- V rozhovore s Iljom Škondričom sa dočítate:
Ako vyzerali začiatky MMA na Slovensku? Čo všetko bolo v zápasoch povolené a dnes už nie je?
Ako vyzeral život bojovníka v začiatkoch MMA na Slovensku?
Akí boli v začiatkoch MMA Attila Végh a Ivan Buchinger, ktorých priviedol k tomuto športu?
Ako vníma trash talk a odkazy bojovníkov na sociálnych sieťach?
Čo si myslí o zápasoch youtuberov a iných osobností mimo MMA v klietke?
Prečo bojovníci musia odhaľovať súkromie?
Čo si myslí o Gáborovi Borárosovi, prečo ho nazval instagramovou postavičkou a čo by mal zmeniť?
Trénujú v OFA aj ľudia z netradičných prostredí? Aké pravidlá v gyme platia?
Ktorí bojovníci v OFA prešli najväčšími premenami – fyzickými aj mentálnymi?
Prečo kritizuje štát za amaterizmus počas pandémie?
Pri vašom mene sa často spomína, že ste stáli pri zrode MMA na Slovensku. Ako vyzeralo vtedy MMA u nás?
V prvom rade treba povedať, že MMA bolo vtedy Vale-tudo, teda bez pravidiel v klietke. Ani malé rukavičky, v ktorých sa dnes bojuje, nemuseli byť, takže bojovníci sa bili holými päsťami alebo bandážami. Povolené boli hlavičky, kopy na zemi do hlavy, a tak ďalej. Toto všetko sa časom zo zápasov odstránilo, aby ten šport bol bezpečnejší, aby vyzeral lepšie pred ľuďmi, že to nie je bitka nejakých neinteligentných ľudí. Postupne sa to menilo.
Ako v začiatkoch vyzeral celý systém zápasov, kde sa zvykli súboje konať a existovali nejaké váhové kategórie?
V tom čase váhové kategórie neboli. Bolo teda možné, že proti sebe zápasili 70-kilový človek so 100-kilovým. Prvé zápasy boli v Čechách v Prahe, išlo o pyramídový systém. Pamätám si, že Slavo Molnár, bývalý džudista, s ktorým sme neskôr pokračovali do MMA, celú túto pyramídu vyhral. Až neskôr sa u chalanov, ktorí mali thaiboxerské organizácie, sa do ringov na Slovensku začali vsúvať aj MMA zápasy. MMA vtedy nebolo populárne, nemalo toľko fanúšikov ako dnes, takže do programov vsúvali len 1-2 zápasy.
Ako vyzeral život bojovníka v začiatkoch MMA na Slovensku?
Bol určite iný ako dnes. Bol to doslovne život bojovníka. Človek musel MMA milovať, mať k tomu vzťah. Ako som spomenul, pravidlá vtedy dovoľovali údery hlavou a podobné veci, ktoré už dnes nie sú povolené. Ľudia tam teda mohli ľahko prísť k zraneniu. Ďalšia vec je, že vtedy neexistovali sponzori, fanúšikov bolo neporovnateľne menej ako dnes. Človek musel mať svoju prácu a popri nej trénovať a zápasiť. V porovnaní s dnešným MMA bojovníkom, ktorý sa tomuto športu venuje profesionálne, je to diametrálny rozdiel.
Čo živilo vás?
Pracoval som v bezpečnostnej službe. Živil som sa týmto a popri tom tréningmi, keďže som mal klub. Žil som teda z klubu aj z práce.
Bojovníci na Slovensku sú dnes hviezdy, ktoré priťahujú pozornosť médií aj sponzorov, zrejme najznámejším menom v klietke aj mimo nej je Attila Végh. Ivan Buchinger však priznal, že v začiatkoch prežili náročné časy. Akí boli pred rokmi?
Attilu Végha aj Ivana Buchingera som vlastne priviedol k MMA. Peter Farkaš mi ich predstavil v Budapešti, v tom čase bol ich akýmsi mentorom. Povedal mi, že sú to skvelí bojovníci, či by som sa im nevedel povenovať, keďže už v tom čase som chodieval s chalanmi do Chorvátska, Čiech či Poľska na zápasy. Ujal som sa ich, boli to jednoduchí chlapci z dediny, maximálne skromní, nevedeli ani po slovensky, takže bola s nimi poriadna sranda. Boli to úplne iní ľudia, ako sú to dnes. Už vtedy mali srdce bojovníka, talent, skromnosť a hlavne bojovnosť. V tom čase sme za dva mesiace odbojovali tri zápasy, nepotrebovali v podstate ani regeneráciu. Boli draví, chceli a stále išli dopredu.
MMA si na Slovensku postupne získalo svoje miesto a dnes sa teší veľkej popularite, stále však rozdeľuje ľudí na dve skupiny – tá druhá ho stále vníma za krvavú bitku a nie šport. Zmení sa to v budúcnosti?
Podľa mňa sa to zmení, ale ako futbal má svojich fanúšikov aj odporcov, ktorí si myslia, že sa tam len nejakí blázni naháňajú za loptou, aj MMA môže niekto vnímať tak, že to je len bitka nejakých surovcov. Názor nikomu netreba vnucovať, každý si ho spraví sám, a to aj vďaka organizácii Oktagon MMA. Tá ľuďom ukazuje aj pohľad za oponu a vidia, ako bojovníci žijú, aké majú životné príbehy, a tak ďalej.
Osobitnou kategóriou v MMA je trash talk, v ktorom sa niektorí bojovníci vyžívajú, iní ho kritizujú. Ako ho vnímate vy?
Myslím si, že to patrí k tomu. Doba je taká, netreba sa evolúcii brániť. Živý príklad je Conor McGregor, ktorého všetci za tento trash talk kritizujú. Aj ja ho za to môžem kritizovať v tom, že malé deti to sledujú, potom nám prídu na tréning a ich správanie je trochu iné, než ako by sme si predstavovali. Na druhej strane McGregor dokázal priniesť peniaze do MMA. Viete, riešiť niečo, či je správne alebo nesprávne… Nejakým spôsobom to funguje, aj v publiku má niekto rád športové správanie, niekto má rád trash talk. Dôležité je, keď si bojovníci na konci zápasu podajú ruky a ukážu, že robili len šou. Tento šport už nie je len šport, ale je to aj šou.
V posledných rokoch sú populárne zápasy v klietke v podaní osobností, ktoré sa profesionálne nevenujú MMA, teda napríklad zápasy youtuberov. Ivan Buchinger v našom rozhovore tento trend kritizoval. Ako ho vnímate vy?
Ivan to kritizuje, ale na druhú stranu si možno neuvedomuje, že títo ľudia pritiahnu pozornosť bežných ľudí, ktorí pochopia takú vec, že aj youtuber sa vie pripraviť na zápas a že tento šport je pre každého. Je pekné to kritizovať, ale na druhú stranu je človek rád, že títo ľudia mu, napríklad, zvýšia reklamu v spoločnosti či prinesú do MMA viac peňazí a tým pádom má profesionálny bojovník viac peňazí.
Zápasy dvoch bojovníkov sa často začínajú už niekoľko týždňov pred samotnou bitkou na sociálnych sieťach. Aký je váš názor na to?
Je to súčasť taktiky a psychologickej vojny pred zápasom. Niekto s tým vie pekne pracovať, niekto sa tomu vyhýba. Záleží od jednotlivca. Mne sa na MMA páči, že sa boj môže preniesť na zem, môže byť v postoji, páči sa mi rozmanitosť bojovníkov. Každý z nich preferuje iný druh boja, inú taktiku. Dokáže to osloviť fanúšikov, ktorí majú radi boj na zemi aj v postoji. To isté môžeme povedať o trash talku a týchto „hádkach“ na sociálnych sieťach. Niekto to má rád, niekto nie, je to rozmanité pre bojovníkov aj pre fanúšikov.
Pozrite si tréning Ľudovíta "Lajoša" Kleina:
Ivan Buchinger získaval opasky v zahraničí, no ako sám priznal, napriek tomu mal problém získať sponzorov a doma ho nikto nepoznal. Je trash talk a šou okolo MMA nutnosťou, ako prilákať pozornosť sponzorov a zarobiť viac?
Nemyslím si, že je to nevyhnutné. Každý zo sponzorov a fanúšikov má rád niečo iné. Niekto má rád skromného bojovníka, ktorý sa príliš neukazuje v trash talkoch a ukazuje sa skôr výkonmi v klietke, niekto má zase rád šoumenov. Každý má rád niečo iné, nemyslím si však, že trash talky sú nevyhnutnosť. Každý si vie fanúšika získať niečím svojím. To, ktorí bojovníci sú dnes populárnejší, je možno obraz doby. Dnes je doba memečiek. Niečo sa stane, každý to tlačí do nejakej srandy či hejtov, hneď tam vidíme médiá, ktoré to rozoberú. Taká je doba.
V jednom z rozhovorov ste vyhlásili, že bojové umenia dnes bojovníkov uživia, ale musia im podriadiť súkromie. Čo to konkrétne znamená?
Na sociálnych sieťach aj v dokrútkach musia ukázať niečo zo svojho súkromia. Organizácie dnes bazírujú na tom, aby sa šport predával takým štýlom, aby ľudia videli niečo zo súkromia bojovníka, aby sa im trochu otvorili, lebo ľudí zaujíma súkromie druhých.
Ondřej Novotný vás citoval, keď ste hovorili o Gáborovi Borárosovi, že keby nepridal fotku na instagram, snáď by ani nemohol dotrénovať. Preháňa to Boráros s instagramom?
Každý z bojovníkov je niečím svojský. Gábor je taká instagramová postavička, niektorí ľudia ho majú radi, iní ho zatracujú. Aj to priťahuje fanúšikov, jedna skupina chce vidieť, ako vyhrá, druhá zase, ako prehrá a ako instagramový frajer dostane na zadok. Obe skupiny – prajníci aj neprajníci – sa koniec-koncov stretnú v hľadisku alebo pri kúpe online prenosu, aby videli Gábora zápasiť. Či to preháňa? Hodnotiť každého zápasníka sa nedá, niektoré veci si musia aj oni sami zhodnotiť a zaradiť sa do kategórie. Každý sa musí rozhodnúť, či bude profesionálny bojovník, ktorý vie ovládať tieto veci a vie si načasovať ten instagram, alebo sa tým nechá pohltiť a zhltne ho to tak, že nebude podávať kvalitné výkony v klietke.
Ondřej Novotný povedal, že sa bojí o jeho život, lebo sa nespráva ako profesionál a stretáva sa s pochybnými ľuďmi. Čo to znamená a čo by mal Gábor zmeniť?
Gábor je určite v prvom rade veľký talent. To, že je to neposlušný chalanisko, je ďalšia vec. Má svoje srdce, má svoje veci. Keď však chce napredovať, musí urobiť aj on kroky v kariére, musí zmeniť prístup k tréningu. Aj športovci ako Conor McGregor či Mike Tyson mali svoje vrcholy aj pády. Možno je smiešne prirovnávať Gábora k takto veľkým osobnostiam, ale dá sa povedať, že to je podobný prípad, len v menšom vydaní. Niekomu sláva ublíži, a potom sa hľadá. Gábor je tiež nejaký ten rok na scéne a tiež má právo hľadať sa. Je to mladý človek a dúfam, že sa raz nájde a nastúpime na tú správnu cestu. On talent je, len ho musí rozvíjať, musí viac milovať MMA tréning ako len nejaké činky a instagramy.
Ľudovít Klein sa stal prvým slovenským bojovníkom v UFC. Kto ďalší podľa vás má šancu dostať sa do tejto organizácie?
Vždy sme vedeli, že Lajoš na toto má. Čakalo sa asi dva roky, kým sa tam dostal. Už sa vytvárajú nejaké nové hviezdy, ktoré by sa tam mohli o dva roky dostať. Zatiaľ je však priskoro niekoho označovať a prognózovať, aby mu to neublížilo, aby si nemyslel, že je už v trištvrtine cesty a pritom je len niekde v polovici.
MMA je na Slovensku v posledných rokoch mimoriadne populárne. Pocítili ste to aj v OFA? Nastal výrazný príliv bojovníkov?
Samozrejme. Popularitu MMA sme v gyme pocítili, ľudia chcú hneď robiť MMA. Hneď sa stretávajú s tvrdým tréningom, odriekaním, disciplínou a pravidelnosťou, veľa ľudí začne následne odpadávať. Zistia, že na instagrame všetko dobre vyzerá, sláva je parádna, ale nie je to len o tom odfotiť sa niekde. Zistia, že je to o tvrdom tréningu, dodržiavaní diéty, disciplíny, a tak ďalej. Ako niektorí prídu, tak aj odídu, ale nárast členov určite monitorujeme.
Platia v OFA nejaké pravidlá, ktoré musia bojovníci dodržiavať?
Určite áno. Bazírujeme na tom, aby sa chalani správali športovo v gyme aj mimo neho. Ojedinele príde nejaká sťažnosť, že je niekto drzý, resp. že niečo riešil netradičným či neprimeraným spôsobom. V takom prípade situáciu prešetríme a zakročíme, pretože chceme, aby to bol klub športovcov a aby tu nevyrastali výrastkovia, ktorí u nás budú trénovať a vonku budú ohrozovať ľudí.
Pri MMA bojovníkoch si človek predstaví tvrdých mužov z drsných prostredí. Trénujú u vás aj ľudia z netradičných prostredí, na ktorých by ste to nepovedali?
Jasné. Aj tu chcem prízvukovať, že je to stále šport. Nikto v dnešnej dobe nemôže tvrdiť, že to je inak. Často vidíme, že právnik, doktor a ďalší vedia robiť skvelé výsledky. Ak nie priamo v MMA, tak v jiu-jitsu. Tam nedostávate údery do tváre, čoho sa väčšinou obávajú ľudia zo spomenutých povolaní. Aj ľudia z takýchto odvetví chodia trénovať do gymu, z rôznych povolaní aj vekových kategórií. Máme klientov, ktorí majú vyšší vek a stále trénujú, majú v sebe tie vôľové vlastnosti. Je to paráda a pre mňa potešenie vidieť, ako trénujú malé deti aj starší ľudia a každý si v klube nájde nejaký ten ventil, ktorý potrebuje.
Ktorí bojovníci prešli v gyme najväčšími premenami, či už po fyzickej alebo mentálnej stránke?
Určite Tomáš Deák. To bola malá gulička, malý loptoš. Mal veľmi zlé správanie, musel som ho úplne pretransformovať. Dnes je to super chalan, podnikateľ a bojovník, narodila sa mu krásna dcérka, vedie perfektný život, postavil si dom. Ďalším je Róbert Pukač. Keď prvýkrát prišiel do gymu, volal som ho brumík. Celý bol taký roztečenučký a maličký, teraz z neho máme bojovníka a nikto by nepovedal, že bol kedysi taký bucľatý. Aby som na niekoho nezabudol, dodám, že každý v gyme prešiel nejakou premenou, myslím a dúfam, že pozitívnou.
V OFA trénujete aj deti. Majú voči tomuto športu rodičia predsudky? Neboja sa priniesť deti na tréning?
Niektorí ľudia určite majú strach. Keď je tréning detí, rodičia majú možnosť sa ho priamo zúčastniť a vidia tréning. Každé dieťa je iné, ak sa častom stane, že by mu bojové umenie vyslovene vadilo a nechutilo, tréner aj rodič to pozorujú a nájdu mu iný šport. Rodič nemôže tlačiť do dieťaťa, že niečo musí robiť, dieťa to musí baviť.
Pandémia koronavírusu preverila firmy a podniky po celom svete. Ako ju zvládla, resp. zvláda OFA?
Je to pre nás veľmi náročné, dobré to tak skoro nebude. Je to všetko na ľuďoch, škoda, že sa štát o nich veľmi nestará. Je to môj osobný názor, ale myslím si, že nielen športovci, ale podnikatelia a bežne pracujúci ľudia cítia amaterizmus rozhodnutí, v podstate nevidia kladné výsledky opatrení. Je to náročná doba, len našimi vôľovými vlastnosťami, financiami a odretými rukami vieme udržať to, že keď sa to raz snáď otvorí, bude sa mať čo otvoriť.
Aké máte v OFA ciele?
Máme plán stále vytvárať skvelých bojovníkov, rozvíjať gym, či už tak, že tu budeme mať fyziooddelenie, jogu, taekwondo, a tak ďalej. Chceme sa rozvíjať športovo aj marketingovo, možno časom otvoriť ďalšie pobočky a nadviazať nové spolupráce. Plánov je veľa, ale v dnešnej dobe je základný plán udržať sa a nerozpadnúť sa na základe tejto zlej doby.
