EXKLUZÍVNE: Tréner Ján Kocian oslavuje 65. narodeniny: Ako som utiekol hrobárovi z lopaty!

Ján Kocian bol prvý Slovák v bundeslige: Nechápal som, prečo ma stále kopú

Mareka Hamšíka vytiahol do reprezentácie: Ján Kocian oslavuje 65. narodeniny

Je našim printovým editorom, ktorý preklápa a edituje obsah zo Šport24.sk pre denník Plus JEDEN DEŇ alebo Plus 7 dní. V médiách tvorí obsah už desiatky rokov. Je náš najskúsenejší člen tímu.

Gabriel Kopúnek

Hoci nedávno dostal ďalšiu trénerskú ponuku, zo zdravotných dôvodov sa už rozhodol pre trénerský dôchodok. Svoju kariéru bilancuje&nbsp;v exkluzívnom rozhovore.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sport24.pluska.sk/gal/futbal/slovensko/jan-kocian-oslavuje-65-narodeniny-nedavno-utiekol-hrobarovi-lopaty">Prierez hráčskej i trénerskej kariéry Jána Kociana si môžete pozrieť v galérii TU:</a>

Kde ste futbalovo začínali? Pamätáte si na svojich prvých spoluhráčov, prípadne trénera a viete, ako sa im darilo neskôr po futbalovej stránke? Vyrastal som v Topoľčiankach, kde je silná tradícia dostihového jazdectva, no ja som vždy inklinoval k futbalu. Prežil som tam detstvo a aj hral za mládežnícke mužstvá. Ako 17-ročný som prestúpil do kádra mužov. Z tých trénerov by som spomenul Štefana Kľučiara a Jara Solčianskeho. Bola tam aj silná generácia hráčov, ale nepamätám si, že by to niekto z nich hral ligu. Takže som bol asi jediný, ktorý sa dostal tak ďaleko.

Ako si spomínate na hráčske pôsobenie v Banskej Bystrici? Výrazným medzníkom boli Strojárne Martin, kde som chodil na priemyslovku a do klubu ma stiahol vtedajší tréner Jozef Jankech, ktorý si ma vytipoval a vyskúšal v prípravnom zápase Martina v Tlmačoch. Boli tam výborní hráči ako Jozef Huťka, Fero Karko, Jano Diabelko či Miro Gerhát, popri ktorých som zmaturoval aj futbalovo. Odtiaľ som sa dostal do Banskej Bystrice, kde som strávil deväť rokov. Bolo to krásne obdobie pod vedením Jožka Adamca, ktorý tam vytvoril veľmi silný kolektív. A to aj vďaka tomu, že existovala povinná vojenská služba a Dukla si mohla stiahnuť slovenských hráčov, ktorých potrebovala a aj vďaka Jožkovi Adamcovi bojovala v lige o popredné priečky a hrali sme aj pohár UEFA.

Ako sa spätne pozeráte na to, že sa Vám podarilo odísť do zahraničia až v 30-ke? Nezvažovali ste emigráciu ako iní športovci, aby ste svoj talent mohli rozvíjať v špičkových európskych kluboch? Vtedy do bolo dosť náročné. Legálne mohli ísť do zahraničia len tí, ktorí dosiahli vekovú hranicu 30 rokov, mali v lige odohraných viac ako 200 zápasov a mali aj nejaké štarty v reprezentácii. Hoci som to spĺňal, najťažšie bolo nájsť na západe klub, ktorý by chcel starého hráča z východného bloku. Mne sa to podarilo vďaka tomu, že sme boli s reprezentáciou na turnaji v Singapure a všimol si ma tam jeden nemecký manažér. Nemal som úmysel niekam emigrovať alebo ísť niekam nasilu, no po dlhšom čase sa mi ozval a navrhol skúšku v St. Pauli. Vôbec som nevedel, čo to je za mužstvo, lebo vtedy neboli možnosti ako dnes sledovať zahraničné ligy. V tom roku klub postúpil do bundesligy a ja som tam šiel na skúšku a presvedčil som ich, aby ma zobrali. Boli s tým peripetie, lebo uvoľnenie z armády zo dňa na deň nebolo jednoduché a samotná doba bola zložitá. Keďže som nebol ani straník, tak môj profil nezapadal do šablón režimu. Vytrpel som si svoje, ale napokon mi to povolenie dali a v St. Pauli som strávil nádherných päť rokov, hoci to bolo zozačiatku ťažké.

Ako sa spätne pozeráte na svoje hráčske pôsobenie v Nemecku? Ako nováčik sme to nemali jednoduché, ale ten prvý ročník bol fantastický. Hrali sme doma pred vypredanými tribúnami, ktoré nás hnali do ofenzívy, takže problematické bolo najmä bránenie. Doma sa nám však darilo vyhrávať a tuším sme skončili siedmy v tabuľke. Rovnako ako v Bystrici aj tam bol výborný kolektív a dodnes máme vzájomné nadštandardné vzťahy. Hoci som už mal odohrané zápasy za československú reprezentáciu, až tá bundesliga mi do nej otvorila dvere natrvalo. Aj preto som sa ako 32-ročný dostal na svetový šampionát v Taliansku 1990 a v tom istom roku som sa tiež stal hráčom roka v Československu. To boli vrcholy mojej hráčskej kariéry.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti? V Dukle sme pod Adamcovým vedením dreli a trénovali najmä dlho, v St. Pauli to bolo kratšie a intenzívnejšie. Nemohol som si zozačiatku zvyknúť, že sa na tréningu hrá tvrdo, nevedel som, prečo ma stále kopú. Myslel som si, že to je nejaká povinná jazda, ale pochopil som, že tam sa tak naostro trénuje stále a hráči si aj robia miesto v zostave. Cudzinec musel najprv dokázať, že je lepší ako Nemec. Po pár týždňoch som si na to ale zvykol a už som s tým nemal problém.

Prečo ste neostali budovať si trénerskú kariéru v Nemecku? Síce som mal v zmluve klauzulu, že po skončení aktívnej hráčskej kariéry budem môcť pôsobiť ako tréner v St. Pauli, vyžadovalo si to spraviť trénerskú licenciu, ktorú som si chcel robiť v Nemecku. V roku 1993 som zo zdravotných dôvodov hráčsku kariéru ukončil, ale zhodou okolností ma vtedy oslovil Jozef Vengloš s tým, že sa zakladá Slovenská futbalová asociácia a nové mužstvo, ktorého bude trénerom a mňa si vyhliadol ako asistenta. Zvažoval som, či ostať v Nemecku a pokračovať tam, kde som to mal dobre rozbehnuté, ale učiť sa pri takom odborníkovi akým bol Vengloš a budovať nové mužstvo zavážilo viac. &nbsp;

Aké to bolo trénovať popri Jozefovi Venglošovi? Tie začiatky boli nesmierne ťažké či už po materiálnej stránke po rozdelení republiky, ale aj po tej hráčskej. Museli sme sme nanovo dávať dohromady tím spolu s Ľubom Moravčíkom, Vladom Weissom, Vladom Kinderom či Peťom Dubovským, ktorí boli v tom čase najlepší na Slovensku, ale v tom československom tíme hrávali málo. Tvorili sme to za pochodu, ale tá praktická škola, ktorou som si prešiel popri trénerovi Venglošovi, mala pre mňa nesmiernu cenu. Bol to človek s veľkým „Č“ a odborník a svoje znalosti mi ochotne odovzdával, za čo som mu nesmierne vďačný.

Ako reprezentačný tréner ste boli prvý, kto vložil dôveru v Marka Hamšíka. Ako sa spätne pozeráte na toto obdobie? V roku 2006 sa v rámci generačnej výmeny hráčov začal budoval nový káder. Kvalifikácia sa už viac-menej len dohrávala a mojou hlavnou úlohou bolo hľadať nových hráčov. Skúšali sme ich viacero, no nie všetci sa dostali tak ďaleko ako Marek. Ten už v tom čase bol výnimočný, ale ani on to nemal jednoduché. Bol bažantom v tíme a musel si tie povinnosti ako nosenie pomôcok odkrútiť ako každý iný. Taktiež nebol nominovaný do každého zápasu a nie vždy hral v základnej zostave. Zlomový bol zápas v Hamburgu, kde sme dohrávali kvalifikáciu s Nemeckom. Nastúpil spolu so Zdenom Štrbom na poste 8-ky a 6-ky, odohral celý zápas a vtedy sa mu otvorila cesta do reprezentácie na dlhé roky. Tá jeho výnimočnosť spočíva aj v tom, ako dlho v tej reprezentácii vydržal, mne osobne imponovala jeho cieľavedomosť už v tom tínedžerskom veku a charakterové vlastnosti.

Ktorí hráči vám najviac utkveli v pamäti počas koučovania reprezentácie? Popri Markovi musím vyzdvihnúť napríklad Peťa Pekaríka, Tomáša Hubočana či Adama Nemca, ktorí prišli ako mladí a výkonnostne vydržali v reprezentácii dlhé roky. S tých starších hráčov zas Zdena Štrbu, ktorý výborne odohral kvalifikáciu na MS 2010 v Južnej Afrike.&nbsp;

Vidíte nejakú paralelu medzi vašim pôsobením v reprezentácii a teraz? Vtedy to bolo o budovaní mužstva, čo nie je vôbec jednoduché. Vidíme to teraz pri reprezentačnom trénerovi Calzonovi, ktorý rieši rovnaký problém. Vtedy mi bolo jasne povedané, že netreba pozerať na výsledky ale budovať nové mužstvo. Ale viete, ako to chodí, je to práca na dlhšie obdobie a verejnosť chce vidieť výsledky takmer okamžite. Budovanie toho kolektívu nie je jednoduchá záležitosť a tréner Calzona to má o to ťažšie, že nie sú žiadne prípravné zápasy, aby si mohli niečo odskúšať. Hrajú len zápasy, v ktorých ide o veľa, či už v kvalifikácii, či v súťaži národov.

Hovorí sa, že by mohol byť Marek Hamšík asistentom reprezentačného trénera Calzonu? Čo vy na to? Je Marek na takúto pozíciu pripravený? Neviem, či by chcel byť Marek hneď jeho asistentom, ale určite sa tam nájde pre neho pozícia, na ktorej by mohol popri iných asistentoch zastávať dôležitú rolu. Vidíme, že Calzona dáva veľkú príležitosť aj voľnosť mladým hráčom, ktorí popri talianskych asistentoch potrebujú pri sebe aj takú našu ikonu úlohu ako je Hamšík, a to je jedno, na akej pozícii. Asistent či poradca, Markove pôsobenie pri reprezentácii by bolo prínosom pre mladých. Nejde tam len o tlmočenie z taliančiny do slovenčiny, ale už jeho prítomnosť na tréningu by bola výnimočnou udalosťou. Bol by sprostredkovateľom Calzoneho myšlienok a popri tom by naberal aj tie skúsenosti. Takúto jeho pozíciu pri reprezentácii by som len uvítal.

Ako tréner ste futbalový svetobežník? Na ktorý angažmán najradšej/nerád spomínate a prečo? Najradšej spomínam na pôsobenie pri slovenskej reprezentácii či už pri Jozefovi Venglošovi v úlohe asistenta alebo ako hlavný tréner. Z klubov je to poľský Ruch Chorzow, ktorý som prevzal na predposlednom mieste s veľkou bodovou stratou a takpovediac odsúdený na zostup a napokon sme obsadili v lige 3. miesto. Hrali sme pohár UEFA, stal som sa trénerom roka v Poľsku, čo považujem aj za vrchol mojej kariéry. To priam rodinné prostredie mi pripomínalo nemecké St. Pauli, kde som hrával. Ťažko povedať, ktorý bol najhorší, skôr taký najnevšednejší bol angažmán pri reprezentácii Jemenu. Bol som trénerom Jemenu, pričom v krajine ako takej som nikdy nebol. V krajine zúri vojna a od roku 2014 sa tam domáca liga nehrala. Napriek tomu mala reprezentácia nábeh na postup na majstrovstvá Ázie. Bolo to šité horúcou ihlou, lebo sa to zbehlo veľmi rýchlo. Mal som k dispozícii 40 hráčov, ktorí nehrali žiadne ligové zápasy, len boli sústredení na jednom mieste a z nich som mal vybrať nejakú dvadsiatku, ktorá potom išla na šampionát do Spojených arabských emirátov. Tri mesiace sme mali prípravu v Saudskej Arábii, no napriek tomu, že tí hráči boli do futbalu zažratí, ich kvalita bola slabá. Tým, že nemali žiadne zápasové skúsenosti a hernú prax, sa to odzrkadlilo aj na šampionáte. Podobnú situáciu som zažil aj v Číne, kde síce hráči veľmi chceli, ale po taktickej stránke to bolo s nimi dosť chabé. Aj preto tam ligu hrá veľa zahraničných hráčov a trénuje množstvo zahraničných kolegov. Bolo to síce náročné, ale rád na to obdobie spomínam.

Onedlho sa začne kvalifikácia na ME. Aké dávate Slovensku šancu prebojovať sa na záverečný turnaj s hráčmi, akých má reprezentačný tréner k dispozícii? Nie som zástancom tohto formátu európskeho šampionátu s toľkými účastníkmi. Teraz sa tam už dostane každý druhý člen UEFA. Netvrdím ale, že sa tam dostaneme poľahky. Čaká nás ťažká a dlhá cesta popri tom budovaní kádra. Je to beh na dlhú trať a myslím si, že to máme dobre naštartované. Calzona vie, čo chce hrať a ohliadnuc sa za tými výsledkami vidieť, že tam už treba len to nejaké víťazstvo. Verím, že si ich ušetrili na túto kvalifikáciu a dobre ju odštartujú. Verím že sa na záverečný turnaj dostaneme.

Aký je váš názor na extrémne nadstavovanie polčasov, ako tomu bolo na posledných MS? A čo systém VAR, ukazuje sa, že aj on je omylný... Nie som toho zástancom. Tie zápasy sú zbytočne rozťahané. To isté sa týka aj VAR-u. Podľa mňa by mal stále rozhodovať ľudský faktor aj keď je pravda, že v mnohých prípadoch ide o veľa, či o tituly alebo veľké peniaze. Rozhodovať o milimetrových ofsajdoch alebo o nastrelených či nenastrelených rukách… Myslím si, že futbal je preto tak krásny, lebo ostal verní tradíciám a hrá tam jedenásť hráčov proti jedenástim a rozhodcom je len jeden. Pomaly to už smeruje k americkému futbalu, kde je ešte jeden najvyšší guru rozhodca, ktorý rozhoduje, či situácia bola taká lebo onaká. &nbsp;

Aký máte názor na vývoj futbalu vo svete, aké trendy možno očakávať v najbližších rokoch? Ja to na tréneroch, aký systém chcú hrať. Závisí to od hráčskeho materiálu. Výhodou v reprezentáciách je, že chcete hrať nejaký systém a môžete si tam vybrať tých hráčov, akých potrebujete. Horšie je to v kluboch, keď tam prídete ako tréner a nemáte tam či už finančné alebo hráčske možnosti, prípadne krátky kontrakt na to, aby ste si mužstvo mohli budovať podľa predstáv. Vtedy ten systém prispôsobujete tým hráčom. Síce je výhodou, že tých hráčov máte v klube k dispozícii každý deň, sedem dní v týždni a môžete tam systém pilovať každý deň. Pri reprezentácii je to o vyťahovaní hráčov z jednotlivých líg podľa potreby.

Ako tréner ste začali túto sezónu na lavičke ViOn-u Zlaté Moravce, ale skončili ste zo zdravotných dôvodov. Môžete to nejako bližšie špecifikovať? Keď som skončil s trénovaním v zahraničí, nemal som už ambíciu trénovať na Slovensku. Keď ma ale oslovil priateľ Viliam Ondrejka, majiteľ klubu, že potrebuje pred barážou urobiť zmenu, tak som prikývol, ale len na tú samotnú baráž, ku ktorej napokon ani nedošlo, lebo situácia vo Fortuna lige sa vykryštalizovala inak. Potom ma však začal prehovárať, či by som ostal aj na ďalšiu sezónu. Vysvetlil som mu, že mužstvo treba prebudovať. Odišlo 11 hráčov a začali sme ho vlastne budovať odznova. Asi to mám prisúdené, že som vždy odkázaný na nejaké tie budovateľské práce. Vedeli sme, že to od začiatku ročníka nebude jednoduché a výsledky sa dostavia až postupne. Nebolo to však ani podľa mojich predstáv, ani podľa predstáv vedenia a mne sa začali prejavovať zdravotné problémy so srdcom. Cítil som, že to nie je ono a hoci ma p. Ondrejka prehováral, aby som vydržal aspoň do zimy, po zápase s Trnavou som s trénovaním skončil, pretože zdravie je pre mňa prvoradé. S odstupom času môžem povedať, že to bolo jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote, ktoré som spravil, lebo sa môj zdravotný stav dosť rapídne zhoršoval. Pre obojstrannú embóliu pľúc som napokon skončil v nemocnici v Banskej Bystrici, kde som si dosť dlho poležal. Ak by som sa vtedy rozhodol inak, mohlo sa to skončiť oveľa horšie.

Je ešte šanca, že by ste trénovali nejaký futbalový klub, alebo ste sa už rozhodli pre futbalový trénerský dôchodok? Koncom februára som dostal mail od jednej nemenovanej futbalovej federácie z juhovýchodnej Ázie, ktorá ma pozvala na záverečné rokovanie ohľadom obsadenia trénerského postu pri reprezentácii. Okrem mňa tam mali byť ešte ďalší piati tréneri, s ktorými mali byť finálne pohovory. Hoci išlo o trénovanie reprezentácie, kde nie ste nútení byť každý deň na pľaci. Vzhľadom na môj súčasný zdravotný čas som túto ponuku s vďakou odmietol.

Ako najradšej trávite voľný čas a s kým? Teraz po tej chorobe sa viac venujem túram, aj v Tatrách sme boli na čerstvom vysokohorskom vzduchu, aby sa mi tie pľúca dali do poriadku, čo potrvá aj pol roka. Ďalšou záľubou je tenis, ale tomu som musel dať teraz pokoj. Teraz budem mať už toho voľného času dostatok, lebo si už chcem užívať nielen starobný, ale aj trénerský dôchodok. Ten čas chcem venovať aj svojej rodine, Manželke aj deťom, lebo doteraz ma v mojich aktivitách podporovali, za čo som im nesmierne vďačný a mám im čo vracať. A teším sa aj na čas strávený s vnúčatami.

Stihli ste si splniť svoje futbalové sny? Určite áno. Začínal som na malej dedine a bol som prvým Slovákom, ktorý hral nemeckú bundesligu. Hral som na majstrovstvách sveta, čo sa nie každému podarí, preto som na svoju hráčsku kariéru hrdý a tie momenty už niet čím prekonať. Čo sa týka trénerstva, tam je to iné. Byť hráčom a počúvať pokyny trénera je odlišné, ako keď v pozícii trénera musíte robiť mnohé veci ešte pod väčším tlakom. Napriek tomu neľutujem, že som sa na trénerskú dráhu dal. Bolo toho veľa a stačilo. Určite tam boli situácie, ktoré by som s odstupom času riešil inak, ale aj hráčom stále tvrdím, nepozerajte na to, čo už bolo, pozerajte do budúcnosti a na to, čo ešte môžete zmeniť. &nbsp;