Venuje sa slovenskému a svetovému športu so zameraním na futbal.

Branislav Brenkus

Deťom narodeným v&nbsp;novembri 1989 sa hovorí, že sú revolučné. Ste rebel?

Nemyslím si. Možno to tak niekedy vyzerá, ale tí, čo ma dobre poznajú, vedia, aký naozaj som.

Budúci mesiac budete mať 30 rokov. Hovorí sa, že muž v tomto veku dospieva. Ako to vidíte vy?

Necítim sa na tridsať. Neviem, či sa niečo zmení po narodeninách, myslím, že skôr nie.

Nič konkrétne zatiaľ nechystám. Pravdepodobne budem v Katare, takže skôr v kruhu rodiny. A keby niečo, asi sa dočítate v novinách (smiech).

Veľa. Odišiel som do zahraničia, keď som mal 15. Naučil som sa byť samostatný, keďže skoro do štrnástich rokov som spal s mamou v posteli (smiech).

Aký bol doteraz váš najkrajší a najemotívnejší moment v živote a naopak, čo najhoršie ste zažili?

Narodenie dcérky Viktórie a môj gól na EURO 2016. Dosiahol som ho pred očami mojich rodičov a nikdy na ten moment nezabudnem. Najsmutnejší som bol, keď mi zomrel dedko.

Ľutujete niečo v živote? Ak áno, čo by ste urobili inak?

Neľutujem nič. Je veľa vecí, ktoré by som urobil možno inak, ale všetko sa deje pre niečo a učíme sa na vlastných chybách.

Som tu už šiesty rok, nikde som tak dlho nevydržal. Rodinka je tu šťastná, deti to tu milujú. Preto som tu tak dlho. Ale myslím si, že je to moja posledná sezóna.

Nemáte pocit, že je okolo vás nejako ticho? Hovorí sa, že zíde z očí, zíde z mysle?

Je to asi tým, že nie som v reprezentácii. No to, že sa o mne nepíše, mi vôbec neprekáža. Nikdy som sa do médií netlačil. Naopak, po tom, čo sa o mne všetko popísalo, som rozhovory dlho odmietal. Teraz môžem povedať, že čo sa týka pôsobenia v Al-Gharafe, je všetko v poriadku. V lete sa špekulovalo o mojom prestupe do Holandska, ale nedohodli sme sa a zostal som v Katare. Beží mi posledný rok zmluvy a myslím si, že v januári, alebo po sezóne tu skončím. Cez reprezentačné prestávky sa pripravujem individuálne, chodí sem Sebastián Čanecký, od trénera Romana Švantnera, a tým, že mi ťahá na tridsiatku, musím s ním makať oveľa viac. Hlavne preto, že sa chcem vrátiť do reprezentácie.

Tej ste sa dobrovoľne zriekli vlani v novembri, čo sa odvtedy zmenilo?

Povedal som, že za trénera Hapala už reprezentovať nebudem, no bolo v tom veľa emócií. Vo futbale to tak niekedy je. To je jedna z vecí, ktorú by som v živote riešil inak. Ak by si tréner Hapal myslel, že by som mohol pomôcť, nebránil by som sa pozvánke.

Sledujete výkony slovenskej reprezentácie?

Samozrejme. Na zápas s Walesom som chcel prísť aj osobne, ale klubové povinnosti mi to nedovolili. Tak som aspoň cez trénera Pavla Hapala esemeskou zaprial chalanom veľa šťastia. Odpísal mi, že chalani ďakujú. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Mimochodom, reprezentáciu čakajú dva rozhodujúce zápasy o postup na EURO 2020. Ako vidíte šance na postup?

Myslím si, že to bude ťažké, ale stále to máme vo vlastných rukách a pri troche šťastia môžeme byť úspešní. Verím, že to v Chorvátsku zvládneme a doma po poslednom zápase budeme oslavovať!

Katar nedávno privítal MS v atletike a v roku 2022 bude hostiť aj svetový šampionát vo futbale. Atléti na čele s Matejom Tóthom sa v Dauhe sťažovali na neznesiteľné podmienky. Ako ich vníma náš futbalista? „Podmienky na športovanie sú tu hlavne v lete veľmi ťažké. Vyjadrenia Mateja Tótha preto chápem. Futbalový šampionát sa však bude hrať v zime, každý štadión bude klimatizovaný,“ povedal Weiss.