Bude to už rok, čo ste po ďalšej tragédii prišli po otcovi aj o nevlastného brata. Ako sa s odstupom času pozeráte na to, čo sa stalo mladému Dušanovi?&nbsp;

-&nbsp;Je to obrovská tragédia, keď si predstavím, aké zúfalstvo a bezmocnosť musel prežívať, keď sa rozhodol pre niečo takéto. Naskakujú mi zimomriavky.

Aký bol váš vzťah s mladým Cecom a odkedy ste sa začali intenzívnejšie stretávať?

-&nbsp;Stretávali sme sa od leta 2020, dovtedy sme, bohužiaľ, vôbec neboli v kontakte. Mali sme super vzťah a veľmi sme si rozumeli. Veľa sme sa nasmiali a plánovali sme toho veľa. Mal som ho rád.

O čom ste sa zvykli najčastejšie baviť?

- Hlavne o športe. Sranda je, že ja som fanúšik Barcelony a on fandil Realu Madrid, tak sme sa doberali. Samozrejme, bavili sme sa aj o babách, ale našimi témami boli hlavne futbal a šport.

V čom ste boli možno rovnakí, prípadne v čom ste sa od seba odlišovali?

- Myslím si, že ja som tichší typ a Dušan bol väčší extrovert. Mali sme však spoločný zmysel pre humor a obaja sme boli pozitívni a optimistickí ľudia.

Badali ste na ňom, že by niekedy mohlo dôjsť k tomu, čo sa stalo minulý november?

- Nie, v živote by mi to nenapadlo, pretože to bol jeden z najoptimistickejších a najpozitívnejších ľudí, akých som poznal.&nbsp;

Máte aj nejakú príhodu, na ktorú nezabudnete?

- Najúsmevnejší zážitok bol, keď sa ma krvopotne snažil poraziť v tenise.

Ako často navštevujete cintorín, aby ste si zaspomínali na otca s bratom?

- Samozrejme, ideme naň vždy, keď je nejaký sviatok. Chodíme tam pravidelne a navštevujeme cintorín vždy, keď sa dá.

Vieme, že podľa záverov vyšetrovania mali spáchať samovraždu aj váš otec aj brat Dušan. Myslíte si, že to je skôr len náhoda alebo mohlo ísť aj o niečo genetické?

- Ja si myslím, že môj otec nespáchal samovraždu. Tomu neverím a nemyslím si, že za to môže genetika. Ako som už povedal, neviem si predstaviť, čo Dušan prežíval. Hovorí sa, že možno neuniesol to, čo sa stalo hokejistovi Borisovi Sádeckému. Bohužiaľ, je mi to veľmi ľúto.

Plánujete aj nejaké aktivity do budúcna, aby sa na vášho otca a brata nezabudlo?

-&nbsp;Teraz nie som v pozícii, aby som mohol niečo organizovať, na to sú tu kompetentnejší, ale určite by som takúto akciu podporil a v budúcnosti možno aj sám niečo vymyslel. Viem, čo môj otec pre slovenský hokej znamenal.

Ako dieťa ste to skúšali aj s hokejom?

- Áno, keď som mal 4 alebo 5 rokov, tak som začal s hokejom, ale mama urobila veľmi dobrú vec, že ma z neho stiahla a dala ma na tenis. Za to jej ďakujem.

Prečo hovoríte, že urobila dobrú vec?

- Hokej sa mi veľmi páčil, ale keď som už bol dospelý, tak som vedel, akí ľudia ho riadili. Preto si myslím, že urobila veľmi dobre.

Váš otec mal z prvého manželstva okrem Dušana aj dcéru Alexandru. Boli ste s ňou niekedy v kontakte?

- Nie, s Dušanovou sestrou som sa videl, keď som mal možno rok, dva a otec ešte žil. Ja si ju vôbec nepamätám, navyše žije v USA.

- Ani s ňou som nebol v kontakte. Irma na mňa úplne kašľala, ak to môžem takto povedať. Vôbec ma ani nechcela vidieť.

Čomu sa v súčasnosti venujete?

- Študujem psychológiu, som v druhom magisterskom ročníku.

Kto je vašou najväčšou oporou?

- Mojimi najväčšími oporami sú mamina Ľubica a brat Sebastian.