V rozhovore s Ivonou Fialkovou sa dočítate:

Čo ju presvedčilo rozmyslieť si koniec kariéry?
Prečo sa jej až do úspešných MS v Anterselve nedarilo podľa predstáv?
Čo sa zlomilo, že dosiahla úspech na MS?
Ako sa jej jazdilo v Česku bez divákov a prečo bolo celé podujatie „na kolene“?
Ako to vyzeralo vo Fínsku, kde pre koronavírus odjazdili len jedny preteky?
Ako si kráti čas v karanténe?
Ako v karanténe rieši nákupy potravín?
Bude pretekať aj v budúcej sezóne?

Ako spätne hodnotíte sezónu 2019/2020?

Bola náročná, hoci taká je asi každá. Sama ju s odstupom času vyhodnocujem ako úspešnú hlavne kvôli tomu, že celá príprava v sezóne sa sústredila na jeden cieľ a tým boli majstrovstvá sveta v Anterselve. Tieto preteky vyšli nad moje očakávania. V sezóne som teda dosiahla výsledky, ktoré mi otvorili nové možnosti a posunuli ma vpred. Ak však hodnotím sezónu globálne od novembra do marca, bola veľmi nevyrovnaná. Mala som výkyvy, jedny preteky dopadli veľmi dobre, ďalšie veľmi zle. Na bežeckej aj streleckej vyrovnanosti by som očakávala od seba viac.

Počas minulej sezóny ste kvôli problémom s chrbticou rozmýšľali nad koncom kariéry, napokon ste sa rozhodli pokračovať. Ako vyzeral váš zdravotný stav v tejto sezóne?

Moje rozhodovanie o konci kariéry bolo vážne. Počas minulej sezóny som bola na 80% rozhodnutá, že skončím. Nemala som motiváciu a chuť, mala som veľa zdravotných problémov. Myslela som, že ukončiť kariéru je jediná cesta, nakoniec som absolvovala množstvo vyšetrení a rozhodla sa pokračovať. Čo sa týka vážnejších následkov, bola som mimo rizika, išlo hlavne o bolesť počas športovania.

Rozhodla som sa dať tomu ešte šancu, pretože sme s fyzioterapeutom nastavili režim cvičení, ktorý za jeden či dva mesiace neukáže výsledky a treba ho robiť dlhodobo. Pristupovala som k nemu poctivo celú sezónu. Problémy s chrbtom stále mám, pokým budem športovať, nezbavím sa ich. V tejto sezóne to však s mojím zdravím bolo oveľa lepšie ako v predchádzajúcej. Samozrejme, keď sa záťaž zvyšovala a preteky naberali na intenzite, tak sa tri či štyrikrát problémy vyskytli, musela som ísť aj na tabletkách proti bolesti, ale v konečnom dôsledku to bolo lepšie.

Do februára ste dosahovali výsledky, ktoré vás zrejme príliš neuspokojovali. S akými myšlienkami ste prichádzali na štart, keď sa vám nedarilo podľa predstáv?

Tréneri nás ubezpečovali, že časujeme formu na majstrovstvá sveta a že ak sa mi nebehalo dobre v decembri, vo februári môžu byť pocity na trati úplne iné. Mali sme jedno sústredenie zamerané na to, aby forma prišla práve na majstrovstvách sveta. Snažila som sa veriť trénerom, ísť s čistou hlavou do každých pretekov a brať ich, akoby boli prvé v sezóne, veriť si a koncentrovať sa, to je základ. Snažila som sa úplne zahodiť to, čo bolo a sústrediť sa iba na majstrovstvá sveta.

Napriek tomu som bola prekvapená výsledkami na nich, keďže sa mi v predchádzajúcich týždňoch nedarilo podľa predstáv. Vždy som vedela, že na to mám. Nikdy nechýbalo veľa k tomu, aby prišiel dobrý výsledok. Nedokázala som však zladiť v jednom momente dobrý bežecký aj strelecký výkon, pohodu, servis lyží a veľa ďalších aspektov vo výkone. Nevedela som to zladiť do jedného celku a na majstrovstvách to jednoducho vyšlo.

Ivona Fialková.
Ivona Fialková.
Zdroj: tasr

Na majstrovstvách sveta vaše výsledky vyleteli hore (9. a 6. miesto). Vtedy ste hovorili, že sama neviete, čo sa s vami stalo a možno vám to až časom príde. S odstupom mesiaca viete povedať, kde sa to vtedy zlomilo k lepšiemu?

Nebolo to o tom, že by som zrazu začala behať o minútu lepšie. Podľa štatistík boli bežecké výkony porovnateľné. Všetko bolo o taktike. Prišli na majstrovstvá sveta športovci, ktorí boli nabudení, motivovaní, čerství a pripravení a chceli dať zo seba ešte viac ako na pretekoch Svetového pohára. Zabúdali na to, že Anterselva je špecifická tým, že je to stredisko s najväčšou nadmorskou výškou zo všetkých a strelnica je tam veľmi náročná.

S odstupom času hodnotím, že som to tam najmä správne takticky zvládla. Nebola som premotivovaná, na celej trati som rozmýšľala nad tým, ako idem, prečo tak idem a za akým účelom. Nebolo to len o tom, že som sa iba postavila na štart, vypla hlavu, bežala naplno a po kilometri sa nevedela na strelnici nadýchnuť. Darmo na trati získate päť sekúnd, keď na strelnici človek netrafí tri-štyri rany. Išla som s rezervou tak, aby som dokázala striedať ležku aj stojku a všetky ostatné sily som nechala na posledný okruh. Tieto majstrovstvá boli veľmi o rozmýšľaní.

Po majstrovstvách sveta nasledovali preteky v českom Novom Meste na Morave, ktoré boli bez divákov. Aké bolo pretekať pred prázdnymi tribúnami, keď ste očakávali podporu množstva Slovákov priamo v dejisku pretekov?

Také niečo som ešte nikdy nezažila. Práve v Novom Meste to bolo špeciálne, pretože mi fanúšikovia už od novembra písali, ako veľmi mi držia palce a že nás prídu povzbudiť, lebo je to najbližšie ku Slovensku, tak som sa tešila. Potom sa rozhodlo, že sa bude pretekať bez divákov. Všetkých to určite veľmi mrzelo, pretože atmosféra, ktorá sa v Novom Meste vytvárala posledné roky, sa nedá porovnať ani so strediskami v Nemecku či v Rakúsku. Cítila som sa tam ako doma, povzbudzovali nás Česi aj Slováci rovnako. Z tohto pohľadu to bolo veľmi smutné…

Boli v českom dejisku Svetového pohára nejaké bezpečnostné opatrenia proti šíreniu koronavírusu?

Celé to bolo na kolene. V niektorých veciach sa robili opatrenia, v iných sa na to úplne zabúdalo. S novinármi sme si museli držať odstup na dva metre, potom sme s nimi cestovali v lietadle. Takýchto vecí tam bolo viac, že vznikali opatrenia na ochranu športovcov, napriek tomu sme sa s inými ľuďmi stretávali. Myslím, že opatrenia organizátorov neboli postačujúce.

Ivona Fialková so sestrou Paulínou po prílete na Slovensko z Kontiolahti.
Ivona Fialková so sestrou Paulínou po prílete na Slovensko z Kontiolahti.
Zdroj: instagram I.F.

Napriek tomu, že sa už vtedy situácia vyhrocovala, sa preteky vo fínskom Kontiolahti nezrušili, aspoň prvé, ktoré ste stihli odjazdiť. V akej atmosfére prebiehali?

Do Fínska nechodí veľa divákov. To, že sa tam pretekalo bez nich, teda nebolo až také výnimočné. Skôr ide o to, že každému prichádzali z domovov informácie o situácii ohľadom koronavírusu, vedeli sme, aká vyhrotená je situácia. Každý deň sme čítali a počúvali o tom, ktorý štát zatvára hranice, ktoré letiská prestávajú fungovať. Bolo ťažké sa koncentrovať na výkon. Situácia vo svete bola natoľko vážna, že športový výkon bol druhoradý. Preteky síce išli, my sme sa postavili na štart, ale myšlienkami sme boli trochu inde. Z hľadiska bezpečnosti mala Medzinárodná biatlonová únia stopnúť fínske podujatie.

Ako vyzerali bezpečnostné opatrenia vo Fínsku?

Čo sa týka nosenia rúšok, to sa nedodržiavalo vôbec. Jediné opatrenie, ktoré som zachytila, bolo, že zatvorili tzv. family klub, kde sa športovci aj členovia servisných tímov na každom Svetovom pohári stretávajú, idú sa tam najesť. Zatvorili ho však až v čase štartu, prvé tréningové dni bolo normálne otvorené. Samozrejme, bolo tam viac dezinfekčných prostriedkov na ruky, ale inak sa fungovalo úplne normálne. Organizátori povedali, že obmedzili kapacitu na 500 ľudí, keďže podujatie nad túto hranicu bolo zakázané. Všetkých servismanov, športovcov, trénerov, organizátorov a novinárov bolo dokopy aj tak veľa, takže toto pravidlo sa tak či tak nedodržalo.

Aký názor na fínske preteky, ktoré sa nezrušili, mali ostatní biatlonisti a biatlonistky?

Bolo to nespravodlivé, pretože niektorí športovci si nemohli vybrať, či pôjdu pretekať alebo nie. Snažili sa celú sezónu, zbierali body, aby boli v celkovom hodnotení čo najvyššie. Potom im štát alebo biatlonová únia povedali: končíte, odchádzate odtiaľto. Stalo sa to, napríklad, Američanom, ktorí odišli ešte pred prvým štartom, následne nám aj ďalším, že sme nenastúpili na stíhačku, lebo sme sa báli a potrebovali sa dostať čo najskôr domov. Buď mali preteky bežať pre všetkých, alebo sa mali za takejto situácie zrušiť úplne. Niekto mohol pretekať a ukončiť sezónu, drvivá väčšina biatlonistov však nemala túto možnosť.

Je vôbec biatlonista hlavou na trati, keď rieši okrem biatlonu kadečo iné? Ako sa dokážete v takých podmienkach sústrediť na preteky?

Ja som profesionálny športovec. Keď som sa postavila do štartovacej bránky, už som sa koncentrovala výlučne iba na preteky. Boli náročné poveternostné aj snehové podmienky, počas celej trate som vyhodnocovala taktiku, ako ísť, ako strieľať a správne reagovať. Veľmi som nevnímala to, že sú to moje posledné preteky a nie sú tam diváci. Na dvadsať minút, čo trvajú preteky, sa športovec musí dokázať skoncentrovať iba na svoj výkon, mne sa to podarilo. Bežala som už len tak, ako ma telo pustilo, dala som do toho všetko. Mrzí ma, že som následne nemohla nastúpiť na stíhačku, pretože pri dobrej streľbe som mohla urobiť ďalší dobrý výsledok a nazbierať body. Pri tejto situácii to však bolo druhoradé.

Z Fínska ste na Slovensko cestovali vládnym špeciálom spolu s ďalšími slovenskými športovcami. S akými myšlienkami prichádzali ostatní na palubu?

So žiadnymi ďalšími športovcami som sa nerozprávala, ani sme nič neriešili. Nechceli sme sa vystavovať ďalšiemu riziku, dbali sme hlavne na bezpečnosť, aby sme sa nestretávali a nekomunikovali s ďalšími športovcami, ktorí boli v iných ohrozených krajinách.

Fialková si v karanténe kráti čas aj cvičením.
Fialková si v karanténe kráti čas aj cvičením.
Zdroj: archív I.F.

Po návrate na Slovensko ste museli ísť do 14-dňovej karantény. Ako si krátite čas?

Prešiel v podstate týždeň, celkom to beží. Beriem to na jednej strane ako výhodu pre mňa, pretože tento rok končím školu a píšem diplomovú prácu. Možno by bolo pre mňa ťažké si doma v tomto peknom počasí sadnúť, byť zavretá a sedieť nad knihami. Karanténa ma donútila pohnúť sa vpred, čo sa týka školy. Mám čas aj na varenie, to je moje hobby a počas sezóny som na to nemala čas. Nezabúdam ani na cvičenie v byte či upratovanie. (smiech) Všetko som to už ale stihla za týždeň, ďalší týždeň to teda bude náročné byť zatvorená na jednom mieste.

Hlavne športovec ide z plného tréningového nasadenia, kde pracuje desať mesiacov v kuse. Zrazu sa má úplne zastaviť. Nie je to ani pre zdravie ideálne, že nemôže vykonávať žiadnu aktivitu a že priebeh zo športového zaťaženia do voľnejšieho režimu nie je postupný, ale je to razantný skok. Nedá sa však nič robiť.

Ako vyzerá koniec sezóny a týždne po posledných pretekoch pre športovca a konkrétne pre vás v bežnom režime?

Prvé týždne sú obmedzené. Športovec oddychuje čo najviac, ale nie je zatvorený medzi štyrmi stenami ako tento rok. Zvykla som veľa skialpovať, kým bol ešte sneh, chodiť na prechádzky, vždy dobre padla aspoň kratšia dovolenka po sezóne a vycestovanie za teplom. Tento rok bude iný…

Športovci sú zvyknutí na vysokú záťaž počas sezóny. Ako sa takýto razantný skok do karantény odrazí na psychickej či fyzickej stránke?

Čo sa týka psychiky, zatiaľ je to ešte dobré, keďže vždy, keď skončí sezóna, potrebujem oddych a som rada, že som doma. Nie je však dobré urobiť to takto rázne, že zo dňa na deň ideme z pretekov do dvoch týždňov úplne bez pohybu. Pre srdce, telo ako také a zdravie to nie je ideálne. Nikdy som takýto režim nezažila, takže sama neviem, čo sa stane a čo mi to prinesie.

Na druhej strane táto sezóna bola ťažká, telo bolo unavené, bežecky som na tom nebola tak dobre, ako by som chcela. Tréningov bolo počas roka možno až príliš. Toto je taká nútená regenerácia, keby som nebola v karanténe, asi by som nedokázala takto nasilu sedieť a oddychovať. Možno to v konečnom dôsledku telu dobre padne.

V karanténe má Ivona Fialková dosť času na písanie diplomovej práce.
V karanténe má Ivona Fialková dosť času na písanie diplomovej práce.
Zdroj: archív I.F.

Viacero športovcov šíri počas šírenia koronavírusu osvetu, zostáva doma a radí ostatným. Čo by ste ostatným poradili vy?

Jedine to, čo ostatní športovci, a síce že to naším zodpovedným prístupom dokážeme zastaviť. Možno sa to netýka priamo nás a našich rodičov, ale môže sa to dotknúť našich starých rodičov a iných nevinných ľudí, ktorí za to nemôžu. Preto by si ľudia mali dávať pozor a dodržiavať nariadenia, pretože to nie je sranda, práve naopak. Celá táto situácia je vážna. Myslím, že ako národ sme tak stavaní, že to dokážeme rešpektovať a zmobilizovať sa. Skôr v západných krajinách to na začiatku brali na ľahkú váhu, a preto sa to tam rozmohlo do veľkej miery. Môj odkaz teda znie: buďme zodpovední.

Ako v karanténe riešite zásoby potravín?

V Bystrici mám známych, ktorí mi tieto veci zabezpečujú. Potraviny mi položia pred dvere, odídu a ja si to spred dverí zoberiem. Takto jednoducho fungujem. Som však sama, a keď netrénujem, ani moja spotreba jedla nie je taká vysoká ako v dňoch, keď sa hýbem viac. Už týždeň mám nakúpené a stále mám plnú chladničku. (smiech)

Máte len 25 rokov, hoci 29-ročná Dorothea Wiererová už hovorí o konci kariéry. Máte predstavu, čomu sa budete venovať po tej vašej?

Predstavu mám, ale zatiaľ si ju nechám pre seba. Možností je ešte stále veľa a všetko je otvorené.

Pred touto sezónou ste hovorili, že kvôli zdravotnému stavu pôjdete sezónu po sezóne. Uvidíme vás v tej najbližšej vo Svetovom pohári?

Teraz sa pozerám na cieľ, ktorý je o dva roky, a to sú olympijské hry. Ak všetko pôjde podľa plánu, tieto dva roky by som chcela ešte športovať. Čo bude po olympiáde, je teraz veľmi otázne. Neviem teraz povedať, či to bude moja posledná sezóna alebo nie. Zatiaľ sa pozerám iba po rok 2022 a olympiádu v Pekingu. Ak mi dovtedy zdravie vydrží, fanúšikovia ma budú môcť sledovať na trati.

Pozrite sa, čo z karantény odkazuje Ivonina sestra Paulína: