Hoci nedávno dostal ďalšiu trénerskú ponuku, zo zdravotných dôvodov sa už rozhodol pre trénerský dôchodok. Svoju kariéru bilancuje v exkluzívnom rozhovore.

Prierez hráčskej i trénerskej kariéry Jána Kociana si môžete pozrieť v galérii TU:

Kde ste futbalovo začínali? Pamätáte si na svojich prvých spoluhráčov, prípadne trénera a viete, ako sa im darilo neskôr po futbalovej stránke?
Vyrastal som v Topoľčiankach, kde je silná tradícia dostihového jazdectva, no ja som vždy inklinoval k futbalu. Prežil som tam detstvo a aj hral za mládežnícke mužstvá. Ako 17-ročný som prestúpil do kádra mužov. Z tých trénerov by som spomenul Štefana Kľučiara a Jara Solčianskeho. Bola tam aj silná generácia hráčov, ale nepamätám si, že by to niekto z nich hral ligu. Takže som bol asi jediný, ktorý sa dostal tak ďaleko.

Ako si spomínate na hráčske pôsobenie v Banskej Bystrici?
Výrazným medzníkom boli Strojárne Martin, kde som chodil na priemyslovku a do klubu ma stiahol vtedajší tréner Jozef Jankech, ktorý si ma vytipoval a vyskúšal v prípravnom zápase Martina v Tlmačoch. Boli tam výborní hráči ako Jozef Huťka, Fero Karko, Jano Diabelko či Miro Gerhát, popri ktorých som zmaturoval aj futbalovo. Odtiaľ som sa dostal do Banskej Bystrice, kde som strávil deväť rokov. Bolo to krásne obdobie pod vedením Jožka Adamca, ktorý tam vytvoril veľmi silný kolektív. A to aj vďaka tomu, že existovala povinná vojenská služba a Dukla si mohla stiahnuť slovenských hráčov, ktorých potrebovala a aj vďaka Jožkovi Adamcovi bojovala v lige o popredné priečky a hrali sme aj pohár UEFA.

Ako sa spätne pozeráte na to, že sa Vám podarilo odísť do zahraničia až v 30-ke? Nezvažovali ste emigráciu ako iní športovci, aby ste svoj talent mohli rozvíjať v špičkových európskych kluboch?
Vtedy do bolo dosť náročné. Legálne mohli ísť do zahraničia len tí, ktorí dosiahli vekovú hranicu 30 rokov, mali v lige odohraných viac ako 200 zápasov a mali aj nejaké štarty v reprezentácii. Hoci som to spĺňal, najťažšie bolo nájsť na západe klub, ktorý by chcel starého hráča z východného bloku. Mne sa to podarilo vďaka tomu, že sme boli s reprezentáciou na turnaji v Singapure a všimol si ma tam jeden nemecký manažér. Nemal som úmysel niekam emigrovať alebo ísť niekam nasilu, no po dlhšom čase sa mi ozval a navrhol skúšku v St. Pauli. Vôbec som nevedel, čo to je za mužstvo, lebo vtedy neboli možnosti ako dnes sledovať zahraničné ligy. V tom roku klub postúpil do bundesligy a ja som tam šiel na skúšku a presvedčil som ich, aby ma zobrali. Boli s tým peripetie, lebo uvoľnenie z armády zo dňa na deň nebolo jednoduché a samotná doba bola zložitá. Keďže som nebol ani straník, tak môj profil nezapadal do šablón režimu. Vytrpel som si svoje, ale napokon mi to povolenie dali a v St. Pauli som strávil nádherných päť rokov, hoci to bolo zozačiatku ťažké.

Ako sa spätne pozeráte na svoje hráčske pôsobenie v Nemecku?
Ako nováčik sme to nemali jednoduché, ale ten prvý ročník bol fantastický. Hrali sme doma pred vypredanými tribúnami, ktoré nás hnali do ofenzívy, takže problematické bolo najmä bránenie. Doma sa nám však darilo vyhrávať a tuším sme skončili siedmy v tabuľke. Rovnako ako v Bystrici aj tam bol výborný kolektív a dodnes máme vzájomné nadštandardné vzťahy. Hoci som už mal odohrané zápasy za československú reprezentáciu, až tá bundesliga mi do nej otvorila dvere natrvalo. Aj preto som sa ako 32-ročný dostal na svetový šampionát v Taliansku 1990 a v tom istom roku som sa tiež stal hráčom roka v Československu. To boli vrcholy mojej hráčskej kariéry.