Juraj Benčík vychoval olympijských víťazov, no rodinu neudržal pokope

Bolestivá spoveď legendráneho Juraja Benčíka: Chôdza mi dala úspechy, ale vzala to najcennejšie

Legendárny tréner Juraj Benčík: Chôdza mi dala úspechy a vzala to najcennejšie

V exkluzívnom rozhovore nám porozprával o svojich začiatkoch, bohatej kariére trénera i o tom, čomu sa aktuálne venuje. Tiež nás pustil aj do svojej pomyselnej 13. komnaty.

K&nbsp;atletike ste sa dostali až ako stredoškolák, hoci ste hrávali futbal. Prečo? - Pravdupovediac, môže za to futbal. Od detstva som ho hral a&nbsp;vyrastal vo futbalovej rodine. Fandil som Spartaku Trnava a&nbsp;chcel som byť čo najbližšie k&nbsp;mojim idolom. Chcel som sledovať ich tréningy a&nbsp;zápasy, preto som si zvolil štúdium na trnavskej strojníckej priemyslovke. Ale čoskoro som precitol. Nebol som technický typ a&nbsp;škola mi nesadla. Navyše, býval som v&nbsp;internáte, kde sme mali povolené vychádzky iba v&nbsp;stredu. Takže z&nbsp;mojich plánov napokon nebolo nič. Dokonca ani futbal sme v&nbsp;škole nemohli hrať. Na dvore bol len 250-metrový škvarový atletický ovál a&nbsp;uprostred neho hádzanárske ihrisko. Na hádzanú som nemal postavu a&nbsp;ani tú potrebnú „pecku“ v&nbsp;ruke, tak sme s&nbsp;kamarátmi len tak behávali na atletickej dráhe 10 či 15 kôl.

V&nbsp;čom vám učarovala práve chôdza? - Toto naše šantenie si vtedy všimol štvrták Jozef Burcl, ktorý nás oslovil, že nás bude trénovať. On už vtedy súťažil za Sláviu Trnava a&nbsp;bol juniorský reprezentant Československa v&nbsp;chôdzi. Najskôr nás trénoval behy, potom s&nbsp;nami vyskúšal aj chôdzu. Zistil, že máme talent aj na ňu, tak nás prihlásil na chodecké majstrovstvá internátu, na ktorých štartovala napríklad aj neskoršia futbalová legenda Spartaka Trnava Dušan Kabát. Boli to 5-kilometrové preteky a&nbsp;ja som skončil štvrtý. Jozef bol z&nbsp;toho nadšený a&nbsp;aby sme nestratili motiváciu, tak nás poslal na majstrovstvá kraja do Nového Mesta nad Váhom, kde som splnil limit na dorastenecké majstrovstvá Československa v&nbsp;Prahe. Pre mňa to bola silná motivácia a&nbsp;zostal som chôdzi verný až dodnes.

Ako študent priemyslovky ste sa stali aj trénerom, čo bolo v tej dobe nezvyčajné… - V tej dobe na Slovensku chýbala metodika k trénovaniu chôdze a aj tréneri. Napríklad aj Jozef Burcl bol náturista, ktorý mal však to šťastie, že sa napojil na českých chodcov a ostravský tréner Houda mu posielal tréningové plány. Slovensko bolo okolo roku 1960 na chvoste Európy v tejto disciplíne a aj Česi boli ďaleko pred nami. U nás vlastne neboli ani čistokrvní pretekári v chôdzi, v rámci atletických súťaží do pretekov zaskakovali vytrvalostní bežci. Takým bol aj Jozef Burcl, ktorý, na naše šťastie, mal spomínané tréningové plány od Čechov, a tak nás mohol viesť kvalitnejšie. Lenže keď zmaturoval a odišiel na vysokú školu do Bratislavy, tie naše tréningy už neboli také primerané. Jozef nám síce posielal tréningové plány a raz za tri týždne aj prišiel na náš tréning, ale keď vážne ochorel na žltačku typu A a odišiel na liečenie do Karlových Varov, nás zrazu nemal kto trénovať. Chalani z našej atletickej partie túto povinnosť hodili na mňa štýlom, že čo povie Ďuro, to budeme robiť. Mal som vtedy len 16 rokov a o trénerstve som nevedel nič. Našťastie, v tom roku Slovenský atletický zväz otvoril základný trénerský kurz. Hneď som si podal prihlášku, ale obratom mi prišla odpoveď od generálneho sekretára Alojza Ovečku, že ma nemôžu zaradiť do kurzu, lebo nemám 18 rokov. Tak som napísal žiadosť o výnimku, kde som rozpísal, v akej sme situácii a že potrebujem maž takýto kurz, aby som vedel viac o tréningoch. Tak sa nado mnou zľutovali a dostal som výnimku. Kurz som úspešne absolvoval a stal som sa vlastne najmladším certifikovaným trénerom chôdze na Slovensku.

Ako sa to prejavilo vo výkonoch vašej atletickej skupiny? - Po dvoch rokoch trénerstva som so svojím zverencom Pavlom Beňom získal prvú medailu. Bol odo mňa mladší o tri roky a v kategórii mladšieho dorastu vybojoval striebro na 5-kilometrovej trati v Beroune. O ďalšie dva roky som mal prvého majstra republiky v staršom doraste v chôdzi na 10 kilometrov Mateja Skalnického. Tieto úspechy ma čoraz viac motivovali a už sa to premenilo na lásku a časom to prerástlo do vášne a tá ma sprevádza celým životom.

Vy ste teda boli takpovediac priekopníkom chôdze na Slovensku? - To by som netvrdil, prvým bol v mojom ponímaní určite Jožko Burcl. Jemu som obzvlášť vďačný za to, že mi ukázal cestu ku chôdzi. Vtedy bolo na Slovensku do 10 atlétov, ktorí pravidelne trénovali chôdzu, hoci odborníkov na iné atletické disciplíny bolo dostatok. Napríklad v Trnave to okrem profesora Hajdóczyho boli osobnosti ako Hajmássy, Butko či Čordáš. Bolo sa od koho učiť a som vďačný Trnave, že som tam dostal dobré základy atletiky ako pretekár, Ale ako chodci sme boli popoluškou v slovenskej atletike a celý ten príbeh, tie dlhé roky vývoja cez 70. roky až k olympijskému zlatu, by sa dal prirovnať príbehu Popolušky, z ktorej sa stala princezná v kráľovnej športu – atletike. Z nuly sme sa dostali na piedestál športu, lebo viac sa už nedá, ako vyhrať olympiádu. A potom sa nám to podarilo dlhodobo udržiavať.

Popri tom ste ale aj pretekali, nie? - Hej, pretekal a mal som aj nejaké tie výsledky. Ale venoval som sa naplno aj svojim zverencom, s ktorými som prinášal úspechy.

Ako prvý slovenský chodec získal Juraj Benčík federálny majstrovský titul a&nbsp;nezostal sa len pri jednom. Môže sa pochváliť celkovo ziskom šiestich titulov majstra ČSSR (na 50 km v rokoch 1970 a 1972 na 20 km v rokoch 1973 a 1975 – 1977) a jedenástich titulov majstra Slovenska. Juraj Benčík je najúspešnejší tréner v histórii slovenskej atletiky, ktorý viedol aj našich olympijských víťazov Jozefa Pribilinca a&nbsp;Mateja Tótha. Jeho zverenci získali na vrcholných seniorských podujatiach&nbsp;ako sú OH, MS a&nbsp;ME spolu 16 medailí (bilancia 7 – 7 – 2).&nbsp;

Spomínate úspechy zverencov. Majú dnešní adepti chôdze nejaké rukolapné vzory, akými boli svojho času Pribilinec či Tóth? - Myslím si, že 18. miesto Dominika Černého a&nbsp;Hanky Burzalovej v&nbsp;štafete na olympiáde v&nbsp;Paríži sú dostatočnou motiváciou. Do Dominika, ktorý bol na ME trinásty, sa vkladajú nádeje, keďže vekom je to mladší pretekár. Má len 26 rokov a&nbsp;napríklad Pavol Blažek bol majster Európy, keď mal 32 rokov. Dôkazom, že má u&nbsp;nás chôdza budúcnosť, sú aj skvelé umiestnenia na medzinárodnej scéne našich mládežníckych reprezentantov.

Ale budeme mať niekedy z&nbsp;chôdze ešte nejakú olympijskú medailu? - Treba si uvedomiť, že svetová konkurencia narastá a&nbsp;rozširuje sa. Čoraz viac krajín sa špecializuje na atletickú chôdzu, najmä tie veľké ľudnaté krajiny ako Čína, India, Brazília či Mexiko. Preto je čoraz ťažšie a&nbsp;ťažšie sa presadiť na pretekoch. Veľkú budúcnosť má práve Dominik Černý. Napríklad Matej Tóth na prvej olympiáde skončil 32., na druhej 26., a&nbsp;tretiu vyhral, takže tam je nejaká postupnosť. U&nbsp;Pribilinca to bolo rýchlejšie, ale on bol iný typ. My vieme z&nbsp;Černého spraviť perspektívneho pretekára, ktorý môže preraziť do prvej desiatky, a&nbsp;potom aj bojovať o&nbsp;medaily. Je pravda, že mi toľko pretekárov nemáme, ale máme veľa talentovanej mládeže. Keď sa to robí dobre a systematicky a zapadá to do seba, aj v týchto podmienkach sa dá vychovať olympijský víťaz. Začína sa to u detí.

Rozvoj talentov brzdia aj ješitní tréneri

Čomu sa dnes venujete? - Keď som odišiel od dospelých, neprestal som trénovať. Venujem sa deťom, čo ma obohacuje. U nás v Banskej Bystrici Nadácia Eriky Karovej v BB založila športový klub s cieľom pomáhať pri rozvoji atletickej mládeže na základných školách a mňa angažovali ako vedúceho trénera. Vytvorila podmienky pre rast detí a náš klub BCF Dukla Banská Bystrica funguje už deväť rokov. Vychovali sme niekoľko reprezentantov v mládežníckych kategóriách. Ja sa, napríklad, venujem približne sto deťom v atletických krúžkoch na základných školách. Sú to prváčikovia a druháčikovia. Potom v klube starším žiakom do 15 rokov. Talenty ďalej odchádzajú k profesionálnym trénerom do Dukly. Môžem smelo tvrdiť, že v Banskej Bystrici je zabezpečená výchova športovcov od šiestich rokov až po olympionika.

Prečo to takto nefunguje aj vo viacerých atletických kluboch? - Iné kluby nemajú také zázemie a ani metodiku. Keď je niekto v tých kluboch talentovaný a výkonnostne vyskočí, kvôli ješitnosti mládežníckych trénerov sa do lepších klubov, napríklad aj do Dukly, nedostanú. Dôvodom je, že sami ich chcú viesť a vyrásť na nich ako tréneri. Preto sa viaceré talenty nezlepšujú ale stagnujú. U nás tento problém nie. Ja už nie som ten ješitný tréner, ktorý musí vychovať olympionika. Ja mám radosť, keď môžem pre dobrých trénerov vychovať dorastenca a poslať im ho tam. V Dukle okrem výbornej metodiky máme aj špičkovú diagnostiku a podmienky na regeneráciu a môžem povedať, že toto všetko vytvára stále dobré prostredie na výchovu kvalitných chodcov.

K&nbsp;čomu by ste prirovnali svoje trénerské úspechy? - Trénerstvo je úžasne krásna práca, niečo podobné ako stredoveká alchýmia. Tiež je to o&nbsp;pokusoch a&nbsp;hľadaní ingrediencií a&nbsp;metód na dosiahnutie cieľa. V&nbsp;prípade alchymistov to bolo o&nbsp;výrobe zlata, čo sa im nikdy nepodarilo. V&nbsp;mojom prípade sa to zlato dosiahlo mixovaním tréningových dávok a&nbsp;hľadaní spôsobu, ako sa k&nbsp;nemu prepracovať. Mne sa to podarilo dvakrát, hoci Maťa Tótha k&nbsp;zlatu doviedol tréner Matej Spišiak, môj bývalý zverenec, ale dlhý čas sme pracovali spolu.

Chôdza mi priniesla úspechy, ale aj straty

Čo vám chôdza dala a&nbsp;čo vzala? - Obohatila ma v&nbsp;tom, že som sa mohol sebarealizovať, že som celý svoj profesionálny život robil to, čo je mojím koníčkom. Chôdza mi dopomohla aj k&nbsp;tomu, že som v&nbsp;80-ke stále zdravý. Som vďaka nej nesmierne bohatý na zážitky, a&nbsp;tie vám nikto neukradne. Spoznal som kus sveta. Chôdza mi pomohla k rozvoju mojej osobnosti. Takže ja som veľmi veľa získal. Tiež ma naplnila uspokojením, že som bol dobrým trénerom. To sa dá konštatovať na základe jednoduchej danej skutočnosti, keď žiak preskočí svojho učiteľa. Spolu s Jožom Pribilincom sme súťažili na olympiáde v Moskve, ja som bol 13. a on skončil 20., no a o osem rokov neskôr sa stal olympijským víťazom. Výkonnostne ma preskočil a ja som rád. Samozrejme, boli aj obete. Napríklad aj v&nbsp;tom, že som neudržal rodinu pohromade, čo však jednoznačne nepripisujem len chôdzi, ale strata to bola. Proste v&nbsp;živote každého sú ako nálezy, tak aj straty. Takže nejaké straty boli.

Čo vás vo vašej športovej či trénerskej kariére najviac potešilo, resp. sklamalo? - Nie je nič nad radosť zo zisku olympijského zlata. Príchod tých dvoch chlapcov do cieľa, to sa ani nedá opísať slovami. To boli TOP emócie. Čo ma sklamalo? Miešanie sa politiky do športu. To, že sme nemohli ísť na olympiádu do Los Angeles, to sme veľmi ťažko znášali. Sklamaním je to, že ešte aj v&nbsp;21. storočí dokážu politici zakazovať športovcom športovať a&nbsp;reprezentovať.

Ako vyzerá bežný deň osemdesiatnika? - Vstávam okolo 7. hodiny, naraňajkujem sa a vybavujem si na počítači bežnú agendu. Po 9. hodine vyrážam na každodennú vychádzku. Nahodím také svižnejšie tempo, asi tak šesť kilometrov za hodinu, aby som sa ja zapotil a prejdem od 6 do 10 kilometrov. Po obede relaxujem pri knižke, televízii či krížovke a o pol druhej sa už venujem deťom v krúžkoch. Potom nasledujú tréningy v klube a domov prichádzal okolo pol šiestej večer. Spávať chodievam okolo deviatej večer príjemne unavený.

Čo by ste si zaželali k&nbsp;jubileu? - Nič si viac neviem želať, ako trvalý celosvetový mier. Nie je to žiadne klišé. Keď som bol malý chlapec či mladý človek alebo v&nbsp;strednom veku armádnym športovcom, o&nbsp;vojne sa nehovorilo. Aj keď ani vtedy nebol svet dobrý, čo sa týka konfliktov, ale vojna bola od nás ďaleko niekde vo Vietname. Ale teraz, ku sklonku môjho života mám strach, keďže je vojna v&nbsp;susedstve. Bojím sa zomrieť s&nbsp;myšlienkami, čo a&nbsp;ako bude s&nbsp;mojimi vnukmi. Takže ja si nič iné neprajem, iba celosvetový a&nbsp;trvalý mier. To je moje najúprimnejšie želanie.

Legendárny tréner Juraj Benčík: Chôdza mi dala úspechy a vzala to najcennejšie

Výber pre vás