Prvý tréning z donútenia
Grigara predskočil len Čech Jiří Prskavec, no Slovák určite bral striebro všetkými desiatimi, veď po ňom išli vo finále ešte traja pretekári. „Keď som bol malý, nevedel som si predstaviť, že budem raz stáť na stupienku so striebornou olympijskou medailou. Je to odmena za všetku tú drinu. Šport je ťažký, je aj o bolesti,“ hovoril strieborný Grigar v prvom rozhovore pre RTVS.
V jeho detstve nebolo jasné nielen to, či dosiahne v lodi úspechy, ale ani to, či vôbec v lodi vydrží. Rodičia ho chceli dostať od hodín strávených za počítačom, malý Jakub skúšal futbal aj basketbal, tie ho však nebavili. Na prvý tréning na divokej vode sa mu taktiež nechcelo.
„Stále som nechcel ísť na vodu a na tréning, bolo to aj trochu z donútenia. Keď som však zobral do rúk loď a sadol si na vodu, vtedy som si povedal, že je to riadna pecka,“ spomína Jakub, podľa otca Richarda jeho syn dlho o vode nechcel ani počuť. „Kubo sa bál, že sa utopí a nechcel ísť na vodu,“ prezradil.
Olympiády si kreslí
Prvýkrát sa Jakub na olympiáde predstavil pred piatimi rokmi v Rio de Janeiro, keď mal devätnásť rokov. Účasť na hrách si vysníval už v jedenástich rokoch, keď si nakreslil obrázok, na ktorom bola socha Krista Spasiteľa, olympijské kruhy a stupeň víťazov. Aj pred Tokiom si nakreslil obrázok, hlavným symbolom bola japonská hora Fuji.
Od Ria prešiel veľký kus cesty, podľa vodnoslalomárskeho trénera mládežníckej reprezentácie Matúša Hujsu urobil Grigar významný výkonnostný progres.
„Viditeľne schudol a zároveň sa zlepšil silovo. Poctivo si počítal kalórie, bolo vidieť, ako napreduje,“ povedal Hujsa pre Denník N. V roku 2019 navyše v priebehu sezóny, len mesiac pred olympijskou kvalifikáciou, Grigar zmenil trénera a prešiel k Stanislavovi Gejdošovi.
Pred Tokiom chodil spávať za svetla
Na Tokio, kde získal striebro, sa musel tvrdo pripravovať. Aby sa lepšie prispôsobil zmene časového pásma, niekoľko týždňov pred odletom na olympiádu sa nastavoval na miestny čas a každý deň uberal pätnásť minút. Tesne pred odletom chodil spať za svetla a vstával o tretej ráno.
V Tokiu ho, rovnako ako ďalších športovcov, preverili náročné podmienky. Športovci sa pasovali s horúcim počasím a vysokou vlhkosťou, Grigar počas jedného z rozhovorov, počas ktorých musel mať podľa pravidiel na tvári rúško, takmer odpadol.
- Zaujímavosti o Grigarovi
-Keby nebol kajakárom, bol by vraj kuchárom alebo lekárom
-K vareniu má vzťah odmalička, prvé jedlo, ktoré urobil s mamou, bola praženica
-Vlastní niekoľko gitár, na ktorých hrá, učí sa hrať aj na husle
-Okrem vodného slalomu rád číta, chodí na túry, bicykluje, lezie aj jazdí na skateboarde
-Rád chodí bosý, čím otca často poriadne hnevá, najmä v zime v snehu
-Rána začína kašou a zeleným čajom z Japonska
-Myslí na život po kariére – kúpil bar s vodnými fajkami, čajmi a kávou
Loď ako umelecké dielo
Kto sledoval jazdy strieborného medailistu v Tokiu, tomu určite neunikla Grigarova loď, ktorá bola hotovým umeleckým dielom. Navrhli mu ju na Slovensku, vyrobili v Česku a dizajn prepája tradície Slovenska a Japonska.
Autor dizajnu Michal Hazior prezradil, že na lodi sa nachádzajú prvky z krojov typické najmä pre stredné Slovensko, no celkový dizajn má pripomínať kimono, inšpiráciu hľadal aj v japonských hrách a knihách. „Hazi tam zakomponoval moju lásku k vareniu v podobe krásnych zlatých pirohov v prednej časti lode,“ dopĺňa Grigar.
Keď potrebuje doladiť detaily na lodi a zvýšiť jej kvalitu, ide za otcom. „Vie to spraviť úplne parádne, vždy si dá na tom záležať. Som veľmi rád, že mám takého tímového mechanika, na ktorého sa môžem vždy spoľahnúť,“ pochvaľuje si strieborný medailista z Tokia.
