Trojnásobný účastník olympiády dvíha prst aj nad ďalšou skutočnosťou. „Dosiahnutý počet medailí je v slovenskom prípade ešte nadhodnotený na to, aká je realita nášho športu. Športy, v ktorých sme získali medaily, nie sú masové. Všade čítame, ako futbalové, hokejové, basketbalové či tenisové kluby nevedia prežiť a sú to športy, ktoré sú pre väčšinu ľudí dostupné. Slovenské víťazstvá na olympiáde sú nádherné, Zuzka Rehák-Štefečeková je super človek aj športovec. Koľko ľudí si však môže dovoliť robiť streľbu a podobné športy na Slovensku?“ tvrdí Hrbatý.
Podobný názor má aj Chmelár. „Osobne si myslím, že tieto hry ukázali klesajúcu úroveň slovenského športu. Nepodarilo sa nám na ne kvalifikovať v žiadnom kolektívnom športe. Pozrite sa na balkánske krajiny – Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko. Všetky bojovali o medaily takmer v každom športe. A Francúzi? Tí boli vo finále prakticky v každej kolektívnej hre. Je to zarážajúce a zaostávame aj v individuálnych športoch. Keby sme v atletike nemali Emmu Zapletalovú a Mateja Tótha, atléti by tiež nemali byť s čím spokojní,“ povedal bez servítky a jedným dychom dodal: „Treba začať od mládeže, čo už hovoríme 30 rokov a nič sa nedeje. Predovšetkým štát musí vytvoriť podmienky a nie dirigovať či vstupovať do všetkého. Tak to robia vyspelé štáty.“
Slovensko doteraz získalo 15 medailí vo vodnom slalome. Práve v tomto športe sme boli dlhé roky absolútnou svetovou špičkou, no v Tokiu česť našich vodákov zachraňoval striebrom Jakub Grigar. Čo sa zmenilo? „Myslím si, že žiadna krajina nespí. V súčasnosti stavajú kanály v mnohých štátoch, čo je pre ne len prínosom. Nikto nezaháľa a aj tieto výsledky ukázali, že každá krajina má možnosť a šancu ukázať, že patrí do najlepšej desiatky. Proste s nimi musíme do budúcna počítať,“ myslí si dvojnásobná zlatá olympionička Elena Kaliská.
- Hrbatý: Štadióny nám tu padajú na hlavu
Legendárny slovenský tenista skritizoval aj športovú infraštruktúru na Slovensku. „Teraz keď ide človek na športoviská, všade berú všetky deti, nefunguje princíp selekcie ako kedysi, keď sa vyberali tí najlepší a tí sa športovo vychovávali. Šport u nás nemá poriadne zázemie, mnohé štadióny sú rozbúrané a zničené. Keby som ja mal dať svoje dieťa na šport, kde štadión pomaly padá na hlavu, trikrát si to rozmyslím a asi by som nemal záujem poslať tam dieťa. Pozerám sa na to ako rodič, keď som bol športovec, tieto veci som nevidel a neriešil. Toto treba začať riešiť a veci sa musia začať meniť zhora od ľudí, ktorí sú tam, naháňajú si politické hlasy namiesto toho, aby budovali šport a detské základne.“
