S futbalom som začínal v obci Lisková ako cca 9-10 ročný. Je to obec vzdialená päť kilometrov od Ružomberka. Potom sme prestúpili (spolu s dvojčaťom Milanom-brankárom) do mužstva starších žiakov do Ružomberka. Boli to časy, keď sme skoro každý deň chodili na tréningy na bicykloch, tak štyrikrát do týždňa. Potom, samozrejme, prišiel mladší dorast, starší dorast. Ja som hrával útočníka a brácho chytal, takže sme sa podpichovali, že on musí vychytať nulu a ja niečo dám, takže vyhráme, resp. keď dostal gól, bol som o to viac motivovaný, aby som nepriaznivý stav zmenil.

Boli sme zrejme šikovní, tak sme už v 16 rokoch trénovali s A-mužstvom dospelých, ktoré hralo 2. ligu. Doslova som v tomto veku každý deň zaspával s prianím, aby som sa mohol živiť futbalom v tomto klube. Že sa ním budem živiť cca pätnásť rokov, mi vtedy ani na um neprišlo.

V roku 1996 sme išli spolu na základnú vojenskú službu, narukovali sme do Trenčína a trénovali pod trénerom Borbélym, vtedy tam boli šikovní chalani ako Hanko, Fabuš, Cifranič, Bédi. Boli sme tam len mesiac, prevelili nás do Nitry a hrávali sme 3. ligu v Šali za trénera Rosinského. Po vojne prišiel návrat do Ružomberka, ktorý postúpil do 1. ligy. Takže na jeseň 1997 som začínal hrať najvyššiu súťaž a učil sa od hráčov ako Hýravý, Huťka, Adamčík… A vlastne som dal prvý gól za Ružomberok v 1.lige. Hneď môj prvý štart doma proti Bardejovu som skóroval. Aj keď sme nakoniec prehrali 1:2, bol to obrovský zážitok: novinári, rozhovory, televízia.

Martin Vyskoč v drese Ružomberka.
Martin Vyskoč v drese Ružomberka.
Zdroj: amv

V Ružomberku som hral ligu tri roky, s trénerom Jurkemikom sme si rozumeli, jeho tvrdé tréningy som ako mladý chalan zvládal, na rozdiel od spoluhráčov. Bol to v kabíne odmeraný muž, vyžadoval disciplínu, málokedy žartoval, ale výsledky sme mali. Ja som hral najviac zápasov a to mi dosť pomohlo.

V auguste 2000 za trénera Paldana, s ktorým sme si nesadli, som sa dočítal v denníku Šport na titulnej strane: “Vyskoč za Oravca“. Aj keď mi to oznámil ešte predtým viceprezident Bezák, ja som nikde nechcel ísť a nesúhlasil som s prestupom. Bral som to ako podraz, preto som vážne uvažoval, že skončím. Keď som prišiel normálne na tréning na druhý deň, v kabíne bol už Tomáš Oravec a mňa privítali s otázkou, čo tu robím, že ja som už košický hráč. O nás, bez nás, bol som ako tovar. Zejme ešte vtedy pán Bezák nedorástol mentálne do takej úrovne, aby takémuto niečomu vedel predísť.

V Ružomberku, resp. na Liptove, som doma, je to môj domov, mám tam veľa kamarátov a známych, či už kamarátov z detstva, zo základnej školy, zo strednej a, samozrejme, futbalistov. Vždy, keď mám aspoň nejaké voľno, utekám do tohto krásneho hornatého kraja, snáď sa raz sem opäť vrátim.

Dostal som sa aj do reprezentácie do 21 rokov. Začal som v nej hrávať ako hráč Ružomberka, za trénera Rusnáka a hlavne za Jurkemika, ktorý mi dával veľa priestoru na ihrisku a bol hrdý na to, že trénuje hráča, ktorý sa presadzuje v 21-tke. Vždy si ma zavolal, keď som dostal nomináciu a debatovali sme o tom, ako sa čo najlepšie pripraviť, ako sa správať, aby som nič nepodcenil a tak podobne. Sám mal potom na mňa väčšie nároky na tréningu či v zápase. Vždy mi prízvukoval, že už som známejší, že ma ľudia spoznávajú a sledujú, tak aby aj moje vystupovanie bolo síce sebavedomé, ale slušné. Boli to také otcovské rady, ktoré ma dlhú dobu formovali. Som zato trénerovi Jurkemikovi nesmierne vďačný.

Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Zdroj: tasr

V premiérach som dával góly. Prvý gól v lige v prvom štarte a prvý štart v 21-tke proti Fínsku v Prešove a hneď to bol gól po prihrávke Greška. Potom na jeseň 1998 proti Portugalsku bolo útočné duo jasné: Szili Németh a Peťo Babnič, ale deň pred zápasom povolal tréner Jankech do A-mužstva Silárda, takže som nastúpil ja a skóroval som. Vedúci mužstva Dušan Huňady sa vtedy vyjadril, že taký kolektív ešte nemal, za dva a pol roka, čo sme boli pokope, nechýbal jeden dres, trenírky a žiadna štucňa, všetko sme poctivo odovzdali. Samozrejme, po takýchto víťazstvách nám ostávali dresy na pamiatku. Tréner Radolský bol ako starostlivý otec, po každom ligovom kole každému hráčovi zavolal na mobil po zápase a informoval sa, ako sa nám darilo, či sme zdraví, ako sa nám hralo. Potom zase osobne na sústredeniach o tom, ako sa majú rodičia, či už máme frajerky, jednoducho si s nami budoval kamarátsky vzťah.

V repre hrali flegmatici ako Karol Kisel a Peter Hlinka: ýborný prehľad a technika na to, že bol obranca. Hodiny si nastavil podľa Radolského, aby nemeškal, ale chodil presne na sekundu. Raz sme išli na zápas zo Senca do Bratislavy a Hlinkovi sa zasekol zips na nohaviciach, celú cestu stál a zápasil so zipsom, tréneri boli z neho vtedy šediví. Bol tam aj kamarátsky Čiško Čišovský, vždy dobre naladený a usmiaty, ďalej cieľavedomý Greško. Keď bolo po tréningu a všetci sme išli z ihriska, Vraťo si zobral sieť s loptami a skúšal si ešte streľbu zo šestnástky, resp. z jedenástky: len tak sám bez brankárov. Radolský chodil za ním, že nech ide už dole a on na to, že si to musí ešte vyskúšať, aby mal istotu...

Na majstrovstvách Európy sme hrali proti Taliansku, v ktorom hral Gennaro Gatusso, hráč AC Miláno a mal proti sebe Greška, ktorý hral v Leverkusene. Súboje týchto dvoch boli ozdobou zápasu, hlavne hecovanie Vraťa a nepoddajnosť Taliana.

Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Zdroj: amv

Potom prišla olympiáda. Tá bola za odmenu, za dva a pol roka v tíme 21-tky. Bol som už hráč 1. FC Košice, škoda, že tam neboli aj iní hráči, ktorých kluby nechceli pustiť: Babnič, Németh či niektorí slovanisti. Vidieť naživo hráčov Brazílie, ich techniku v rýchlosti a takú ľahkosť pri hre, to bol môj najväčší zážitok a, samozrejme, technický Ronaldinho. Keď mal loptu, stávali sme z lavičky. Nastúpil som proti Brazílii v druhom polčase. Škoda, že som nehral viac, ale každý by chcel, preto som vždy akceptoval rozhodnutie trénera.

Nakoniec som do Košíc išiel a veru neľutujem. Tréner Valovič to vtedy viedol spolu so Stanom Semanom, olympijským víťazom z 1980 v Moskve. Keď starý pán Rezeš prišiel do kabíny, nikto ani nedýchal, vždy nás skôr povzbudzoval, ako hanil. Bol prirodzenou autoritou. Bolo to rok po Lige majstrov, keď tam 1. FC Košice figuroval, ale už bolo cítiť, že chod klubu a financie v ňom budú problematické. Napriek tomu to je krásne mesto, prvýkrát som bol mimo domova. Mám odtiaľ nezabudnuteľné dojmy, dokonca tam študovala vysokú školu aj moja terajšia manželka Miriam, ktorá pochádza tiež z Liskovej. Takto sme tam spolu fungovali, boli to nádherné časy, preto sa veľmi radi do Košíc opäť spolu vraciame.

V Košiciach hrali výborní futbalisti. Rado Zabavník, moja dvojička na tréningu a sústredeniach, výborný kamarát a neskôr reprezentant Slovenska. Vlado Zvara a jeho povestná kopacia technika, technik s citom pre prihrávku a tie priame kopy: kopal to ako teraz Ronaldo alebo Juninho, loptu dokázal tak trafiť a švihnuť nohou, že vyletela a hneď aj padala dole. Na tréningu bola radosť sa pozerať, ako nacvičuje štandardky. Tiež Ľubarský, Hanc, Rado Kráľ, Seman v bráne, Kobr, Rudo Urban či mladý Labun. Úsmevné je, ako tréner Erik Bogdanovský rozostavoval rôzne kužele po ihrisku, že budeme trénovať rýchlosť, obratnosť a podobne. Prišiel za ním Zvara a hovorí mu: „Erik čo robíš? Bogdanovský mu odpovedal a Zvara na to: Tak si to rýchlo zbaľ, donesieme brány a hráme futbal. Odpoveď: dobre, Vladko. Zvara mal vtedy veľký rešpekt a pozíciu zároveň.

Za trénovania Valoviča chodil často tréner Kozák (nikde v tom čase netrénoval) na tréningy sledovať hráčov a dianie. Aj keď bolo zlé počasie, on sedel v aute a pozoroval nás, takto to bolo počas cca troch mesiacov. Potom sa ujal trénovania a mal o všetkých prehľad. Kozák bol veľký stratég, mal nás ako svoje deti. Asistenti pracovali na našej kondičke a technike, jeho úlohou bol výber hráčov a ich mentálna príprava. Minimálne na nás kričal, to už muselo byť veľmi zle. Radšej prišiel počas tréningu k hráčovi, chytil ho okolo pliec a vysvetlil mu, čo od neho požaduje. Ale keď boli zápasy, hlavne so Slovanom, to boli kriky na rozhodcov a niekedy aj cez polčas, nikto si nedovolil nič povedať. Samozrejme, niekedy, keď sa hádal s rozhodcami, sme ho fakt nespoznávali. Na nás hráčov na ihrisku nedal dopustiť, ak niečo bolo treba povedať, povedali sme si to v kabíne.

Škoda, že košické časy netrvali dlhšie, kolektív potreboval viac času a veru by sme mali aj výsledky lepšie. Rezešovci predali klub talianovi Borierovi a ten nám nedal výplatu štyri mesiace. Smutné, potom aj motivácia je veľmi slabá, takže sme to riešili výpoveďami klubu. Brankár Rodák, ktorý mal vtedy už tri deti, hovoril, že má posledné peniaze, ide do stávkovej kancelárie a buď to vyjde, alebo nie. Hlavne hráči, ktorí mali rodiny, nemohli takto fungovať.

Martin Vyskoč v drese Košíc.
Martin Vyskoč v drese Košíc.
Zdroj: tasr

Vladimír Varga mi vybavil skúšku v Českých Budějoviciach a nakoniec som tam podpísal zmluvu na dva a pol roka. Mužstvo hralo 2. ligu a chcelo postúpiť. Veľká konkurencia, domov ďaleko, priateľka ďaleko, bol som tam sám ako prst. Jednoducho som si tam nezvykol a tým pádom ani výkony neboli také, aké odo mňa klub očakával. Skôr som len striedal a po pol roku som išiel hrať za B-tím, lebo som bol ako zahraničný hráč navyše. Mohli hrať, myslím, traja a ja som bol štvrtý, plus k tomu sa pridalo nejaké zranenie (zlomená lícna kosť v hlavičkovom súboji) a bol som mimo.

Boli tam však šikovní a priateľskí hráči ako Tomáš Sivok, David Lafata a tiež Pavel Hapal, dnes reprezentačný tréner, s ktorým sme spolu zohrievali lavičku, keďže už končil svoju hráčsku kariéru. Naše rozhovory boli len o tom, kedy ideme domov, on jazdil na Moravu a ja do Ružomberka. Vo štvrtok býval voľný deň, ale chalani, čo nehrávali zápasy a chceli napredovať, si dávali individuálny tréning s asistentom trénera. Všetci išli trénovať, len my s Pavelom sme išli cestovať. Vždy prišiel za mnou s otázkou: „Tak co, Vyskoč, jedeme domů?“

Keď som sa však nedostával z béčka do A-mužstva, poprosil som opäť pána Vargu, že by som išiel späť na Slovensko. Dal mi info, že mi vie vybaviť na skúšku Ličartovce alebo Šaľu s tým, že v Šali trénuje tréner Rosinský, ktorý ma trénoval, keď som bol na vojenčine v Nitre. To sa mi celkom pozdávalo: známe prostredie, známy tréner a jeho asistent - výnimočný človek - pán Ondrej Takács alias Bandi. Taktiež výborní hráči ako Slavo Prúčny, s ktorým som hrával v Ružomberku a v Šali sme sa opäť stretli a tiež Oskar Lancz, ktorého som už poznal. Toto všetko zavážilo. V sobotu 28. 6. 2003 som sa ženil s priateľkou Miriam, v pondelok som prišiel do tohto mesta a odvtedy sme stále tu. Myslel som si, že tu budem maximálne rok a nakoniec som tu pätnásty.

Volám sa Martin Vyskoč. Hral som proti Ronaldinhovi, Kozáka som cez zápas nespoznával, s Hapalom som cestoval domov

Chlapci zo Šale postúpili z 3. ligy, takže kostra mužstva už bola vytvorená, len bola trénerom Rosinským vhodne doplnená o Holmíka, Kováča a mňa. Vytvorila sa výborná partia chalanov, rovnako zmýšľajúcich s jasným cieľom. Aj keď sa menili tréneri, kostra mužstva zostávala spolu. Valenský v bráne, Mikla, Klusa, Gašparík v obrane, v zálohe Lorinc, Lalák, Lancz, Čirik a v útoku Vencel, Dékany, Masný. Ja som začal v útoku a postupne som bol univerzálny hráč, použiteľný aj v zálohe či obrane.

Za trénera Dragúňa v druhom roku v 2. lige sme sa ešte viac spoznali a jesennú časť sme hrávali o špicu, to bola to sila kolektívu. Keď sme skončili tréning doobeda a tréner Dragúň už všetky telefónáty vybavil a odchádzal, nakukol do šatne a tam sme my ešte stále sedeli, hodinu po tréningu aj viac. Niektorí ešte v tréningových veciach, napr. Jano Čirik a len tak sme debatovali o futbale, o živote, boli sme v prvom rade kamaráti, až potom futbalisti. Upratovačka - pani Olinka - stála za dverami a čakala, kedy už odídeme, radšej sme všetci zdvihli nohy, nech poumýva podlahu, aby mohla ísť a my sme sedeli ďalej. Alebo sme išli do Hepaja na kofolu, ale išli sme nie dvaja, ale siedmi či ôsmi.

Podaril sa nám postup medzi štyroch najlepších v 2. lige za trénovania Petra Ančica do prelínacej súťaže. Vtedy bola výborná komunikácia tréner-hráč. Tréner nám starším natoľko dôveroval, že si vypočul náš názor na zostavu, poprípade na jednotlivca, komunikoval s nami o únave, o pocitoch, tým pádom sme sa stali akoby spoluzodpovední za robotu na ihrisku a za výsledky a dôveru, ktorú do nás vkladali, sme chceli svojím výkonom splatiť. Ančic bol veľmi poverčivý, nemal rád číslo 13. Ja som také číslo nosil a pri jeho prvom zistení, že mám také číslo na drese, prišiel za mnou a s úsmevom mi hovorí, že ak chcem u neho hrávať, aby som to číslo nenosil. Tak som si zobral číslo sedem.
Keď viedol mužstvo tandem Takács – Babinec, zavolal si nás prvý menovaný do kabíny - nás starších hráčov ako Lancz, Mikla, Lalák, mňa, že by potreboval trošku pomôcť, či už v kabíne alebo na ihrisku, aby sme potiahli mladších spoluhráčov výkonmi alebo správaním mimo ihriska. Bola to opäť pre nás česť, ktorú sme sa snažili splatiť. Zdôrazňujem, že to bolo opäť o dôvere, či už medzi hráčmi, alebo trénerom a nami.

Dnes hrá Šaľa tretiu ligu. Určite by som bol radšej, keby sa v Šali hrala vyššia súťaž ako teraz, radi by sme si pozreli lepšie mužstvá. A najmä domácich hráčov v A-mužstve. Myslím, že je to odraz celého fungovania v klube od žiakov až po A-mužstvo, jeho nastavenie a, samozrejme, otázka financií. Kvalitných mládežníckych trénerov je potrebné zaplatiť, možno zabezpečiť, aby šikovní mladí hráči neodchádzali do susedných klubov, udržať ich tu doma a tým vytvárať konkurenčné prostredie pre ostatných hráčov Je to dlhoročný proces, nejde to hneď a zrejme v klube nie sú stotožnení s takouto filozofiou. Určite sa každý tréner snaží vytvoriť mužstvo, ktoré by dosahovalo žiadané výsledky, nie je to však jednoduché. Tím tvorí kolektív, nie vždy najlepší hráči. Doplnenie vhodnými typmi hráčov by malo byť určite premyslené.

V neposlednom rade je rozhodujúci aj záujem detí o šport ako taký, deti majú veľa iných aktivít a naháňanie za loptou už nie je ich prioritou, ako to bolo za našich čias, takže aj výber pohybovo nadaných detí sa zužuje. Ale pozor, aj odchovanci musia mať svoju kvalitu, už v svojich mládežníckych súťažiach musia mať svoju úroveň. U nás to boli hráči ako Lalák, Andódi, Klusa, Čirik, Hučko, Vencel, ktorí už v mládežníckych kategóriách vynikali vo svojich kolektívoch. Takže ak nie sú kvalitní domáci, bude sa musieť investovať do príchodu cudzích hráčov a, samozrejme, pre klub to vyjde drahšie.

Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Martin Vyskoč sa v minulosti dostal aj do slovenskej reprezentácie do 21 rokov.
Zdroj: amv

V Šali som bol osem rokov. Po skončení v tomto klube som si išiel zahrať na pol roka do Vlčian, kde mi ponúkli aj zamestnanie. Potom do Kráľovej nad Váhom, kde som bol tri roky a spolu sme tvorili výborný kolektív nielen futbalistov, ale aj ľudí okolo futbalu: hospodár, hospodárka, masér, vedúci, usporiadatelia, fanúšikovia. Bolo to naozaj zaujímavé a krásne obdobie, na tréningy som často chodieval s deťmi, kde mali domáce prostredie. Trénoval ma tam Ján Chrenko. Dodnes sa s ním podpichujeme a pýtam sa ho, ako hral Inter doma s Ružomberkom. Prehral vtedy 2:3 a ja som hrával za Ružomberok, s Janom sme si nič nedarovali: ani slovne, ani v súbojoch.

Po Kráľovej nad Váhom som si dal na tri a pol roka pauzu, chcel som sa viac povenovať rodine. Potom som stretol Laca Vencela, s ktorým sme kedysi hrávali v Šali a povedal mi, že na domáce zápasy Veče chodí veľa ľudí, tak sa spýtal, či by som to neskúsil. Prišiel som pozrieť na tréning, zapáčilo sa mi, tak som zostal. V klube je priateľská atmosféra, šikovní spoluhráči a seriózny prístup ľudí, ktorí robia so srdcom futbal v tomto klube. Začiatky boli o zvykaní si na spôsoby a návyky spoluhráčov. Voľnejšia disciplína, niekedy laxný prístup k povinnostiam vzhľadom na to, že nás ten futbal už neživí a nie je na prvom mieste, aj účasť na tréningoch a zápasoch nebýva vždy na 100 percent. Zo začiatku som si na to veru ťažšie zvykal.

Na záver večianskej kapitoly spomeniem pikošku: na prvom tréningu hrali vedľa nás starí páni Veče, medzi nimi aj Tomáš Pál, tak sme sa pozdravili a pýta sa ma, či idem hrať za starých pánov. Ja som mu pvoedal, že si idem skúsiť zahrať súťažne za Veču a uvidím, ako to pôjde. On mi povedal, že si myslel, že idem hrať za starých pánov. O dva dni neskôr na ďalšom tréningu vidím Tomáša sedieť v kabíne a pýtal som sa ho, či tu majú kabínu starí páni. Povedal, že nie, že by to skúsil súťažne aj on. Tak som sa potešil, aspoň nie som v kabíne najstarší.

Napriek tomu, že hráme poslednú súťaž, nie je to zlé. Aj keď bývajú okolnosti rôzne - vysoká-nízka súťaž, profi-amatér, majstrovský-prípravný zápas, v lete-v zime, v teple-daždi, vždy je tam spoločná túžba po pohybe a radosť z neho, túžba po zdravom kolektíve, v ktorom je zábava, odreagovanie sa a túžba vyhrávať, to všetko nás motivuje ku športu, resp. k futbalu.

Martin Vyskoč dnes hráva za Veču v 7. lige.
Martin Vyskoč dnes hráva za Veču v 7. lige.
Zdroj: amv

Po skončení profesionálnej aktívnej kariéry to bola iná káva. Pätnásť rokov žijete v jednej bubline a venujete sa len športu, resp. tomu, čo máte radi. Bolo to naozaj krásne obdobie, ale daňou za to je čas, kedy si musíte hľadať nové zamestnanie, keďže z úspor na Slovensku veru nevyžijete. Je veľa prípadov, že to jednoducho chalani nezvládnu. Smutné príbehy, niektoré aj tragické. Nie každý sa stane trénerom, nie každý zostáva v štruktúre klubu. Razom sa veru ocitnete na ulici a ste odkázaný len sám na seba. Dôležité je tiež to, aké máte rodinné zázemie, ako vás podržia vaši najbližší a aký máte pohľad na život ako taký.

Kto nepracuje, nech neje. Treba sa pozerať dopredu, nemať veľké oči, niekde treba začať. A tiež netreba počúvať vždy svoje ego, ktoré sme mali ako profi futbalisti vysoké. Poctivo pracovať nie je hanba, kto chce, prácu si nájde a pracovné návyky osvojí. Aj keď treba niekedy vstať 3:15 do práce. Mojou veľkou motiváciou je rodina: manželka Miriam, dcérka Petruška a syn Martinko. Keď vidím, ako deti rastú a napredujú, žiadna námaha sa mi nezdá zbytočná. Ja som už po roku strávenom v Šali začal chodiť na SPU v Nitre. Urobil som si vysokú školu, že aspoň niečo budem mať, keď skončím, takže som hrával a s podporou klubu študoval.

Po skončení profesionálnej kariéry som si našiel prácu. Pracoval som vo firme s klimatizáciami spolu so spoluhráčmi z Kráľovej nad Váhom. Najprv som jednotky pomáhal montovať a neskôr som klimatizácie predával ako obchodný zástupca. Teraz som vo VW Slovakia, už tam budem piaty rok. Začal som na kvalite ako kontrolór a teraz som vo zvarovni SUV.

A na čo najradšej spomínam z mojej kariéry? Na jednotlivé kolektívy, v ktorých som bol súčasťou, na súdržnú partiu v reprezentácii do 21 rokov, na rodinnú partiu v Šali, na trénerov, ktorým nechýbal ľudský rozmer. A na pocit po ťažkom tréningu, keď sme sedeli v šatni unavení, ale šťastní.

Môže vás zaujímať:

Bývalý hráč pražskej Sparty prehovoril o rasizme v českej lige: A TOTO ho najviac šokovalo!

Milan Škriniar je na roztrhanie: O jeho služby sa hlási ďalší anglický gigant!

Futbalista Weiss EXKLUZÍVNE pre Šport24.sk vo veľkom rozhovore: Teraz budem hovoriť ja!

VIDEO So Šárkou na futbale: Netradičný pohľad na zápas Ligy národov medzi Českom a Slovenskom