Desivá spoveď Vinca Lukáča o strate manželky Evičky: Kto ma zachránil pred smrťou!

EXKLUZÍVNE Vinco Lukáč banuje pred 70-kou jedinú vec: Keby som utiekol, kúpim polovicu Košíc!

EXKLUZÍVNE Vinco Lukáč ľutuje pred 70-kou jedinú vec: Keby som utiekol, kúpim polovicu Košíc!

Je veľmi skúsený novinár, ktorý pracuje v médiách už niekoľko rokov. Venuje sa predovšetkým hokeju a lyžovaniu. Športu sa venoval aj aktívne. Futbalovo vyrastal v klube ŠK Slovan Bratislava.

Andy Smatana

O mesiac oslávite okrúhle 70. narodeniny. Ruku na srdce, na koľko rokov sa cítite?

- Ak mám byť úprimný, tak sa toho čísla bojím, je strašidelné. Keď som niekedy v minulosti, videl človeka, ktorý mal päťdesiat, tak som si v duchu hovoril, že to je už starý človek. Keď si teraz uvedomím, koľko mám na krku ja, až mi je zle o tom čísle rozprávať. Našťastie, absolútne sa na taký vek necítim a netipujú mi ho ani známi. A to ma veľmi teší.

<a rel="noopener" href="https://sport24.pluska.sk/gal/hokej/exkluzivne-vinco-lukac-bude-mat-70-banujem-som-neutiekol-mohol-som-kupit-polovicu-kosic" target="_blank">Vzácne snímky zo súkromného archívu Vincenta Lukáča si pozrite v GALÉRII</a>

Je pravda, že na 70 nevyzeráte. Čomu za to vďačíte?

- Žijem športovo, hýbem sa, veľa spím, zjem, čo mi chutí a zrejme aj to ma drží v takej kondícii. Sem-tam sa vyskytnú nejaké menšie zdravotné problémy, čo je v tomto veku normálne, ale netrápi ma nejaká vážnejšia choroba, pre ktorú by som sa obával väčších problémov. Som teda pokojný, no človek nikdy nevie...

Prenesme sa niekoľko desaťročí dozadu. Ako si spomínate na detstvo?

- Vyrastal som v robotníckej rodine, rodičia pochádzali z dediny, otec bol obuvník, mama školníčka. Doma nás bolo päť súrodencov a vychovať toľko detí v centre mesta nebola vôbec jednoduché. Obaja rodičia nám v detstve zdôrazňovali, že prvoradá je škola a až potom šport. 

Kedy vás chytil za srdce hokej?

- Najskôr som bol zbláznený do futbalu a bol som v ňom dobrý. Síce malý a chudý, keď pršalo a zvlhla lopta, nedokopol som ju z rohu do päťky, no bol som rýchly útočník s dobrou pravačkou i ľavačkou. Popri futbale som sa však venoval aj hokeju, do štrnástich rokov som z futbalového tréningu na Lokomotíve utekal na hokejový na zimáku, no potom som sa musel rozhodnúť len pre jedno. Významnú rolu zohralo, že som si v tom čase zlomil nohu. Keď som totiž kopol do lopty, videl som všetky hviezdy, ale keď som nohu zaviazal v korčule, bolo po bolesti. A tak bolo rozhodnuté.

V kabíne košického áčka ste sa prvýkrát objavili už ako 16-ročný. Pamätáte si na ten moment?

- Akoby to bolo včera. Deň pred prípravným zápasom košického áčka so Švédskom mi povedali, aby som bol pripravený, že možno nastúpim. V duchu som si povedal, robte si srandu z plastelíny, nebral som to vážne, a tak som sa pred spomínaným stretnutím pokojne vybral na futbalový zápas VSS Košice – Dukla Praha. Po futbale sa všetci fanúšikovia vrátane mňa presunuli na zimák, kde čoskoro začínal duel proti Švédom. Keď ma zrazu zbadal jeden z funkcionárov, razom sa do mňa pustil slovami, že kde som, zasran jeden, bolo mi povedané, aby som čakal a bol pripravený. Zobral ma za trénerom, ktorý mi div, že nevylepil facku a nakázal mi prezliecť sa do výstroja.

Aj ste v tom zápase nastúpili?

- Prvú tretinu som už nestihol, zasiahol som do hry až od druhej. Ak mám byť úprimný, bol som v takom tranze, že si na to ani poriadne nespomínam. Pamätám si akurát výsledok 0:0 a toľko, že som lietal po ľade ako odtrhnutý z reťaze a pri každom dotyku s pukom mi tlieskali vypredané tribúny. Šialené!

- Po zápase mi tréner povedal, že si mám presťahovať veci do áčkarskej kabíny, a odvtedy som už s mužmi normálne trénoval. V septembri sa začala liga a mne sa podarilo streliť premiérový gól už v treťom zápase. Súperom nebol nik iný ako Slovan s legendárnym Vladom Dzurillom v bránke. Urobil som naňho bekhendový blafák a šupol som mu ho tam. Neveril, že taký zasran mu dal gól, a tak sa dal hneď vystriedať. Iróniou osudu je, že o niekoľko rokov neskôr, konkrétne počas MS 1977 vo Viedni, som s ním bol na izbe. Volal som ho ocko. 

V Košiciach ste napokon strávili 13 sezón, počas ktorých ste odohrali 513 zápasov a strelili 393 gólov. Nemali ste lukratívnejšie ponuky?

- Vtedy sa neprestupovalo ako dnes, že teraz si tu a zajtra tam. So starším bratom Imrom sme však dostali ponuku zo Sparty Praha, každému nám dávali 200-tisíc korún, za čo sme si mohli kúpiť dva domy okály, ktoré patrili v socializme medzi vyšší štandard, no Košice nechceli o prestupe ani len počuť. Von som sa dostal až po zisku titulu majstra sveta v roku 1985, konkrétne do nemeckého Rosenheimu.

Na začiatku osemdesiatych rokov vás draftoval kanadský klub Quebec Norduques, no v NHL ste si nikdy nezahrali. Prečo?

- Na svetovom šampionáte v roku 1982 vo Fínsku prišli za mnou, bratom Jožom a Darom Rusnákom agenti s tým, aby sme utiekli. Rodiny sme však mali doma, tak ani jeden z nás nemal na to odvahu. Ideálna šanca sa pre mňa naskytla po spomínanom prestupe do Rosenheimu, kde som bol už s rodinou. Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou prezident Quebecu so slovami, že už si na západe, pobaľ rodinu a z Mníchova letíme Kanady. Lenže žena spustila plač, že neuvidí mamu, otca a vôbec celú rodinu. Naopak, brat Jožo ma k tomu nabádal, aby som sa ničoho nebál, a tak som nevedel čo mám robiť. Do toho mi každú polhodinu volal Peter Šťastný, ktorý už bol v Quebecu s oboma bratmi, a prehováral ma, aby som došiel. Manželka však neustále hysteričila, a tak som nikam nešiel. 

Oľutovali ste to niekedy?

- Ľutovať som to začal už vtedy, keď sa o tom dozvedeli v Prahe, predvolali ma a päť dní a päť nocí ma držali na polícii. Keď ma potom pustili a vracal som sa späť do Rosenheimu, hneď za hranicami s Nemeckom som si kľakol, pobozkal som zem a zaprisahal sa, že do Československa sa už nikdy nevrátim. Ale urobil som to a bol to môj životný omyl. Keby som vedel, že o pár rokov padne opona a bude sa diať, čo sa dnes u nás deje, tak by som s útekom do Kanady ani sekundu neváhal. Mohol som hrať s bratmi Šťastnými v NHL, chodiť po červenom koberci a kúpiť polku Košíc. 

Dnes by ste teda neváhali?

- Bez debaty. Veď sa pozrite na súčasných hokejistov či futbalistov. Stačí im vedieť čo i len trochu korčuľovať, či behať a hrajú v NHL, resp. futbal niekde na západe a sú milionári. Z neba im padajú peniaze. A za nič. Majú baráky, bazény, džípy, mercedesy, tetovačky a tak ďalej… Uznávam, boli by sprostí, keby také peniaze nezobrali, keď im ich dávajú, ale povedzme si na rovinu, predtým také rozdiely v porovnaní s normálnymi ľuďmi neexistovali.

Po hráčskej kariére ste prešli na trénerskú, pričom v roku 1996 ste sa stali jedným z asistentov Jozefa Golonku v slovenskej reprezentácii. Ako k tomu došlo?

- Oslovil ma Dušan Pašek, ktorý sa neskôr stal aj prezidentom hokejového zväzu, že či by som chcel túto funkciu. Golonku som si celý život vážil, sledoval som ho ako dieťa v televízii, tak som si povedal, že prečo nie. Akurát škoda, že nás po roku vyhodili, hoci národný tím obstál na MS lepšie ako rok predtým pod Šuplerovým vedením. To je však téma na dlhšiu debatu…

V roku 2010 ste vstúpili do politiky. Ako tento krok s odstupom času hodnotíte?

- Pekne po poriadku. Bol som doma, keď mi zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval šéf SNS Ján Slota, s ktorým som sa poznal ešte z čias, keď som viedol Žilinu. Vedel, že netrénujem, dôchodok ešte nepoberám a či teda idem do toho. Pritakal som. Strana sa dostala do parlamentu, no bohužiaľ po roku a pol padla vláda a moja politická kariéra sa skončila. Už by som však druhý raz do toho nešiel, pretože to, čo som za ten čas videl, a začal by som o tom rozprávať, tak zbohom republika. Bol to však z mojej strany chybný krok, neraz som sa zaň ospravedlnil, politikom som nikdy nebol a ani nebudem. Chcem, aby ma ľudia vnímali ako športovca, ktorý niečo dosiahol. 

Krátko predtým ste stratili manželku, ktorá pri vás stála celý život.

- Ako jedna z mála na Slovensku zomrela na prasaciu chrípku. Neskutočný šok, dodnes tomu nechápem. Mala 55 rokov, nič jej dovtedy nebolo, bez rakoviny, bez porážky, bez cukrovky, či akýchkoľvek iných zdravotných problémov. Bola to zdravá, krásna žena, ktorá sa neustále smiala. Dokonca necelé tri týždne pred jej smrťou mi praskol žalúdočný vred a skoro som zomrel ja. Keď som vtedy ležal na posteli, hovorí mi: „Nie že mi zomrieš, čo budem bez teba robiť s dvomi deťmi, radšej nech umriem ja.“ A o osemnásť dní zomrela... 

- Znenávidel som nemocnice, život, všetci si mysleli, že sa od žiaľu upijem k smrti. Najbližší mi dohovárali, aby som nebláznil, že mám stále pre koho žiť. Vďaka bratovi Jožkovi a zopár dobrým kamarátom som sa opäť postavil na nohy. Časom som si našiel priateľku Natálku, s ktorou sme spolu už deväť rokov, žijem so synom a som spokojný. Ako-tak som sa s odchodom manželky zmieril, aj keď spomienky z hlavy človek nevymaže. Aj z toho dôvodu Vianoce, krátko pred ktorými Evička zomrela, musím každý rok nejako prežiť. Nemám to obdobie odvtedy rád a chvalabohu sú tie posledné už za nami.

Verejnosť na Slovensku vás má zaškatuľkovaného ako večného kritika. Odjakživa ste boli taký?

- Vždy som povedal, čo mám na srdci. Taký som celý život. A či sa budete čudovať alebo nie, deväťdesiat percent ľudí, či už sú to bývalí hokejisti, športovci alebo aj bežní ľudia, so mnou súhlasia. A za to si dám ruku odrezať. Ešte mi pomaly za to aj gratulujú. Stále však ostávam sám vojak v poli, pretože jediný to poviem nahlas. Aj som si už neraz povedal, že stačilo, nemá to význam. Ale na druhej strane, kto môže hovoriť, ak nie ja, ktorý som v hokeji niečo dokázal.

Desivá spoveď Vinca Lukáča o strate manželky Evičky: Kto ma zachránil pred smrťou!

Andy Smatana

Súvisiace články

Slovenský zväz ľadového hokeja prehovoril o údajnom zápase s Ruskom: Takáto je pravda

Hokejista Černák kúpil slávny dom po Mojsejovcoch: Nora, vilu na Pereši by si už nespoznala!

Kouč slovenskej hokejovej dvadsiatky Ivan Feneš si zastal Štrbáka: Kritikom posiela jasný odkaz

Legendárny Golonka oslavuje: Hokejový velikán žije ako kráľ, na jednej ulici má tri domy!

Veľké trápenie syna legendárneho hokejistu Pavla Demitru: Čo bude s Lucasom ďalej?

Výber pre vás