Venuje sa aktuálnym témam zo sveta športu doma. Najviac ho bavia bojové športy a pod lupou má zákulisie športovcov. Pracuje s agentúrami, dohliada na online prenosy a plánuje publikovanie článok na portáli. 

Miroslav Trabalík

Na Slovensko prišiel do MŠK Žilina v roku 2006 z Beninu, ale pôvodne je z Nigérie. "Celé detstvo som hrával v Nigérii. Rodičia nechceli, aby som hrával futbal. Po tréningu ma normálne zbili, že sa mám učiť a nie chodiť na tréningy, lebo vo futbale nemám budúcnosť," vrátil sa k úplným začiatkom pred <a rel="noopener" href="https://www.mskzilina.sk/clanek.asp?id=Babatounde-Bello-O-dopingovke-s-Drogbom-casnicke-a-zivotopisoch-16333&amp;fbclid=IwY2xjawGAQy1leHRuA2FlbQIxMAABHeoLVAFPmwXujdOcWxuZi8rpwYmogocIK75X3YWSXj9H3EvMI1cwvEEr0A_aem_NlgYzttgpOw-KIV2GXXfRA" target="_blank">podcast MŠK Žilina</a>. Keď skončil strednú školu, tak si hneď zbalil veci a odišiel do Beninu.

Rodičia mu nekúpili ani ponožky, hrával bosý

Podmienky pre športovanie v Afrike a na Slovensku sa nedali porovnať. "Klobúk dole pred rodičmi na Slovensku, ktorí berú deti na tréning, počkajú ich, kúpia im všetko... Mne moji rodičia nekúpili ani ponožky. Na všetko som si musel zarobiť. Od desiatich rokov som chodil na brigády, aby som si zarobil na tenisky. Koľkokrát sme hrali bosí aj v 40 stupňových teplotách na betóne. Prišiel som domov a ani som nemohol chodiť. Vtedy to bolo tak, dnes už je to aj v Afrike trochu inak," opísal Bello, podľa ktorého chýba africkým krajinám podpora. Pri nej by to bolo s futbalom omnoho lepšie.

Kým neprišiel do Žiliny, tak ani nevedel, ako vyzerá posilňovňa: "Na tréningoch sme len behali. Aj 20 kilometrov za jeden." Ako 16-ročný bol už v reprezentácii Beninu. V rodnej Nigérii nevidel veľa šancí, aby sa presadil. "Mesačne som v akadémii v Benine mal okolo 20 eur. Za to som mal žiť, cestovať... Koľkokrát sme nemali na autobus, tak sme chodili na tréningy päť kilometrov pešo a po tréningu naspäť, dvakrát za deň."

Aj v beninskej akadémii boli prekvapení, keď si ho pre jeho nízku výšku aj váhu vybral tréner Pavel Vrba. "Keď videl, kde trénujeme, tak sa chytal za hlavu - na piesku. Keby tam kôň behal, tak sa potkne a spadne," opísal v podmienky. Nakoniec mu vybavili transfer na Slovensko. Až keď prišiel pod Tatry, tak sa dozvedel, že je už Československo rozdelené. Krajina sa mu zapáčila, ale pri adaptácii sa stretol aj s nepríjemnosťami: "Nechcem sa o tom príliš baviť. Zažili sme veci, pre ktoré sme ani nechodili vonku. Nebáli sme sa, ale niektorí ľudia sa na nás usmievali a niektorí nám nadávali: ´Čo tu robíš, ty opica´. Prvé dva-tri roky len na tréning, najesť a domov. Do obchodu len narýchlo na 15 minút." Prišlo aj na žartíky spoluhráčov, keď mu poradili pochváliť čašníčke "kozy".

V Žiline hral v čase, keď si "šošoni" vybojovali historickú účasť v skupinovej fáze Ligy majstrov. Bello sa dokonca strelecky presadil na Stamford Bridge proti Chelsea Londýn pri prehre 1:2. Je to pre neho najväčší moment kariéry. Po zápase si na dopingovej kontrole posedel s Didierom Drogbom: "Rozprávali sme sa, pochválil náš výkon. Sedeli sme tam dve hodiny. Nedalo sa nám ísť. Jemu začali nosiť pivo, ale ja pivo nepijem. Podarilo sa mi to až po dvoch hodinách. Chalani už boli na letisku." V Česku si zahral za Duklu Praha, Jihlavu aj Frýdek-Místek. Na Slovensku ukončil kariéru v drese Spartaka Trnava.

V Afrike majú inak nastavený aj vzťah rodič dieťa ešte aj po tom, čo sa dieťa osamostatní. "Celú svoju prvú výplatu som dal rodičom. Deti sa musia starať o rodičov. Aj teraz musím každý mesiac, každý druhý niečo poslať rodičom. Rodičia neprosia, ale na rovinu povedia: ´Počúvaj ma, tento mesiac si ešte nič neposlal´. Aj oni sa starajú o svojich rodičov," vysvetlil Bello, ktorý pomáhal aj širšej rodine a kamarátom. Posielal kamarátom aj kopačky či rukavice.

Jeho kariéra bola však popretkávaná zraneniami: "Dokopy mám už za sebou 13 operácií a teraz ma trápi sa sarkoidóza, autoimúnne ochorenie. Každý druhý mesiac musím chodiť na kontroly a kvôli tomu mi zobrali časť pľúc." Momentálne hráva aj je trénerom v Slovane Brvnište v 5. lige. "V hlave to stále mám, ale kondíciu už nie. Trénujem s nimi dvakrát do týždňa."

Po profesionálnej kariére, ktorú ukončil ako 28-ročný, musel začať pracovať: "Doma ma vychovali veľmi tvrdo. Keď ti niečo nejde, tak skús niečo iné, život ide ďalej. Mal som ale obavy, lebo celý život som len hral futbal." Mesiac po konci kariéry už robil kuriéra: "Podľa môjho hlasu v telefóne si mysleli, že som opitý. Keď som prišiel prvý deň do depa, tak na mňa nadriadený pozeral desať minút bez jediného slova."

Do roboty chodil o hodinu skôr, zostával o dve dlhšie

Po kuriérskej práci si začal posielať životopisy: "Čo som si tam písal? Futbal, futbal, futbal, futbal, kuriér... Poslal som ich asi sto a nikto sa neozval. Bol som zúfalý." Nakoniec začal pracovať ako údržbár a nastavovač výrobných strojov. Myslel si, že to nedokáže, ale podporila ho manželka. Nastavovanie strojov a ich hodnoty si fotil a študoval doma. Ak niečo nevedel urobiť, zostával v práci aj o dve-tri hodiny dlhšie, kým problém nevyriešil. "Keď sa smena začínala o šiestej, ja som tam bol už o piatej, ale nevedel som prečo. Vedúci si ochotu pochvaľovali, že takú ešte nemali," smial sa Babatounde.

Posledný rok sa venuje barberstvu - strihaniu a holeniu, keďže vo fabrike pre problémy s pľúcami musel nútene skončiť. "Niečo sa deje pre niečo. Nemohol som robiť v prašnom prostredí. Cez internet som sa učil strihať a išiel som na kurz. Už to robím rok aj dva mesiace," porozprával o novom zamestnaní. Pri práci so zákazníkmi preberá hlavne futbal.

Za futbal ho rodičia bili, doteraz im posiela časť výplaty. Hviezda Žiliny dnes robí holiča

Miroslav Trabalík

Plus TV

VIDEO Juraj Slafkovský prelomil gólové suchoty! Proti Buffalu si pripísal aj asistenciu

Brat našej hviezdnej lyžiarky Boris Vlha upiekol za uplynulý rok 12 300 pízz

Dominika Cibulková si užíva s kamarátmi Viedeň vo veľkom štýle

Výber pre vás