Obaja oslavuje krásnych 75 rokov, ku ktorým vám gratulujeme. Cítite sa na tento vek alebo mladšie?
 
Ján – Najmladší už veru nie sme. Každý musí starnúť, v tom je jedna spravodlivosť. V mojom veku nám už len pribúdajú choroby. Nebudem sa ale sťažovať, pretože to nie je vôbec zlé.
 
Jozef – Poviem na rovinu, že sa necítim lepšie ako na svoj vek. Cítim sa presne na 75. Ťažko sa mi chodí, mám problémy s chrbticou. Počas kariéry som bol často zranený a teraz sa to odzrkadľuje.Najhoršia bola zlomenina spánkovej kosti, ktorá ma najviac trápi dodnes.
 
Ako vnímate, že ste takmer celú kariéru ako dvojičky odohrali spolu a strávili ste ich v Slovane Bratislava, kde ste sa stali najúspešnejšou bratskou dvojicou v histórii česko-slovenského futbalu?
 
Ján - Prakticky odmalička až do roku 1977 sme boli spolu a hrávali spolu. Vydržali sme najmä kvôli poctivému tréningu. Taktiež sme mali šťastie v tom, že nás obchádzali zranenia.Pravdou tiež je, že bola iná doba a nemohli sme len tak prestúpiť do zahraničia, ako je to teraz. Z klubu sa prakticky v tom čase ani nedalo odísť. Vôbec to ale neľutujem, pretože sme hrali v klube nášho srdca a zažili sme so Slovanom viacero úspechov.
 
Jozef – Ide o to, že Slovan nás chcel a Slovan nás vtedy potreboval. Ak by sme jednoducho neboli mužstvu prospešní, tak nás pošlú preč. Nakoniec bolo z toho krásnych 10 rokov, čo sme tam s bráchom odohrali. Je to niečo výnimočné.
 
Boli ste s bratom odmalička takí, že ste medzi sebou ako dvojičky súperili?
 
Ján - Nikdy sme si nezávideli a to chcem podotknúť. Dvojičky si ani nemajú čo závidieť, veď sme jedna krv. Keď dal brat gól, tak som sa tešil s ním. Keď som dal ja, tak sa zas on tešil. Vôbec sme nemali medzi sebou žiadne problémy. Vždy sme si dopriali a tešili sa z úspechu druhého. Nemali sme ani medzi sebou nemali nejaké hádky či potýčky.
 
Jozef – My sme si odmalička fandili. Keď bol Jano na majstrovstvách sveta, na ktorých som ja nebol, tak som mu veľmi fandil a tešil som sa z toho. Takisto on sa tešil z toho, keď som sa dostal ja na majstrovstvách Európy. Nikdy sme si nič nezávideli, takí sme nikdy neboli a ani nebudeme.
 
Tým, že ste boli dlhé roky takmer stále spolu, nemali ste niekedy ponorkovú chorobu?
 
Ján - Je to ako v robote, niekedy vás to samozrejme baví menej, niekedy zas viac. Brat sa oženil v 20 rokoch, ja v 21. Tým pádom sme neboli spolu veľa. Väčšinou už iba na tréningoch a zápasoch. Každý si založil vlastnú rodinu a už to nebolo ako keď sme boli deti.
 
Jozef – To vôbec. Doteraz sa takmer každý týždeň aspoň raz stretávame. Ak sa nestretneme, tak si zavoláme. Nikdy sme si neliezli na nervy, alebo niečo podobné.