V sobotu to bude presne rok, čo opustila tento svet jedna z najbližších osôb vo vašom živote, brat Dušan. Ako ste ten rok bez neho zvládli?
- Ak mám byť úprimná, absolútne nedokážem uveriť, ako rýchlo ubehol. Príde mi to, akoby sa to stalo len včera, tú bolesť cítime stále rovnako. Jednoznačne to bol najťažší rok v mojom živote, no na druhej strane, kto ho má ľahký… Snažím sa myslieť pozitívne, s maminou, rodinou a kamarátmi, ktorí boli celý čas pri mne, to je o čosi jednoduchšie. Veľmi nám pomohli aj Dušankovi kamaráti, Kazi a Kory.
Posledné spoločné FOTO súrodencov Pašekovcov pred smrťou, nájdete v GALÉRII!
S Dušanom ste mali krásny súrodenecký vzťah, jeden druhému ste sa takmer so všetkým zdôverovali. Na ktoré chvíle s ním spomínate najradšej?
- Na tie najobyčajnejšie a pritom najdôležitejšie. Ako sa schuti smial, ako ma vybozkával a vyobjímal vždy, keď sme sa stretli, ako mi robil zle a vytáčal ma, ako to len on vedel, ako sme sa pretekali a doťahovali…
V čom bol podľa vás váš brat výnimočný, čo vám na ňom imponovalo?
- Výnimočný bol v tom, že keď niečo naozaj chcel, tak za tým išiel na sto percent. Tvrdo makal celý život, neustále sa zlepšoval. Po ukončení hokejovej kariéry sa dal na minifutbal, s kamarátmi si založili klub, a chlapec, ktorého počas letnej prípravy nechcel nikto do tímu, bol zrazu najlepší strelec. Miloval Cristiana Ronalda, chcel byť ako on… (úsmev)
