry som teda nemala problém, skôr som nevedela, kde mám začať.

Profesionálni športovci sú zvyknutí na určitý systém tréningov a pretekov, ktorý im po kariére chýba. Vám tento systém nechýbal?

Myslím, že som z toho bola už unavená. Bola som toho tak presýtená, že už mi ku konci kariéry chýbala radosť a motivácia pokračovať. Moje životné priority sa prikláňali do úplne inej oblasti. V dospelom lyžovaní som sa pohybovala od sedemnástich rokov, vo Svetovom pohári na top úrovni som lyžovala pätnásť rokov a lyžovaniu som obetovala aj celé svoje detstvo. Bola som teda rada, že môžem zaliezť niekam doma, nikam necestovať, nebaliť si tašky. Telo bolo unavené, takže šport a pohyb ako taký mi nechýbal niekoľko mesiacov. Potrebovala som úplne vypnúť. Nasledujúce leto po ukončení kariéry som otehotnela, takže môj režim sa odvtedy kompletne zmenil, na lyže som sa teda nedostala. Ako som bola xy rokov denne na lyžiach, za posledné tri roky by sa počet dní na lyžiach v mojom prípade dal spočítať na prstoch.

Mnohí športovci po kariérach pokračujú v úlohách trénerov a televíznych expertov, vy ste povedali, že ste si samú seba v tejto pozícii nevedeli predstaviť. Prečo vás nelákala táto dráha?

Nelákala ma, a to z jedného hlavného dôvodu. Priala som si rodinu a práca trénerky nie je skĺbiteľná s rodinou. Čo sa týka spolukomentátorky, viem, že asi mierite na Veroniku Velez-Zuzulovú. Jej situácia je trochu iná. Jej manžel je tréner a je stále na cestách, takže to je možno jej cieľ života. Ja si nedokážem predstaviť, že by som sa zobrala s dcérou a bola niekoľko týždňov na cestách preč z domu od môjho manžela, to neprichádzalo do úvahy. Ďalší dôvod bol ten, že my v točivých disciplínach nemáme takú pretekárku, ako máte vy Petru Vlhovú. Máme síce prenosy z pretekov, ale komentátori nechodia do miesta diania, všetko komentovanie sa odohráva z Prahy. Kvalita komentovania v takom prípade nemôže byť ani zďaleka taká dobrá, ako máte na Slovensku, keďže vaša televízia posiela ľudí často do dejiska pretekov. To bola vec, ktorá ma na tom nelákala. Dostala som ponuku spolukomentovať preteky z pražského štúdia, z časových dôvodov som to odmietla. Okrem rodinného života vediem kliniku a na jeseň som prevzala predsedníctvo klubu Fair play v olympijskom výbore.

Na tohtoročných majstrovstvách sveta v Cortine d‘Ampezzo ste sa však objavili v Českej televízii ako spolukomentátorka. Aké bolo sledovať preteky od komentátorského mikrofónu?

Musím sa priznať, že to bolo naozaj veľmi fajn. Užila som si to. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som sledovala preteky od prvej lyžiarky po poslednú v obidvoch kolách, možno to bolo tak pred štyrmi rokmi. Odvtedy som na to nemala čas a ani chuť. Tým, že sa pohybujem na sociálnych sieťach a mám tam pridaných veľa bývalých kolegýň, viem, kde sa idú najbližšie preteky, či kto ich vyhral. Naživo som už dlho nemala možnosť pozrieť si preteky. Bolo to príjemné, pre mňa to bol svojím spôsobom relax a zmena zaužívaného rytmu, v ktorom fungujem. Raz za čas mi to však úplne stačilo a nedokážem si predstaviť, že by som to robila pravidelne. Je to záležitosť na celý deň, sedíte v štúdiu od rána až do popoludnia.

Dalo sa niečo z lyžiarskej kariéry zužitkovať v živote po jej skončení?

Určite. Lyžovanie ma naučilo veľa toho, čo môžem teraz využiť. Robila som niekoľko seminárov na prepojenie vrcholového športu a vrcholového marketingu a manažmentu. Šport je úžasná škola života. Naučí vás ísť si za svojím cieľom, nevzdať to zakaždým, keď vás niečo zabolí alebo sa vám niečo nepodarí. Naučí vás trpezlivosti, cieľavedomosti, disciplíne a režimu. Mám na mysli v takom zmysle, že aj keď sa vám niekedy nechce ráno vstávať či ísť na tréning, tak sa predsa len zoberiete a idete. To sú úžasné skúsenosti, ktoré môžete preniesť do života po kariére či do fungovania firmy. Z kariéry do vedenia kliniky som si zobrala aj potrebu tímovej spolupráce. Lyžovanie je síce navonok individuálny šport, ale inak je to tímová práca odborníkov, ktorí robia lyžiarovi zázemie. Aj v klinike ide o tímovú prácu terapeutov, ktorí musia spolupracovať. Potom už je jedno, či je cieľom tímu zlato na olympiáde v prípade lyžiara, alebo je cieľom spokojný klient bez bolesti. Z kariéry som si zobrala aj veľa vecí v oblasti zdravia, starostlivosti o seba. Lyžovanie mi ukázalo, aké dôležité je starať sa o seba, po fyzickej aj mentálnej stránke. Nezabudnem na všetky možné terapeutické metódy, ktoré využívame aj v klinike a učíme s nimi pracovať našich klientov.

Na ktoré momenty z kariéry spomínate rada a na ktoré nie?

Samozrejme, rada spomínam všetky momenty s pozitívnymi emóciami. Mám teda na mysli akýkoľvek úspech, či už to boli medaily a víťazstvá, ale dokázala som sa radovať aj z trinásteho miesta v roku 2012 v Aspene, kde som sa vracala po operácii nezhubného nádoru. Bol to taký paradox, že niekedy sme sklamaní z tretieho miesta a niekedy sa dokážeme radovať ako malé deti z trinásteho. Pamätných momentov je veľa, ja však rada spomínam - alebo som za ne aspoň vďačná - aj na momenty a obdobia, ktoré sa úplne nepodarili. Do života vás najviac naučia skôr momenty, keď sa vám nedarí, keď ste dole a musíte nájsť silu zdvihnúť sa.

Často dostávate v rozhovoroch otázku ohľadom vášho komplikovaného vzťahu s otcom, s ktorým ste sa počas kariéry rozišli a nekomunikujete spolu. Ako s odstupom času vnímate vzťah, ktorý ste s ním mali počas kariéry?

To sa asi nedá zhrnúť do jednej vety. Keby som sa o to mala pokúsiť, myslím, že môj otec ma toho naučila veľmi veľa. Za to som mu veľmi vďačná, zažili sme spolu krásne momenty. Naše cesty sa potom rozišli, rozhodli sme sa ísť každý svojou cestou, ja som za to rada. Na svojej ceste som našla úžasných ľudí, úžasného manžela, s ktorým mám dcéru. Svojmu otcovi prajem, aby aj on na svojej ceste bol spokojný a našiel na nej šťastie.

Počas kariéry ste prekonali operáciu nezhubného nádoru. V čom toto obdobie zmenilo váš život?

Pre mňa to bola príležitosť si niektoré veci nastaviť a poskladať nanovo. Bol to pre mňa fyzický aj mentálny reštart. Utrpela som celkový metabolický rozvrat, niekoľko týždňov som bola v nemocnici, výrazne som schudla a prišla o takmer všetku svalovú hmotu. Aj na tele som si mohla niektoré veci vybudovať inak a nanovo. Myslím, že som od tej doby začala lyžovanie riešiť viac za seba, teda lyžovala som pre seba a nie pre okolie a tím. Bol to dôležitý bod v mojom živote, ktorý ma naučil veľa o mojom tele, o tom, ako je fyzická časť prepojená s mentálnou.

Šárka Strachová.
Šárka Strachová.
Zdroj: archív Š.S.

Ako sa vám dnes darí skĺbiť materstvo s vedením kliniky a aké náročné je stíhať sa venovať obom povinnostiam?

Rodina je pre mňa priorita, takže sa jej snažím maximálne venovať. Pracujem viac-menej hlavne večer a do noci, takže občas bývam unavená. Je to náročné, ale veľmi ma to napĺňa a baví. Som v životnom období, keď ma dcérka maximálne potrebuje. Čím však bude staršia, tým bude sebestačnejšia. Hovorím si teda, že aj keď som niekedy unavená a veľa vecí nestíham, skúšam rozmýšľať tak, že o pár rokov budem rada spomínať na obdobie, keď som nič nestíhala. Je to náročné, ale tým, že ma to všetko baví a napĺňa, prebieha odpočinok a regenerácia rýchlejšie a rýchlo dopĺňam sily.

Od minulého roka svet bojuje s pandémiou koronavírusu. Zmenil sa počas nej v niečom váš život?

Koronavírus zmenil životy nás všetkých, prejavilo sa to na rôznych úrovniach. Ja to najviac vnímam cez vedenie kliniky. Jar minulého roka počas prvej vlny bola veľmi náročná, pre nás všetkých to bolo nové, bol to veľký šok. Čo sa týka osobného života, tam musím zaklopať na drevo, zatiaľ sa nám v rodine covid vyhol. Som za to rada a snažím sa byť opatrná, čo sa týka stretávania s našimi starými rodičmi. Myslím, že v nasledujúcich rokoch pochopíme, ako sa zmenili naše životy, čo sa týka cestovania, práce či komunikácie medzi ľuďmi, keďže veľa vzťahov ochladlo. Myslím, že už sa nikdy nevrátime do toho v úvodzovkách normálu, v ktorom sme fungovali pred pandémiou.