„Pre moju generáciu boli súboje s týmto súperom zakaždým špecifické,“ povedal na úvod Vincent Lukáč, aby vzápätí rozmenil svoje slová na drobné: „My sme ešte hrávali proti Sovietskemu zväzu, a tým pádom mal ten tím ešte väčšiu silu. Každopádne Rusko bolo vždy Rusko a zápasy s ním mali pre mňa obrovský náboj. Možno aj z toho dôvodu, že mám dodnes v živej pamäti výrok trénera Bukača z MS 1985 v Prahe. Po prehre so ZSSR v našom prvom vzájomnom zápase nám povedal, aby sme dali hlavy hore, že s Rusmi sa pravidelne vyhrávať nedá, ale raz za čas áno. Zobrali sme si jeho slová k srdcu, o dva dni sme nad nimi už vyhrali 2:1 a aj vďaka tomu sme sa napokon stali majstri sveta.“

Lukáč nevnímal sovietskych hokejistov iba ako súperov, ale mal medzi nimi aj svoje vzory. „Bolo to tak u mňa odjakživa. Zažil som totiž ich tri generácie a zakaždým bolo koho obdivovať. Prvú na čele s Michajlovom, Petrovom a Charlamovom, v ďalšej hrali prvé husle Žlutkov, Balderis, Kapustin a na záver kariéry aj légiu skazy Larionov, Krutov, Makarov, ktorým kryli v obrane chrbát Fetisov s Kasatonovom. Lepším európskych hokejistov som azda ani nevidel,“ pokračoval Lukáč.

Zo slov legendy československého hokeja možno vydedukovať, že aj pocity a emócie po víťazstvách nad zbornou mali oveľa väčší rozmer, ako po výhrach nad iným súperom. „V našej ére to fungovalo tak, že keď sme nad Rusmi vyhrali, boli sme machri. Naopak, keď sa prehralo, nevnímalo sa to ako nejaký prepadák, jednoducho sa to odôvodnilo tým, že Rusi sú Rusi a nikto nám nič zlé nepovedal. Ak sme však vyhrali, boli z nás majstri sveta a bol z toho v eufórii celý národ,“ dodal Vincent Lukáč.