V rozhovore s Davidom Ivanom sa dočítate:

Čo bolo hlavným dôvodom jeho neustále sa opakujúcich zranení?
Prečo nerozmýšľal nad návratom na Slovensko?
Čo všetko musel vybaviť, aby mohol pricestovať do Bieloruska?
Aké sú pandemické opatrenia v Bielorusku a ako často futbalistov testujú?
Aká vtipná príhoda sa mu stala na letisku po príchode do Bieloruska?
Ako sa dorozumieva so spoluhráčmi a trénerom a prečo sa cíti ako prvák v škole?

V Sampdorii Janov ste vhupli do veľkého futbalu, ale zároveň sa tam začali vaše zdravotné problémy. Spomínate si na ne?

Doteraz si všetko pamätám. Do dvadsiatich rokov som prakticky nebol v lekárskej miestnosti so zdravotnými problémami, dovtedy som bol zdravý. Akonáhle som sa dostal do A-mužstva Sampdorie, prvý polrok bol super, hrával som a vyhýbali sa mi zranenia. Ku koncu sezóny sme hrali proti Frosinone, deň pred zápasom, v ktorom som mal byť v základnej zostave, sme preberali taktiku, Fabio Quagliarella mi na tréningu dal dlhšiu prihrávku. V snahe zachytiť ju a spracovať som prvýkrát pocítil bolesti v svale. Bol som ešte neskúsený, nevedel som, kedy ísť do plnej záťaže po zranení. Podcenil som situáciu, išiel som hrať skôr, ako som mal a zranenie sa mi vrátilo.

Takže to bol hlavný dôvod, prečo sa zranenia kopili a neustále vracali?

Zo začiatku išlo hlavne o to, že som mal veľkú chuť hrať. Akonáhle som sa ako-tak vyliečil, chcel som ísť na ihrisko, a to aj s pocitom, že ešte trochu cítim zranenie. V hlave som bol nastavený tak, že chcem hrať. Keby som počkal 2-3 dni, možno sa mi zranenie nevráti, ja som však nepočkal a išiel do plnej záťaže. Dobehla ma neskúsenosť.

Od vášho prvého zápasu za Sampdoriu prešlo šesť rokov. Päť rokov ste strávili na hosťovaniach v nižších talianskych súťažiach a v Chieve Verona, kde ste prestúpili. Aké to boli roky?

Zo začiatku to bolo ťažké, postupom času som si uvedomil, že do futbalu dávam všetko. Navštevoval som množstvo špecialistov, medzi nimi aj mentálneho kouča, upravil som stravu. Keď sa na mňa lepilo nešťastie, nemohol som s tým nič urobiť, svedomie som však mal čisté a vedel som, že robím všetko pre to, aby som bol zdravý. Dodalo mi to veľa síl, trpezlivosti, určite mi to pomohlo vo futbale aj do života. Všetko zlé je na niečo dobré.

Nerozmýšľali ste počas kopiacich sa zranení nad návratom na Slovensko a reštartom v rodnej krajine?

Chcel som zostať v Taliansku, keďže tam mám agentov, ktorí mi práve tam hľadali kluby. Vyhovovalo mi to tam, v Taliansku som bol od šestnástich rokov, páčil sa mi tamojší futbal aj profesionalita, s akou ho tam berú.

Ako sa „upieklo“ vaše hosťovanie v Bielorusku?

V Chieve bolo asi 40 hráčov, ktorí bojovali o miesto v prvom tíme. Videl som, že tréner so mnou veľmi nepočíta. Agentom som teda povedal, že v januári by som chcel odísť na hosťovanie, aby som začal hrávať, keďže som sa už cítil dobre fyzicky. Začali mi hľadať kluby, ale bolo to dosť neskoro, prestupové obdobia v jednotlivých krajinách sa uzatvárali. V Bielorusku je liga postavená naopak, sezóna sa na jar začína a v zime končí. To mi vyhovovalo, lebo tam bolo prestupové obdobie otvorené, v Diname Brest o mňa prejavili záujem.

Bielorusko pre mnohých futbalistov nie je úplne vyhľadávaná krajina. Váhali ste nad ponukou z tejto krajiny?

V sekunde som povedal, že tam chcem ísť, lebo je to pre mňa veľká príležitosť a verím, že tu naberiem čo najviac zápasových minút. Myslím, že každá prvá liga na svete je niečím zaujímavá. V Breste bol pred rokmi prezidentom Diego Maradona. Povedal som si, že legenda ako on by nešla robiť prezidenta do klubu, kde by sa futbal robil amatérsky. Po prvých dňoch v klube som videl, že je na vysokej úrovni a so zázemím na úrovni. Liga možno nie je úplne slávna, ale podmienky sú tu výborné.

Ako reagovala rodina a priateľka na informáciu o vašom odchode do Bieloruska?

Podporovali ma celý čas, či sa mi darilo alebo nie, či som bol zdravý alebo zranený. Vždy stáli pri mne a podporovali ma v tom, že ako sa rozhodnem ja, tak budú šťastní aj oni. Určite boli radi za to, že sa mi naskytla takáto možnosť, ktorá mi umožní opäť hrávať a možno sa dostať späť do kvalitnejšej ligy.

Za slovenským futbalistom prišla do Bieloruska aj priateľka.
Za slovenským futbalistom prišla do Bieloruska aj priateľka.
Zdroj: archív D.I.

Zisťovali ste si pred odchodom do Bieloruska nejaké informácie o lige a o bieloruskom futbale?

Samozrejme. Hosťovanie sa naťahovalo asi dva týždne, keďže papierovačky boli trochu zložitejšie. Písal som aj Julovi Szökemu, s ktorým som hrával v reprezentácii do 21 rokov. Hovoril mi, že liga je na dobrej úrovni, takže som sa tešil.

Kvôli pandémii je cestovanie často sťažené. Ako to bolo vo vašom prípade počas cesty z Talianska do krajiny vášho nového pôsobiska?

Predtým, ako som odišiel do Bieloruska, som bol na Slovensku. Z Talianska som cestoval domov na aute, keďže som tak chcel ísť aj do Bieloruska. Slovensko som mal mať ako prestávku v ceste na východ. Keďže sa to celé naťahovalo, bol som asi týždeň doma, trénoval som individuálne a čakal som, kedy mi dajú povolenie prísť do Bieloruska.

Čo všetko ste museli vybaviť pred príchodom do Bieloruska?

Bol som v neustálom kontakte so športovým riaditeľom Brestu, s ktorým sme neustále riešili nejaké zmluvy, ktoré museli byť schválené. Potreboval som aj oficiálne pozvanie od Dinama Brest, aby ma pustili cez hranice. Bolo treba vybaviť aj víza, musel som absolvovať PCR test. Na Slovensku som ho absolvoval asi štyrikrát, lebo jeho platnosť je časovo obmedzená a odchod do Bieloruska sa neustále odďaľoval. Chcel som ísť do Bieloruska na aute, aby som to mal v krajine jednoduchšie s presúvaním sa, dva dni pred odchodom mi však povedali, že na aute nemôžem ísť a môžem pricestovať len letecky, tak som si musel rezervovať letenku. Išiel som teda sám a priateľka zostala doma. Má však prísť za mnou, vybavil som cez športového riaditeľa, aby aj ona dostala pozvánku ako ja. Keďže tu nemá prácu, môže prísť len na mesiac.

V Bielorusku ste zatiaľ krátko, ale prekvapilo vás niečo po príchode?

Koronavírus tu prakticky neriešia, človek tu nemusí mať rúško. Veľa ľudí ich na ulici nosí, ale je to dobrovoľné. Všetko je otvorené, neplatia žiadne obmedzenia. Z tohto hľadiska to je oproti iným krajinám obrovský rozdiel. Čo sa týka testovania na koronavírus, od môjho príchodu nás zatiaľ netestovali ani raz.

S taliančinou asi v Bielorusku veľmi nepochodíte. Aký jazyk využívate?

Mám s tým jednu kurióznu príhodu, ktorá sa mi stala hneď po príchode do Bieloruska. Prišiel som na letisko, kde ma čakali ľudia z klubu. Zistil som, že po anglicky to tu veľmi nepôjde. Do Bieloruska som prišiel v deň mojich narodenín, športový riaditeľ ma privítal vetou „Happy New Year“. Zamyslel som sa, aký nový rok v Bielorusku v tom čase oslavovali a či majú iný kalendár. Keď potom spomenul číslo 26, pochopil som, že chcel povedať „Happy birthday“. Angličtina tu teda veľmi nejde, ale učím sa tamojší jazyk, mám slovenskú učiteľku, ktorá ma učí po rusky. Celkom sa to na mňa lepí, futbalové termíny na ihrisku celkom ovládam a ruština je dosť podobná slovenčine, na rozdiel od taliančiny.

David Ivan na tréningu Dinama Brest.
David Ivan na tréningu Dinama Brest.
Zdroj: instagram Dynamo Brest

Naučili ste sa už teda nejaké slovíčka v ruštine?

Azbuku som sa učil ako prvú, aby som si vedel niečo aspoň prečítať. Cítim sa trošku ako prvák v škole, po písmenku si čítam každé slovo či billboardy pri cestách, keď ideme autobusom. Niekedy ich ani nestihnem prečítať, lebo mi trvá, kým si azbuku preložím do latinského jazyka. Písmená v azbuke vyzerajú cudzo, ale keď si človek slovo vyhláskuje a povie, väčšinou ho aj pochopí, keďže ruština má blízko ku slovenčine.

Ale nie ste ako cudzinec, ktorý príde na Slovensko a prvé, čo sa naučí, sú nadávky?

Nadávky v ruštine poznám, tie som počul už predtým. (smiech) Ja však nenadávam ani v slovenčine, v živote som snáď nepovedal nadávku, nepotrebujem to v živote. Je však pravda, že to tak často býva, že nováčika v tíme ako prvé naučia nadávky, ktoré počujete na tréningu.

Ako sa dorozumievate v šatni či na tréningu so spoluhráčmi a trénerom?

Keď som prišiel do Talianska, bolo to pre mňa ťažšie, keďže som nerozumel vôbec nič. Tu sú aspoň niektoré slová podobné slovenčine. Na tréningoch veľa netreba rozumieť. Človek robí to, čo robia ostatní, na jednotlivé cvičenia nejdem prvý, ani posledný, zaradím sa vždy niekde do stredu. Pri futbale mi stačia základné slovíčka. V šatni sa snažím hovoriť so spoluhráčmi, ktorí vedia ako-tak po anglicky. Ostatní sa pýtajú po rusky, zatiaľ to však nejaká veľká komunikácia nie je. (smiech) Tréner sa mi snaží hovoriť okrem ruštiny aj niečo po anglicky. Zatiaľ som pochopil všetko, čo mi chcel povedať.

Po rokoch trápenia so zraneniami ste zrejme zatiaľ spokojný, v Diname Brest v úvode sezóny hrávate v základnej zostave. Aké máte futbalové ciele?

Chcel by som odohrať čo najviac zápasov. Som v Bielorusku na hosťovaní, počas ktorého môžem, myslím, odohrať celkovo štrnásť zápasov. Keď sa mi podarí odohrať všetkých štrnásť, bude to skvelé, keď desať, bude to tiež super. Momentálne sa koncentrujem len na tento prvý polrok, aby mi konečne vyšiel a aby som bol zdravý. Potom sa uvidí, mám ešte dva roky platnú zmluvu v Chieve, v lete sa teda pravdepodobne vrátim do tohto klubu na sústredenie. Keď budem mať pár zápasov v nohách a budem sa v príprave cítiť lepšie, uvidím, čo príde.