Dnes je tomu presne 25 rokov, čo váš manžel tragicky zahynul. Dá sa s niečím takým zmieriť?

- Na jednej strane mi to príde, akoby sa to stalo len nedávno, no na druhej, keď sa pozriem na nášho syna Dominika, ktorý mal v čase tej strašnej tragédie necelé dva roky, vidím, ako ten čas rýchlo letí. Napriek tomu, že prešlo už štvrťstoročie, stále to veľmi bolí a nikdy sa s tým nezmierim.

Doteraz nezverejnené snímky z archívu Ľubici Pašekovej si pozrite vo FOTOGALÉRII!

Ako často na Dušana spomínate?

- Hoci som po jeho smrti schovala fotografie a ostatné veci, ktoré mi ho pripomínali, nepomohlo to. Myslím naňho každý deň. Tá bolesť je časom už trochu iná, ale stále nám veľmi chýba.

Dozaista vám spomienky na manžela živí najmä prítomnosť a pohľad na vášho spoločného syna. V čom sa naňho najviac podobá?

- Dominik srší optimizmom, je veselý, mimoriadne všímavý a v neposlednom rade voči mne veľmi pozorný. A presne taký bol aj Dušan. Má úžasný zmysel pre humor. V niektorých situáciách mi Dušana pripomína pohľadom, no najviac vtedy, keď sa usmieva, alebo dusí smiechom. Taktiež mu nechýba zmysel pre spravodlivosť a je veľmi empatický. Často žartuje, že po otcovi zdedil najmä hustú hrivu, na čom sa aj so starším bratom Dušanom často zabávali.

Dominika to k hokeju neťahalo?

- Možno aj áno, chodil trénovať do Ružinova a myslím, že ho to aj bavilo. Hokejové prostredie mi však nerobilo dobre, všetko mi tam pripomínalo Dušana, no najmä mi vadilo, kto v tom čase viedol slovenský hokej. Preto začal chodiť na tenis, ktorý je dodnes jeho vášňou.

V čase Dušanovej smrti nemal ešte ani dva roky. Pamätá si ho vôbec?

- Čudujem sa, ale vraj áno. Údajne si spomína na to, ako ho bral každé ráno na ruky a tancovali spolu. A to je pravda, bol to ich dennodenný rituál.