O Demitrovi bolo známe, že bol akýmsi tmelom celej trenčianskej hokejovej partie, a tak sa po hrôzostrašnej správe rozzvonili mobilné telefóny u každého jedného jej člena. „Zavolal som si s Marošom Hossom i Zdenom Chárom, aby som si následne zabookoval letenku domov na Slovensko. Krátko po prílete som absolvoval ďalšiu nesmierne náročnú vec. Na letisku som totiž stál aj v čase, keď priviezli Palovo telo. Všetko som mimoriadne intenzívne prežíval aj s jeho rodinou. O pár dní na to mal pohreb, a to, čo sa tam dialo a to, koľko ľudí bolo vtedy na zimnom štadióne v Trenčíne, som nikdy v živote nezažil. Bolo to niečo veľkolepé, čo si taký človek, akým Palo bol, aj zaslúžil,“ vrátil sa myšlienkami deväť rokov dozadu dlhoročný slovenský reprezentant.

Gáborík prežíval samotný pohreb veľmi intenzívne, pričom počas verejnej rozlúčky s nebohým kamarátom predniesol v obklopení ďalších trenčianskych hokejistov aj záverečnú reč. „Po nej som sa úplne zosypal,“ dodal Marián Gáborík.