- V rozhovore s Vladimírom Goffom sa dočítate:
Čo si myslí o hernom prejave reprezentácie
Prečo sa futbal na Slovensku vedie zastarane a prečo náš futbal cúva
Prečo je podľa neho tréner na Slovensku handra
Čo si myslí o práci futbalového zväzu
Prečo by sa na Slovensku ako dieťa nepresadil ani Lionel Messi
Prečo v slovenskom futbale vládne komunizmus
Ako vnímate udalosti v slovenskom futbale z posledných dní?
Vy hovoríte o posledných dňoch po odvolaní trénera, vo mne rezonuje celé obdobie, keďže bolo sprevádzané veľmi chabými výkonmi. Výnimočne sa dá vyzdvihnúť, že tréner a jeho realizačný tím dostali mužstvo cez baráž na majstrovstvá Európy, tam sa to však všetko skončilo a odvtedy náš futbal výrazne cúva. Akoby si to však uvedomovala len laická a odborná verejnosť a nie tí, ktorí reprezentačné mužstvo priamo vedú.
Pôsobenie Štefana Tarkoviča sa zrejme napriek spomínanému postupu na Euro nebude hodnotiť pozitívne, dlhodobo bol pod paľbou kritiky u fanúšikov. Čo mu chýbalo?
Je to vec, ktorá je často medializovaná a pretriasaná. Ja len zopakujem to, čo sme dlhodobo vedeli. Štefan Tarkovič bol skvelý asistent, ktorý ovláda futbal, ako to hovoril Ján Kováčik. Na druhej strane mu, vzhľadom na výsledky, chýbajú vodcovské schopnosti, fantázia, tvorivosť, schopnosť zaimprovizovať, správne namotivovať hráčov. A to, že je pod paľbou kritiky… Je to lukratívny post, je jedno, či by na jeho mieste bol Weiss, Kozák alebo niekto iný. Každý by už pri prvom nezdare bol pod paľbou kritiky. Paradoxne Tarkovič mal týchto nezdarov veľmi veľa, no vydržal tam veľmi dlho.
Nehľadiac na výsledky, aký dojem vo vás zanecháva herný prejav, aký mala reprezentácia pod vedením Štefana Tarkoviča?
Tam vidím najväčší problém a vidím ho nielen na reprezentačnej úrovni. Mám pocit, že na Slovensku sa ladí filozofia „hrajme tak, len aby sme nechodili do súbojov.“ Celá koncentrácia v slovenskom futbale je hrať balet, podľa možností bez kontaktu si prihrávať, hrať s brankárom, ten má pomaly viac dotykov s loptou ako špílmacher mužstva. Chýbajú mi akékoľvek nábehy krajných obrancov, odvážna hra smerom dopredu, častá streľba. My sme sa uspokojili, že hráme na počet dotykov, na držanie lopty a zabúdame na to, že aj iné mužstvá vo svete síce držia loptu, ale preferujú v prvom rade útočnosť, zábavnosť futbalu a to sa u nás úplne vytratilo.
Veľmi dlho by som musel v pamäti loviť, aby som si s výnimkou zápasov Ružomberka spomenul, či ma zaujal niekto iný. Povedzme si otvorene, Slovan bol majster, ale kto sa tešil na jeho zápasy? Pozitíva sme hľadali vždy veľmi ťažko, nehovoriac o ďalších mužstvách. Všetko je to trápenka. Súvisí to aj s reprezentačným mužstvom, hoci v ňom hrajú prevažne legionári, tam sa prenáša slovenská filozofia „keď nedostaneme gól, nemôžeme prehrať.“ Ja razím heslo „keď nedáme gól, nemôžeme vyhrať“. My vôbec nehráme na góly.
Pred pár dňami ste hovorili, že táto generácia je na Slovensku vedená štýlom 18. storočia. Čo to znamená v praxi?
Vyrojilo sa v kluboch z môjho pohľadu veľmi veľa odborníkov a metodikov, ktorí o futbale dlho rozprávajú a vedú mužstvá, ale vedú ich archaickým štýlom. U nás sa preferuje hrať do nohy, podržať loptu, hrať na istotu, nedať loptu zadarmo súperovi. To sú tak ošúchané klišé, ktoré sa u nás posúvajú z generácie na generáciu… Práve preto táto generácia stojí a neposúva sa. Znova hovorím, že by som chcel vidieť hru na jeden dotyk, hru po krídlach, dribling, vyvážanie lopty stopérmi, žiadne prihrávky na istotu. U nás futbal skĺzol do maximálneho alibizmu nič nepokaziť namiesto toho, aby skĺzol do toho, že skúsime niečo vymyslieť aj za cenu, že nám to nevyjde.
Nespýtam sa na konkrétne meno, ale spýtam sa, čo by mal mať nasledovník Štefana Tarkoviča, ktorý prevezme žezlo trénera reprezentácie?
Každý tréner má svoje spôsoby. V prvom rade nemôže prísť a okamžite povedať: prinesiem takýto štýl. Musí mužstvo aspoň trochu spoznať a sám to zmanažovať, pretože na každého hráča a na každé mužstvo platí iný štýl. Ak niekto trénoval Portugalsko a príde trénovať Slovensko, musí zrejme použiť úplne iné metódy. Každý tím, či klubový alebo reprezentačný, má svoje špecifiká a vyžaduje si osobitný prístup. Ja to sledujem len z diaľky, takže si netrúfam povedať, čo by mal nový tréner priniesť. Rozhodne by však mal vrátiť slovenskému futbalu radosť, vášeň, hru smerom dopredu a góly. Počujete, že vôbec nehovorím o výsledkoch. Tie teoreticky v tejto chvíli nikoho nezaujímajú. Každého zaujíma, aby bol futbal pozerateľný a to nám zatiaľ chýba. Z môjho uhla pohľadu máme veľmi dobrých hráčov, ktorých nikto správne nezmanažoval. Nevidím teda chybu v hráčoch. Niekto im určil stratégiu a taktiku, oni sa jej držali a tá nás priviedla do priepasti.
Ladislav Borbély povedal, že tréner na Slovensku je špinavá prachovka, s ktorou funkcionári vytierajú kúty a zodpovednosť by mal niesť aj ten, kto Tarkoviča navrhol. Čo si o tom myslíte?
To nie je nič nové, čo povedal Laco Borbély. On povedal prachovka, asi nechcel povedať na rovinu handra. Ja to poviem na rovinu: tréner je na Slovensku handra. Preto som ja a zrejme aj mnohí ďalší skončil vo futbale, pretože som si už nechcel nechať brnkať po nose. Rešpektujem vedenie a majiteľa v každom klube, takto k tomu treba pristupovať, že kto je váš šéf, toho musíte poslúchať. Drvivá väčšina trénerov však nie sú dosadzovaní na základe odbornosti, ale na základe poslušnosti. V momente, keď nie ste poslušní a objavia sa náznaky zlých výsledkov, tréner odchádza.
Borbély viackrát zopakoval, že zodpovednosť v prípade Štefana Tarkoviča by mal prijať aj ten, kto ho na túto pozíciu dosadil. Súhlasíte s ním?
Viete, ako to je. Ani majiteľ klubu, ktorý strieda trénerov hore-dole, sám seba neodvolá či neodstúpi, radšej vymení trénerov. Takto to berie aj zväz. Klubová prax sa preniesla aj sem. Viac si netrúfam hodnotiť. Veľmi by som si však prial, aby sa do futbalového hnutia v akýchkoľvek pozíciách dostali ľudia ako Marek Hamšík, Róbert Vittek, Marek Sapara, Stanislav Šesták a ďalší. Rád by som ich videl v štruktúrach Slovenského futbalového zväzu. Týmto ľuďom verím, je to generácia, ktorá dosiahla veľké úspechy, prešla celý svet a má kopec skúseností a kontaktov. Myslím, že by futbal u nás vedeli posunúť.
Pôsobí možno až kuriózne, že Štefan Tarkovič bol v decembri 2021 voľbou číslo dva po Vladimírovi Weissovi, napokon dostal zmluvu na dva roky, no po pol roku končí. Čo si o tom myslíte?
Nevidel by som na tom nič zlé. Je logické, že Štefan Tarkovič sa potešil a pracoval s najlepším vedomím a svedomím. V realizačnom tíme aj vedení odvádzajú, koľko vedia. Otázka je, či to je dosť. Aj ja môžem odviesť skvelú prácu, keď by som chcel maľovať obraz. Keď ma však postavia vedľa Rembrandta alebo Picassa, som v porovnaní s nimi trpaslík. Len snaha nestačí. Musí tam byť niečo viac a takých osobností je vo futbale málo, to sú tí najlepší. Tí, ktorí na to nestačia, skĺzavajú do priemernosti a to sa u nás stalo. To, že pred polrokom vybrali Tarkoviča… Bola situácia, že nikto nevedel ponúknuť iné meno, ani teraz nevieme a tápame. Kto je voľný, na toho prvého ukážeme prstom.
Ako by voľba trénera mala vyzerať?
Mne sa páči, ako niektoré kluby vyberajú trénerov. Pozrite si Spartu Praha nedávno. Medzi kandidátmi bol Adrián Guľa, dánsky tréner a nejakí ďalší tréneri. Spravili svojím spôsobom kasting, rozprávali sa s nimi a napokon si vybrali. Toto sa, žiaľ, v našej reprezentácii nepodarilo.
Pozdáva sa vám v poslednej dobe pomerne často navrhovaná cesta zahraničného trénera?
To je pre mňa tenký ľad a nie je to moja parketa. S vášňou a oduševnením hovorím o tom, ako by asi mal futbal vyzerať, ako by mala byť hra smerovaná, na čo by som sa chcel pozerať a na čo by sa chceli pozerať iní. Čo sa týka výberu trénera, nie som na to kompetentný, nemám dostatok informácií a nechcem strieľať od pása. Zásadne keď sa vyrieši táto otázka, malo by sa riešiť, čo s futbalom na ostatných úrovniach. Nemusíme si klamať, regionálny futbal nám absolútne vykapáva z určitých dôvodov. Mládež je metodicky vedená archaickým spôsobom. Všetko to sú problémy, ktoré sa kopia.
Čo v praxi znamená archaický spôsob vedenia mládeže?
Jednoducho ich neučíme útočiť, ale brániť. Strkáme ich do systémov namiesto toho, aby sme im nechali tvorivosť a rozlet, aby sme im rozširovali portfólio ich schopností. My ich namiesto toho zväzujeme úlohami. Nielen smerom dozadu, ale už aj smerom dopredu. Keby na Slovensku vyrastal Lionel Messi, nepresadí sa, lebo ho dajú do systému a budú mu presne prikazovať, čo má robiť a že nesmie vybočiť z rámca. To všetko preto, lebo klub povie: my máme takú metodiku, takýto koncept a nesmiete z neho vybočiť. Táto uniformita a futbalový komunizmus v myslení mi veľmi vadí. Nie je tu rozlet a sloboda pre mládežníckych trénerov a hráčov, ktorí by dostali krídla.
Aký je váš pohľad na prácu v slovenskom futbale? Na spôsob, akým sa futbal na Slovensku uberá?
Na slovenskom futbalovom fronte, čo sa týka trénerov, hráčov a herného štýlu, vidím komunizmus. Prečo? Lebo aj tam bolo niečo prikázané, to sa muselo plniť. Nikto nesmel vybočiť z radu, nikto nesmel byť výnimočný, inak ho okamžite bili po hlave a vracali späť do radu. Každého, kto začal pracovať svojimi, resp. inými metódami, aké boli predpísané, v prípade prvých zlých výsledkov zahnali. Nikto nikdy nedostal šancu, aby dokázal, že vie inšpirovať, že vie niečo viac dokázať. Toto je futbalový komunizmus na Slovensku. To sa týka mládežníckych mužstiev, klubov dospelých aj reprezentácie. Takto to vnímam ja, ktorý som komunizmus, bohužiaľ, tridsať rokov zažil, až potom padla železná opona. Jednoducho nesmiete vytŕčať z radu. U nás sa klonuje jeden typ trénerov, jeden typ hráčov, argumentuje sa metodikou, koncepčnosťou a kontinuitou a zabúda sa na akúkoľvek fantáziu, tvorivosť, rozlet a snahu dať futbalu krídla aj za cenu neúspechov a pádov. Medzi nimi však budú aj výrazné výlety do výšok a futbal bude robiť ľudí šťastnými.
Je na Slovensku niekto, kto sa vám svojou prácou predsa len pozdáva?
Áno, aby som nehádzal všetkých do jedného vreca, svetlou výnimkou v poslednej sezóne bol nový a neokukaný tréner Peter Struhár, ktorý urobil radosť nielen ružomberským fanúšikom, ale všetkým, pretože prišiel s niečím neortodoxným. Obávam sa, že ho čoskoro udupú. Ako hovorím, stačia dve, tri, štyri prehry po sebe a dovidenia, vraciame sa do starých koľají.
